Pozerá alarmujúce filmy o planéte, no sype pri tom do seba obrovské decembrové jahody, ktoré chutia ako cukety. Spisovateľ a publicista ONDREJ ŠTEFÁNIK sebe vlastnou iróniou kritizuje stav sveta, ako ho vníma v zajatí komplikovaných rodinných vzťahov. Za román Som Paula získal v utorok večer ako dvanásty laureát cenu Anasoft litera.
Akým vývinom prešiel podľa vás slovenský román za ostatných dvadsať rokov?
„Asi ho píše viac ľudí. Je viac vydavateľstiev, väčšia konkurencia. Pribudol marketing.“
S akým pocitom sa púšťate do písania rozsiahlej prózy, ktorá chce odhaliť nekompromisný obraz súčasného sveta?
„S pocitom radosti. Hoci takéto vyjadrenie znie trochu okázalo a trápne honosne, myslím si, že práve také sa objavuje v upútavke na môj román. Ale to je v pohode, reklama má na takéto ohňostroje licenciu.“
Pracujete v reklame, ovplyvňuje toto prostredie vaše literárne ambície?
„V obidvoch povolaniach sa často skloňuje slovo kreativita, originalita, nápad, autor. Ale nemyslím si, že práca v reklame ovplyvňuje literárne ambície viac alebo menej ako iné občianske povolanie bytostí píšucich literatúru. Práca v reklame vyvoláva chuť alebo povinnosť dokončiť rozpísané.“
Je niečo konkrétne vo vašom živote, čo vás núti byť ostrým kritikom?
„Veľa vecí. Radšej o tom hovorím v rozsiahlejších textoch.“
V čom je dnešný svet chorý a čo by, naopak, mohlo byť jeho dobrým odkazom do budúcnosti?
„Dobrým odkazom sú jeho zlyhania. Stále dokola, nerobme chyby našich rodičov, robme nové. Ak sú netrpezlivosť, tvrdohlavosť, impulzívne správanie, pohodlie a nedostatok koncentrácie chorobou, tak potom je svet chorý práve týmto. Chorý je aj vzťah ekonomiky k ekológii.“
Kde to najviac vnímate?
„Vidím to na šokovaných tvárach mojich detí, keď pozerajú alarmujúce filmy o planéte, o tom, ako ju prehnanou spotrebou kobercovo devastujeme. Navyše počas pozerania takýchto dokumentov sypem do seba obrovské decembrové jahody, ktoré chutia ako cukety. Rovnaký pohľad majú, keď vidia, ako fajčím. To je môj odkaz do budúcnosti. Deti vyrastú a hádam rozoznajú letargiu škodcu na mieste činu a nebudú si ju mýliť s bezpečím, pokrokom a pohodou.“
Vo vašej próze cítiť angažovaného autora, do akej miery vlastne nechávate vstúpiť do literárneho príbehu samého seba?
„Vstupujem do textov, do postáv, inak sa to ani nedá.“
V čom je pre vás iné písanie publicistického textu oproti literárnemu?
„Literárny text je pre mňa intímny, živší. Radšej píšem literatúru ako publicistiku, i keď pozorujem, že publicistika vo veľkej miere preberá jedno z literárnych snažení. Publicistika rieši aktuálny svetabôľ, má právo na udalosti, literatúra má byť skôr na oddych, zábavu alebo na obdiv. V publicistike sa dejú udalosti hneď, sú viditeľné v okamihu, vystreľujú, umierajú. V literatúre plynú ako čas, ktorý nevidíme, ale pomalý pohyb kontinentov je tiež udalosť.“
Aké sú kritériá dobrej literatúry?
„Pre mňa je dobrá literatúra taká, ktorá ma prekvapí, prekročí moje očakávania, nedajbože otrasie mojím svetonázorom. Okrem toho zaváži miera originality, empatie, imaginácie, inovácie, remeselnej zručnosti, inteligencie, schopnosť upútať, a ešte veľa ďalších vlastností. Mám rád texty a postavy, ktorým uverím, nemusím sa s nimi stotožniť, ale pôsobia na mňa ako živé bytosti a nie ako karikatúry.“
Aká kniha si podľa vás môže trúfnuť na víťazstvo literárnej ceny?
„Kniha, na akej sa zhodne celá porota.“
