Seriál Tridsať prípadov majora Zemana bol pripravovaný v spolupráci s ministerstvom vnútra, políciou a, samozrejme, silným ideologickým tímom v pozadí.
Predobrazom epizód boli reálne kriminálne príbehy. Filmové spracovanie, no najmä ideologická objednávka ich však neraz pretvorili do bizarnej podoby.
“Komicky vyznieva aj snaha o vykreslenie dekadentného prostredia západného Berlína v epizóde Bílé linky. Bar, v ktorom vystupuje rovnomenná tanečná skupina, pripomína skôr staničnú reštauráciu.
„
„Autentickosť umocňuje aj vážnosť väčšiny seriálových epizód, kde zvyčajne chýba humor a ironický odstup – zámerom tvorcov bola v konečnom dôsledku len propagandistická presvedčivosť, a nie obyčajná zábava,“ tvrdí literárny historik Pavel Matejovič.
Výsledok však dnes často vnímame opačne: tomu, čo nás malo presvedčiť, neveríme, no samotná snaha presviedčať vyznieva komicky. A tak sa pri pohľade na niektoré scény neubránime rozpakom či dokonca smiechu.
Mašínovci v „soft“ verzii
Dej epizódy Strach sa odohráva v roku 1951 a jej hrdinami sú traja muži (dvaja súrodenci a ich starší kamarát) vykonávajúci diverznú činnosť. Pri nej zabijú dvoch ľudí, vodiča sanitky a príslušníka VB.
Predobrazom bola očividne skupina bratov Mašínovcov, ktorí však za sebou nechali nielen viac obetí, ale aj polemiku, či boli hrdinami, alebo zločincami. Trom z päťčlennej skupiny sa v roku 1953 podarilo dostať do NDR a odtiaľ do západného Berlína. Len vo východnom Nemecku bolo kvôli nim v pohotovosti 20-tisíc mužov.
V Česku dostali Mašínovci na sklonku života vysoké vyznamenania. Český premiér Petr Nečas v roku 2010 vyhlásil, že „proti zotročeniu môže človek bojovať všetkými prostriedkami; opak by spochybnil všetky odboje“.
