Viaceré zo stavieb Vladimíra Dedečka spoločnosť dodnes vníma ako problematické. Po páde režimu ho prudko odsúdili najmä preto, že v minulosti sa s príchodom normalizácie stal autorom veľkých režimových zákaziek.
Slovensko však v tom období dobudovávalo svoje národné a štátne inštitúcie – vysoké školy, galériu, archív či Najvyšší súd. Tak sa jeho meno spája s najvýznamnejšími stavbami druhej polovice minulého storočia na Slovensku.
„Málokto si vtedy uvedomoval, že nešlo o politické objednávky normalizácie, ale o zákazky, ktoré vyplývali z procesu federalizácie Československa,“ hovorí teoretička architektúry Monika Mitášová.
Je zostavovateľkou a spoluautorkou dvoch publikácií, ktoré o Vladimírovi Dedečkovi práve vydala Slovenská národná galéria. Tím autorov tak vstupuje do diskusie veľkou, výpravnou knihou textových, architektonických a fotografických interpretácií jeho diela. Súvisí s ňou ešte nová, menšia publikácia o ceste autora k povolaniu architekta.
Slovenský národný archív. (zdroj: FOTO – SNG)Sú blázni, čo rozoštvávajú
V gymnaziálnych časoch vraj Vladimíra Dedečka v mnohom inšpiroval jeho učiteľ slovenčiny, spisovateľ Dominik Tatarka a učiteľ latinčiny a francúzštiny Jozef Hrabovský. Práve pod ich vplyvom chcel ísť študovať na parížsku Sorbonnu.
„Vždy som sa pozeral ako na bláznov na tých z nás Slovákov, ktorí sa rozoštvávajú na ľudákov, Čechoslovákov, boľševikov, katolíkov, luteránov. S úsmevom som sa na to díval a hovoril som si, ja budem asi študovať dejiny alebo sociológiu, a musím byť nad. Ale chcel som vidieť všetko,“ hovorí Vladimír Dědeček v knihe Stávanie sa architektom.
