BRATISLAVA. "Nikdy som sa neľutovala, brala som život taký, aký je, a vlastne som o tom ani nemala čas premýšľať. No raz som šla autobusom, pozorovala som krajinu za oknom a videla znovu kopu plagátov a nápisov, ktoré ako vždy hlásali niečo o našich svetlých zajtrajškoch, ktoré prídu, ak zostaneme so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak," hovorí fotografka Zuzana Mináčová o chvíli, keď začala pracovať na veľkom a tajnom projekte.
"Práve v tom autobuse mi to zrazu všetko došlo," pokračuje. "Že by som tie všadeprítomné plagáty s chuťou vymenila za také príjemné veci, ako sú topánky, ktoré by mi nielenže padli, ale by sa mi aj páčili, za oblečenie, ktoré by mi svedčalo. Že by som sa tiež rada pozerala na farebnú televíziu, na ktorú sa ľudia dívali na západ od nás a tiež tí, čo mali prístup k valutám a tým aj do obchodov, kam nás s našimi československými korunami nepustili."
Vtedy vystúpila a začala propagandistické plagáty a ich heslá fotiť. Od roku 1972 do roku 1989 nazbierala asi päťtisíc záberov, z ktorých dnes dokázala zložiť fotografický príbeh o tom, ako sa za komunizmu žilo.
Väčších idiotov nenájdeš
"Moja mama bola rebelka. Pobádala ma, aby som aspoň jeden deň do týždňa nechodil do školy a zostal doma. Načo sa budeš nechávať päť dní oblbovať komunistickým učivom, stačia ti štyri, hovorila mi, piaty budeš doma upratovať," vraví syn Zuzany Mináčovej, režisér Matej Mináč.
