Ste dvojjazyčnou autorkou. Takíto autori majú zväčša odstup od jazyka, píšu nedefinovateľne inak ako „jednojazykoví“. Beckett, Nabokov, Kundera akoby sa v jazyku pohybovali laboratórnym spôsobom. Ako žijete v dvojjazyčnej kultúre ako spisovateľka?
Pre mňa je dôležité jazykové prostredie, v ktorom fungujem. Tým, že fínčina nie je môj materinský jazyk, je pre mňa veľmi ťažké písať po fínsky kdekoľvek inde než vo Fínsku. Potrebujem okolo seba počuť a cítiť živý jazyk. Keď píšem po slovensky inde ako na Slovensku, jazykové roviny sa vynárajú z veľkej hĺbky. Čo som si všimla aj pri prekladaní, či lepšie, keď som písala ďalšiu verziu textu Antihrdinu. Román prešiel istými zmenami a vývinom, dúfam, že k lepšiemu.
Tým, že som z Bratislavy, mi na um prichádzali slová, ktoré sa používali v starej prešporáčtine a ja som ani nevedela a neuvedomovala si ich ukotvenosť. Napríklad som si nevedela spomenúť na iný výraz pre poklop ako dekel. Do toho sa mi miešali staré stredoslovenské výrazy od starých rodičov či z ľudových rozprávok. Niekedy sa už cítim ako americký Slovák tretej generácie. Nemám živý kontakt so slovenčinou, jazyk sa vyvíja mimo mňa a vždy, keď prídem na Slovensko, odrazu počujem o odchýlku iný jazyk. Vlastne sa pozerám na jazyk, aj svoj materinský, inak, lebo v ňom nežijem denne. A po krokoch sa vzďaľujem súčasnej slovenčine a možno aj preto je ten text trochu exotický.
Ako vnímajú vo Fínsku vašu fínčinu? Veď jeden jazyk je materinský a ten druhý naučený, i keď nepochybne je dobre, keď „myslíte a píšete“ po fínsky.
Alexandra Salmela: Antihrdina (Artforum, 2017)Moju fínčinu riešili vo Fínsku pri mojej prvej knihe 27 čiže smrť robí umelca. Pri recenziách na Antihrdinu si ani nespomínam, že by sa tým niekto zaoberal. Pre mňa je fínčina stále trochu problematická, komolím rôzne zvukovo podobné slová. A niekedy si vytvorím aj nové.
V románe je slávny zelený baloniak, ktorý príbehom prechádza v rôznych formách – je pokrkvaný, skrkvaný, pokrčený – a hľadala som k tomu nejaké príhodné fínske slovo/slová. Našťastie som mala benevolentného fínskeho redaktora a ten sa ma vždy pýtal – čo to znamená, čo je to za slovo? Neviem, hovorím. O. k., znie to dobre, znie mi to tak, že to môže vyjadrovať vlastnosť tej veci, nechajme to tam. Bol veľmi otvorený takýmto bádaniam a jazykovým skokom do tmy.
A na Slovensku?
Na Slovensku bola redaktorka prísna. Občas sme sa jazykovo nestretali. Redaktorka je zo Žiliny, ja som z Bratislavy a navyše tu nežijem, tak máme trochu iné slovenčiny. Isté výrazy, ktoré používam, neprekročili hranice tohto regiónu, takže občas sme mali problém nájsť správne riešenie.
V prvom momente ma zaujalo, že keby Antihrdinu písal človek žijúci v našom reálnom socializme, pripadalo by mi to ako temná paródia na tento systém. Princíp, že niekto má pravdu a ostatní musia žiť podľa nejakých absurdných pravidiel. Kde ste čerpali inšpiráciu na ekosocializmus Veľkej Smerodajky?
Nemala som v úmysle kritizovať bývalé systémy, i keď raná detská skúsenosť s tým naším ma nemohla neovplyvniť. K ekosocializmu som dospela skôr úvahou o tom, akým spôsobom ľudí pohnúť k tomu, aby sa niečoho vzdali a začali konať v prospech väčšej idey, než je ich vlastné bytie, vlastná existencia, než len čosi, čo sa ich primárne dotýka tu a teraz. A cynicky som si uvedomila, že možno to urobí z presvedčenia pár ľudí, ale v globálnom meradle ich skôr pohneme bičom.
Na druhej strane som rozmýšľala aj nad tým, akým spôsobom sa pekný ideál zvrhne v niečo obludné a monštruózne. Všetky cesty do pekla sú dláždené dobrými úmyslami. Takýmto spôsobom som stvorila aj svoju literárnu Utópiu, ale potom som sa začala vracať aj k bývalým a aj súčasným svetom, krajinám a spoločenským systémom, v ktorých sa takto žije. Na internete nájdete fanúšikovské stránky Severnej Kórey.
Keď prechádzate svetom propagandy, uvedomíte si, aká je sila manipulácie. A nie je to len ekosocialistický systém literárnej Utópie. Rovnaká neviditeľná diktatúra vládne aj na druhej strane „zelenej opony“, v druhej dokonalej krajine KoroNova. To je často obludnejšie, keďže tzv. nepriateľ nie je identifikovateľný. Čiže, ak sa vrátim ku kritike systémov, román azda upozorňuje na riziko skĺznutia do monštruóznych systémov. Ale, odhliadnuc od diktatúr a greenwashingu, environmentálne správanie treba podporovať, sme globálne v stave, že to s touto planétou nevyzerá ani ružovo, ani modrozeleno.
Sme uväznení v hyperkonzumnom šťastí?
