Ak mám byť černoch z geta, chcem drsný slovník

Svoj plný barytón prepožičiava svalnáčom v podobe najväčších hereckých hviezd, prevteľuje sa od Nicolasa Cagea cez Keanu Reevesa až do Dwayna Johnsona.

MARTIN KAPRÁLIK sa v hereckom prostredí pohybuje už od detstva a ako jeden z najaktívnejších hercov za mikrofónom zažil rôzne éry slovenského dabingu. Americký muzikál, v ktorom sa bude po slovensky aj spievať, však ešte nedaboval.

Výnimočnú príležitosť mu teraz prináša Čarovný les, ktorý práve vzniká v slovenskom znení.

Je to dobrý nápad, prespievať do slovenčiny americký muzikál?

"Prečo nie? Je to výnimočná, zaujímavá práca, i keď v tejto chvíli neviem predpokladať, ako takýto tvar v slovenčine ľudia prijmú. Povedal by som, že je určený náročnejšiemu divákovi. Možno sa všetkým páčiť nebude, ale pre tých, čo rozumejú hudbe a dokážu sa napojiť, to môže byť obrovský zážitok. Je to náročné po hudobnej stránke, so svojimi partmi som sa musel veľmi trpezlivo pohrať, kým som ich postupne naspieval. Stvárňujem pekára, ktorý je zároveň rozprávačom celého príbehu."

V čom to bolo náročné?

"Hovorené slovo v muzikáli často plynulo prechádza do hudby a spevu. Moja postava má viac takýchto miest. Rytmicky vychádzajú slová v angličtine inak ako v slovenčine, pričom s melódiou neviete pohnúť, tá sa nedá zmeniť. Je to hudba zložitá na rytmus, melódiu aj intonáciu, jedna sekvencia sa nahráva oveľa dlhšie ako pri bežnej dabingovej slučke. Prebásnený text v preklade niekedy treba aj jemne upraviť, inak by sme si so špecifickým slovom či slabikou nevedeli poradiť."

Dá sa pracovať dobre pri rýchlosti, akou sa dabing v súčasnosti vyrába?

"Snažil som sa pripraviť, ako to len bolo možné, ale je fakt, že pri dabingu je na všetko veľmi málo času, hoci v tomto prípade sme nad výsledkom strávili omnoho viac hodín ako pri bežnom dabingu. Času by sa vždy zišlo viac, zároveň ho však musí byť toľko, aby to bolo dobré. V každom prípade toto bola výnimočná práca."

Mali ste špeciálnu prípravu?

"Neprirovnával by som ju k ničomu bežnému v dabingu. Dobre som mohol zužitkovať svoje skúsenosti z divadelného muzikálu, dôležité bolo najmä poznať noty. Hoci niektoré pasáže sa dajú naspievať aj podľa sluchu, mnohé si naopak vyžadujú notový zápis. Sú napríklad momenty, kde traja herci spievajú rytmicky úplne rôzne veci. Tam sa bez nôt nepohnete."

Ako Rozprávač v inscenácii Pokrvní bratia na domovskej scéne bratislavského Divadla Nová scéna. (zdroj: FOTO – NS )

Dabujete už od detstva. Kam sa slovenský dabing za tie roky posunul?

"Technicky sa dá všetko nastaviť na vyššiu rýchlosť a aj od hercov sa vyžaduje oveľa väčšia pohotovosť. Dospelí aj detskí herci sú dnes remeselne omnoho zdatnejší. Aj moje dve deti už obe dabujú a sú v tom veľmi šikovné. V Čarovnom svete dokonca s oboma účinkujem – Martinka naspievala Červenú čiapočku a Miško chlapčenskú postavu. Teším sa z toho."

Detskí herci kedysi často začínali v rozhlasovej dramatickej družine, aj vy ste medzi nich patrili?

"Jasné, že ma družina pritiahla, veď do nej predo mnou chodila moja sestra. Keď som počul, ako nahrala v rozhlase rozprávku, hneď sa mi to zapáčilo a vravel som si, skúsim aj ja. Šiel som na konkurz a spolu s viacerými deťmi ma vybrali. Podmienkou bolo, že ste museli vedieť perfektne a pekne nahlas prečítať neznámy text. Potom s nami začali pomaly pracovať a keď bolo už nejaké dieťa šikovné, zapojili ho do najprv do nejakej rozhlasovej hry a postupne, podľa toho, ktoré ako dokázalo pracovať s výrazom, vybrali si jeho hlas aj do dabingu."

Aj si deti zarobili?

"Za mojich čias sme v rozhlasovej družine nemali žiadne honoráre. Nahrávali sme v rozhlase s tým, že peniaze, ktoré sme zarobili, išli na družinu, a potom sme za ne ako jej členovia každý rok chodili na letné trojtýždňové sústredenie. Vďaka tomu sme mohli pochodiť Tatry, Kubínsku hoľu, boli sme dokonca pri mori v Bulharsku. No keď nás neskôr vybrali do dabingu, tam už dostávalo každé dieťa svoj honorár. Neboli to žiadne hviezdne sumy, ale bolo úžasné, že ste mohli mať svoje peniaze a šetriť si. Podobne si teraz šetria aj naše deti."

Ako tie peniaze vnímajú?

"Dabing je najmä ich koníček, ktorý ich veľmi baví. Sú nadšené a vždy, keď niečo nadabujú, tešia sa najmä na to, ako si film pozrú ich kamaráti. Keby mali dabovať nasilu, nebolo by to ono. Nie je jednoduché nájsť deti, ktoré to dokážu robiť a majú aj výdrž. Ale o tom by vám vedela viac povedať moja sestra, ktorá už roky s nimi v rozhlasovej družine pracuje."

Pred tridsiatimi rokmi sa v slovenskom dabingu rozprávalo celkom inak ako dnes, v mnohom ho predbiehal český dabing. Ako dnes vnímate zmeny v jazyku a štýle?

"Čeština bola vždy slangovejšia, ani v dávnejších časoch sa nebála priamočiarosti. Je to vec úpravy dialógov, myslím, že aj v slovenskom dabingu sa už mnoho zmenilo a používa sa čoraz živší, modernejší jazyk."

Viete sa v pohode stotožniť s jazykom svojich postáv?

"Vnímam to ako normálnu vec. Keď hrám postavu, pre ktorú je bežný drsný slovník, snažím sa s ňou zžiť a preberiem jej výrazové prostriedky. Vôbec sa nad tým nepozastavujem. Samozrejme, tam je najmä dôležité, aby sa film vysielal po desiatej večer, nech je jasné, že nie je vhodný pre malé deti, dokonca ani pre deti v puberte. Potom môžem povedzme ako černoch z Bronxu aj nadávať a netrápiť sa, že mám slovník nejakého univerzitného profesora."

Martin Kaprálik zapadol aj medzi bizarné postavičky seriálu Horná Dolná. (zdroj: FOTO - TV MARKÍZA)

Ale divák pri niektorých filmoch aj tak stále bojuje so slabým prekladom dialógov.

"Uznávam, ak mám ako gangster hovoriť „do šľaka“ alebo „do kelu“, je to smiešne. Ale tento dabing sa vyskytuje najmä v reprízach starších dabovaných filmov spred pätnástich - dvadsiatich rokov, dnes si aj my sami herci za pomoci režisérov vieme texty jadrnejšie upraviť. Myslím si, že si na to v súčasnosti už televízie dávajú pozor. Som zástancom toho, nech si nemusíme klásť servítku pred ústa a neberieme postavám ich identitu."

Pred rokmi sa herci vzbúrili, keď im znížili v dabingu honoráre. Vplýva dnes tento pokus o revolúciu na úroveň dabingu?

"To je vždy problém, keď sa hovorí o peniazoch. Na jednej strane sa chce ušetriť, na druhej zarobiť, je to vec kompromisu. Isté je, že ak sa bude za dabing platiť príliš málo, budeme vysielať filmy podobne ako napríklad v Poľsku, kde jeden človek číta preklad dialógov a nedá sa to vôbec počúvať. Verím, že sa to nikdy nestane, že sa úroveň udrží a dabing budú robiť perfektní herci. Je to dôležité už pre zachovanie jazyka. Angličtiny je okolo nás prekvapivo veľa, naše deti ju už bežne ovládajú a aj filmy si môžete v televízii bežne prepnúť na originál."

Niektoré dabingy trpia pátosom a príšerne prehnanou artikuláciou, počuť to najmä v trpiteľských hlasoch žien. Platí, že napríklad do lacných seriálov sa vyberajú horší dabéri?

"Najlepšiu školu vám dá prax pri mikrofóne. Začína sa od jednoduchších vecí, nie je to tak, že dostanete hneď náročnú postavu. Keď dabujete, snažíte sa svoju postavu stvárniť takú, aká je v origináli. Môžete ju síce hlasovo trochu tvarovať, no len čo je v obraze, kde jej vidno žily na krku, keď rumázga, musíte sa jej úplne prispôsobiť. Pátos je väčšinou vecou pôvodného diela. A to, či sa vám dabéri páčia, je aj vec vkusu, každý má svojich obľúbených a neobľúbených hercov a ich hlasy buď znesie, alebo nie."

Dabovali ste mnohých veľkých hercov. V čej koži sa cítite najprirodzenejšie?

"Snažím sa priblížiť rovnako blízko ku každému, ktorého dabujem. Chcem, aby divákovi hlas k nemu sedel tak vierohodne, že nad ním ani nebude rozmýšľať. Dabing je dobrý, keď vás neruší. Ale inak, filmoví velikáni sa mi vždy dabujú veľmi dobre. Mojimi obľúbenými sú Keanu Reeves alebo aj Hugh Jackman, Nicolas Cage, Vin Diesel a, samozrejme, Dwayne Johnson. I keď zďaleka nevyzerám ako on, zo žartu vždy hovorím, že ma do jeho postavy obsadzujú určite podľa výzoru. V každom prípade, keď sa doňho hlasovo opriem, tak ho zvládnem."

S čím sa zvyčajne najčastejšie trápite?

"Už v momentoch, keď má postava napríklad o tri slová viac ako v origináli a nemôžete ani jedno z nich škrtnúť. Musíte kadenciu reči prispôsobiť omnoho rýchlejšie a máte problém, aby ste to napasovali do času, v ktorom postava na obraze otvára ústa. Vtedy sa to snažíme s režisérom upraviť a vymyslieť tak, že začneme hovoriť ešte skôr, kým herca ukážu na obraze, aby sme stihli jeho repliku dopovedať načas. Skúšame, či to vychádza, či nevychádza, hráme sa s tým. Okrem toho, je rozdiel nadabovať dvoch ľudí, čo sedia na lavičke, rozprávajú sa, počúvajú sa navzájom a neskáču si do reči, ako keď robíte šialený dialóg siedmich ľudí, ktorí sa prekrikujú a neviete odčítať, ktorý kedy nastupuje. Je to technicky ťažké utrafiť."

Rodina Kaprálikovcov. (zdroj: FOTO - ARCHÍV M.K.)

Ako vtedy postupujete?

"V prípade muzikálu, ktorý sme teraz vyrábali, si každý svoj part nahovoril a naspieval sám a zvukári hlasy namixovali. Pri bežných filmových dialógoch robievame dvaja - traja dabéri v štúdiu naraz. To je najlepšie, vtedy sa navzájom počúvame a môžeme na seba reagovať. Keby nás však bolo viac, už to môže byť komplikovanejšie, zvukár by nemohol prípadný omeškaný nástup herca korigovať, lebo by posunul naraz všetky hlasy."

Stalo sa vám, že ste nejakú postavu v dabingu odmietli?

"Hrám všetky, kladné aj záporné. Čiže mi neprekáža, ak ma nejaký známy stretne a povie mi, počul som ťa hrať zabijaka, ty si teda dobrá sviňa. Naopak, také niečo beriem ako najväčší kompliment."

Ocitli ste sa v hereckom fachu podobne ako viacerí z vašej rodiny, účinkujete v divadle, v televízii, vo filme. Vnímali ste rodinu ako konkurenčné prostredie?

"Naša herecká rodina ja naozaj rozvetvená - otec Dušan Kaprálik, sestra Zuzana, brat Ondrej, moja žena Miška, teraz už aj obe naše deti, potom je tu rodina zo strany deda Ela Romančíka a strýka Ivana. Je nás ako hadov, ale ja sa z toho teším, vyrastal som v tejto rodine a vnímam herecké prostredie úplne prirodzene. Už ako deti sme so sestrou často chodili do divadla. Vôbec nie za trest, ani preto, že by nás nemali kam dať, naopak, dožadovali sme sa toho, lebo sme vždy radi k herectvu pričuchávali. Ako rodinka sa navzájom podporujeme a sú pre nás vzácne chvíle, keď sa pri nejakom projekte niekedy aj traja - štyria stretneme. Aj sa porozprávame, aj si vieme poradiť, vieme, s čím bojujeme, z čoho sme zrútení, čo nás poteší."

Ako to vplýva na súdržnosť v rodine?

"Zdá sa mi, že v dobrom. Máme pre seba pochopenie. Keď chodím domov počas generálkového týždňa, moja žena vidí, že mám divadla plnú hlavu, presne vie, čo to znamená, lebo to aj sama zažíva, a tak ma netrápi otázkami, prečo sa teraz menej rozprávame a čo vlastne riešim. Vie, že ma musí tých pár dní nechať. Pre ľudí, čo nevedia, v akých stavoch sa herec počas študovania postavy nachádza, to môže byť často nepredstaviteľná vec."

Nehrozí pri takej tolerancii, že prestanete byť k sebe úprimní?

"Máme v rodine aj medzi známymi mnoho ľudí, ktorí sa divadlu nevenujú. Napríklad väčšina mojich dobrých kamarátov je úplne mimo brandže, má kontakt s iným svetom a na moju prácu vie reagovať úplne spontánne. Keď ich zavolám do divadla, hneď na rovinu mi povedia, či sa im to páčilo, či nie a nemusia brať na mňa žiadny ohľad. Niektorí známi sa ma zase občas opýtajú, čo je na tom dabingu najťažšie. Poviem to aj vám – najviac z toho bolia nohy. Niektoré postavy a filmy si skutočne vyžadujú stáť osem hodín na jednom mieste. Skúste to."