Ten súbor nemal ani meno, keď do jeho vedenia nastúpil Štefan Nosáľ. Chlapec z chudobnej rodiny v Hriňovej nemal vo voľnom čase veľmi na výber - buď pomáhal rodičom, alebo pozoroval, čo robia, či počúval, o čom sa rozprávajú.
Plakať nezvykol, ani keď mal prečo, doma ho učili, že treba dačo vydržať. Neskôr to potvrdil celou svojou osobnosťou, ktorá v úlohe choreografa najznámejšieho slovenského folklórneho súboru ovplyvnila mnohé generácie ľudových tanečníkov.
Dožil sa krásnych deväťdesiat rokov a prednedávnom oslávil okrem nich aj sedemdesiat rokov svojej Lúčnice. Súboru, ktorému dal charakter aj cveng, a stál za jeho imidžom aj za fenomenálnymi úspechmi po celom svete.
V sobotu večer profesor Štefan Nosáľ zomrel. Jeho najbližší spolupracovníci v tejto chvíli ani nevládzu opísať, čo pre nich znamenal.
Prísny na seba aj na okolie
Prvé, čo si kedysi v detstve skúsil zatancovať, bol odzemok. Viaže sa k nemu spomienka na jeho deda, ktorý bol vraj tak trochu bohém a keď raz prišiel rozjarený domov, vytiahol mäso, hodil mu kúsok ako psíkovi a povedal – na, chlapče. A tancuj.
