BRATISLAVA. Každý deň sa chodili kúpať do Petržalky a každý deň vznikla pesnička. Bolo leto roku 1972, na ktoré si Marián Varga spomínal ako na jedno z najlepších období jeho života.
Vtedy s Kamilom Peterajom pracoval na zrejme najlepšom albume slovenskej hudby Zelenej pošte. Ak sa na ňom započúvame do Vargovej hry, počujeme v nej hravosť, detskú neposednosť a uvoľnenosť.
Odvtedy si Marián Varga prešiel kľukatou cestou, zložil veľké diela a aj si siahol na dno.
Hudobník a skladateľ zomrel vo veku 70 rokov, informoval o tom Denník N. So zákernou chorobou bojoval už dlhšie, ešte v apríli na počesť jeho okrúhlych narodenín odohral aspoň jednu skladbu, aj keď na vozíčku. V júli ešte prišiel na festival Pohoda, ale už iba do hľadiska.
"Slovensko stratilo v Mariánovi Vargovi hudobníka a skladateľa svetovej úrovne a tiež človeka, ktorý stelesňoval slobodu a originalitu," uviedol minister kultúry Marek Maďarič.
Prezident Andrej Kiska Vargovi v roku 2015 udelil vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za prínos pre slovenskú kultúru v oblasti hudobného umenia. Krištáľové krídlo za rok 2016 za celoživotné dielo Marián Varga dostal tohto roku 29. januára.
Marián Varga: Kto nemá talent, tomu moja rada nepomôže Čítajte To najlepšie, čo sme mohli ponúknuť
Keď sa v sedemdesiatych rokoch vo svete začali v rockovej hudbe zjavovať nové inšpirácie a Pink Floyd vydali svoj legendárny album Dark Side of the Moon, aj Marián Varga priniesol do slovenskej hudby niečo, čo socialistickému mysleniu odporovalo.
Bola to hudba plná nezbednosti a rebelantstva spojená s majstrovským hudobným cítením.
Jemu samému boli síce pocty a superlatívy odporné, no v rozhovore pre SME spomenul, že Zelenú poštu na Západe zhodnotili ako to najlepšie, čo v komunistických krajinách vyšlo.
A je to v poriadku, pretože Marián Varga je zas tým najlepším, čo sme mohli zo Slovenska svetu ponúknuť. A osobnosťou, ktorou sme sa v zahraničí aj mohli chváliť.
V mojej duši
„Viete, súdruh, kde vo svete prebiehajú momentálne najväčšie nepokoje?“ spýtala sa raz skúšobná komisia Mariána Vargu. Mala počas socializmu preveriť, či je hudobník dostatočne zžitý so socialistickým myslením. Varga to však príliš vážne nikdy nebral, už vtedy s humorom odpovedal: „V mojej duši.“
Takto znel Marián Varga. Aj Beatles by ho brali do partie Čítajte Marián Varga sa narodil v Skalici a vyrastal v Bratislave. Ako spomína v knihe Petra Uličného O cestách, ktoré nevedú do Ríma, už vtedy sa rád kamarátil s „grázlami“.
S klavírom ho zoznámil jeho strýko Alojz Winkler a na hudobnú ho zapísali rodičia, keď sa báli, že sa z Vargu stane problémové dieťa.
Nepáčilo sa mu, že škola neoceňuje to, keď niekto neuvažuje vlastnou hlavou. Jeho vzťah k hudbe neskôr prehĺbili hodiny u skladateľa Jána Cikkera.
O Vargovi sa pripravuje dokument z jeho obývačky. Nemá to byť len o starobe Čítajte Chuligán, nie dirigent
Odtiaľ sa dostal na štúdium na konzervatóriu, kde však často blicoval, urobil si z toho holubník, kým ho nevyhodili. „Asi sa im už odnechcelo prosiť ma na kolenách, aby som chodil na hodiny,“ hovorí v Uličného knihe. Ako sám dodáva, za školu sa pred kamarátmi hanbil. „Chcel som byť chuligánom, nie dirigentom.“
Bol rád, že sa od konzervatória oslobodil, no chvíľu to nechcel priznať rodičom, a preto spal na lavičkách, občas sa opil a ešte popri tom písal jedno sláčikové kvarteto, ktoré si zakázal dokončiť. Vtedy v Bratislave vznikalo veľa kapiel a dialo sa to hlavne v krčmách. Tak sa dostal do už do rozbehnutej skupiny Prúdy, kde bol aj Pavol Hammel.
Ich debutový album Zvonky zvoňte je považovaný za najdôležitejší v slovenskom bigbíte. Deväť z dvanástich skladieb pritom napísal sám Varga. V tom období hudobníka najviac zaujali Beatles, s ktorými ho tiež zoznámil strýko.
Ako vzniká hit: Smutná ranná električka Čítajte Neutrálne Collegium
Z Prúdov Varga odišiel preto, lebo sa mu nepáčilo, ako kapela znela naživo. Čoskoro si založil vlastnú, ktorá s mnohými zmenami prežila dodnes. Chcel, aby jej názov pôsobil neutrálne, aj keď mal byť v cudzom jazyku: Collegium Musicum.
Poslucháčom sa páčilo, že z diel klasickej hudby robia bigbít alebo niektorí v tom počuli džez, no Vargu tieto pomenovania štvali: „My sme si z predlôh brali len motívy, ostatné bola naša hudba,“ tvrdil v knihe. V hudbe Collegia sa snažil hľadať limity hammondovského organu aj klavíra nadoraz a zároveň tvoriť prístupnú hudbu.
Naďalej však rebeloval proti autoritám. Na obale albumu Konvergencie sa dal provokatívne odfotiť s cigaretou, no tú mu vyretušovali.
V tých časoch jeho popularita stúpala prudko nahor, pravidelne vypredával s kapelou pražskú Lucernu. Výnimočné potom bolo, že Collegium Musicum koncertovali na niekoľkých miestach vo Francúzsku a v Taliansku.
Spev na predmestí
O emigrácii Varga počas normalizácie neuvažoval, nechcel stratiť priateľov a rodinu. Urobil dobre, veď v sedemdesiatych rokoch vznikla spomínaná Zelená pošta aj slávna pesnička Smutná ranná električka, ktorá je zhudobnenou básňou Miroslava Válka, vtedajšieho ministra kultúry.
V roku 1977 potom pripravil ďalší prelomový počin: muzikál Cyrano z predmestia, o ktorý vtedy mali záujem aj v zahraničí. Samotnému autorovi sa aj spätne zdal vydarený, aj keď v roku 2004 doplnil, že musíme brať do úvahy v akom čase, mieste a v okolnostiach vznikal.
Vargu celý život trápili zdravotné problémy, žalúdok ho napríklad hneval od detstva, celý život fajčil a istý čas zápasil so závislosťou od alkoholu.
Aj keď si ho neodmysliteľne spájame s hammondovským organom, jeho preferencie boli jasné a tvrdil, že najbližší vzťah mal zo všetkých nástrojov ku klavíru.
Aj keď nebol nikdy disidentom, otázka slobody bola preňho ako pre každého správneho rebela kľúčová. Sám však tvrdil, že po Nežnej revolúcii sme k nej ako spoločnosť nedospeli a poznáme len „karikatúru demokracie“. Posledné roky málo koncertoval a snažil sa hlavne žiť pokojne.
Chcel vraj dohnať to, čo zmeškal celoživotným ponocovaním. Aj keď sily jeho telo postupne opúšťali a mal problém aj vyjsť sám na javisko, jeho ruky sa okamžite zvykli vrátiť do mladosti a nezbednosti hneď, keď sa dotkli klávesov.
