Ako sa dievča z malého nórskeho mestečka dostane na pódiá v najväčších svetových metropolách?
„Je to zvláštne, že? Keď som bola dieťa, nikdy som veľmi netúžila byť umelkyňou. Rada som písala texty piesní a mala som pocit, že to robia všetci. Bola to súčasť života, ste šťastný či nešťastný a napíšete o tom. Vôbec som to nechcela robiť, no dnes sa mi to páči. Mám pocit, že mám na to hlas a ľudia sú ochotní ho počúvať. Učím sa pri tom veľa. Je krásne mať s ľuďmi takýto kontakt.“
Začali ste hneď s tvorbou v angličtine?
„Áno, čítala som veľa anglických kníh a väčšina umelcov, ktorých som vtedy počúvala, boli Angličania. Z angličtiny sa tak stal jazyk mojej poézie. Je to veľmi jemný a obratný jazyk plný krásnych slov. Aj keď teraz, keď sa učím iné jazyky, zisťujem, že majú oveľa viac inšpirujúcich slov. Je tiež dobré mať nejaký odstup, cítim sa ako iný človek. Viem, že by pre mňa bolo veľmi srdcervúce spievať niektoré piesne v nórčine. Asi by ma to príliš rozcitlivelo.“
“Preferujem život v normálnom svete. V tom internetovom totiž príliš často zabúdame, že sme ľudia. Reagujeme čudne, agresívne, anonymne.
„
Bolo pre vás ťažké postaviť sa pred veľké publikum?
„Zo začiatku to vôbec nebolo jednoduché. Bola som pred veľkými šou úplne vydesená, stále bývam nervózna. Nemyslím si, že to niekedy prejde. Uvedomujem si však, že ľudia sú veľmi milí, keď chodia na svoje koncerty a dávajú mi späť veľa pozitívnej energie. Ľudia sa nerodia na pódiách, každý sa musí naučiť už len vystúpiť pred triedou plnou ľudí. Dnes cítim, že dokážem spievať pred dvadsaťtisíc ľuďmi, no súčasne sa môžem cítiť nepríjemne pri stretnutí s jedným človekom.“
