BRATISLAVA. Nebudem pekná. Nebudem mať dlhé vlasy, nebudem nosiť minisukne. Nechcem sa páčiť. A tak si dvadsaťjedenročná Sinead O´Connor ostrihala hlavu dohola a obliekla si neforemný habit od krku až po zem.
Odmietala sa podriadiť tlaku hudobného biznisu a prijať, že keď je speváčka, treba vyťažiť z jej sexappealu. Píše predsa protest songy! Bola odhodlaná dosiahnuť, že ľudia si ju budú vážiť najmä pre jej hudbu a silný hlas.
Čoskoro sa stala držiteľkou Grammy, so skladbou Nothing Compares 2U vyrazila všetkým dych, taká bola emotívna. Jej album sa dobre predával, bolo skvelé, že v hudobnom svete sa objavil taký príjemný zjav.
Veci sa však nevyvíjali tak, ako sa mohli a mladším generáciám sa bude pomaly ťažko vysvetľovať, kto je Sinead O´Connor. Jedine, že by vedeli o jej škandalóznych alebo v lepšom prípade znepokojivých vystúpeniach. Najprv v priamom prenose roztrhala fotku Jána Pavla II., potom zverejnila video z hotelovej izby. Plakala, na krok od samovraždy.
Za jeden rok sa o ňu pokúsila osemkrát. Až zavolal populárny americký psychológ Phillip McGraw a ponúkol jej pomoc.
Sama mu navrhla, že chce, aby bola jej terapia verejná, ako súčasť relácie Dr. Phil. Kde mám začať, pýtala sa. Od začiatku, vyzval ju McGraw. A tak sa milióny divákov dozvedeli, že za jej oholenou hlavou ani tak nie je tlak hudobného biznisu. Skôr reakcia na mamu, ktorá ju zatvárala v mučiarenskej miestnosti.
