Nemám nočný stolík, nemám ani poličky. Knihy sú v pohybe; zo stola na posteľ, z postele na zem, všetko stále poruke. Teraz sa mi akosi nečakane darilo, natrafila som na niekoľko skvelých vecí. Trebárs najčerstvejšie dočítaná Sebevražda od Édouarda Levého. Spisovateľ, fotograf, napísal túto krátku prózu v druhej osobe, oslovuje nejakého svojho priateľa, ktorý sa nedávno zabil.
Začne tým slnečným ránom, keď sa chystali so ženou na tenis, priateľ si ešte odskočil do suterénu, ozval sa výstrel. A ďalej vlastne len skladá jeho životný príbeh, skladá ho bez akejkoľvek chronológie z momentiek na pohľad bezvýznamných: „Někdy jsi během týdne míval dojem, že je neděle.“ Ťažko sa o tom vôbec niečo hovorí, celé je to tiché a hlboké. Édouard Levé si desať dní po odovzdaní rukopisu vzal život.
Hovorí sa tomuto autentická literatúra? Stretla som sa s týmto adjektívom v poslednom čase viackrát a neviem, čo si s ním počať.
Bludný balvan
Podobne by sa dalo uvažovať o ďalšej skvelej próze, rozsahom tiež veľmi skromnej – Dopis pro mou ženu. Autor, fínsky spisovateľ Pentti Saarikoski, odcestoval na niekoľko týždňov do Dublinu, tu sa teraz poneviera, pije a trpí a píše. Opäť druhá osoba, opäť výsostne osobná spoveď, očividne necenzurovaná.
