NEW YORK. Jeho verše boli dráždivé, citlivé a chytili vás za srdce. A jemu priniesli slávu a vplyv, aké spomedzi všetkých básnikov druhej polovice dvadsiateho a začiatku dvadsiateho prvého storočia dosiahol len málokto.
Tak opisujú médiá tvorbu Johna Ashberyho (28. 7. 1927 - 3. 9. 2017), amerického básnika a génia modernej poézie. Počas svojej kariéry získal každú veľkú americkú cenu za poéziu, jeho verše však nezostávali len v knižniciach literárnych kritikov.
Viktoriánsky gentleman
Rodák z Rochesteru mal rád literatúru od detstva. Už ako chlapec miloval prácu s jazykom - učil sa po latinsky, čítal klasiku a rodina ho opisovala ako „mladého viktoriánskeho gentlemana“.
Výber štúdia angličtiny a literatúry tak bol len ďalším prirodzeným krokom. Študoval na Harvarde, neskôr na Columbii.
Prvú významnú literárnu cenu - Yale Younger Poets Prize - získal v roku 1955 za básnickú zbierku Pár stromov. Nasledovala výhra Fulbrightovho štipendia a rok v Paríži, kde sa začal venovať literárnej kritike.
Okamžite ju rozoznáte
Počas svojej kariéry napísal vyše dvadsať básnických zbierok a získal vari každú relevantnú americkú cenu pre básnikov. Najvýznamnejšou bola Pulitzerova cena za zbierku Autoportrét vo vydutom zrkadle.
„Jeho poézia je hravá aj smutná, absurdná a znamenitá - no viac ako čokoľvek iné, okamžite ju rozoznáte,“ píšu o Ashberyho básňach New York Times.
„Je to klišé chváliť spisovateľa tým, že hovoríte, že sa mu nikto nepodobá. No napriek tomu: nikto nikdy neznel tak, ako on. Niežeby to neskúšali.“
