Oj, mamo, ťažko robím, čo mám robiť, asi zomriem. Na slovách tej pesničky by sa dalo aj baviť, keby nebola taká smutná. Režisér MAREK ŠULÍK roky chodí s etnografickým tímom do osád a dokumentuje ich výnimočný projekt, ktorý mapuje rómske piesne.
Starodávne halgatá, o ktorých nakrútil svoj nový film, sú najsmutnejšie. Dokument Ťažká duša hovorí o tom, prečo sa za nimi skrývajú hlboké príbehy.
Rómovia vo vašom filme dojmú spevom nielen divákov, ale aj seba. Ako ste to zvládali naživo?
"Ale veď môj film je aj vtipný, Rómovia si radi robia aj žarty. Je však pravda, že celý projekt bol zvláštny veľmi intímnou témou. Hľadali sme medzi Rómami tých, ktorí poznajú starodávne piesne od svojich predkov. A tie možno nájsť len vnútri rodín.
Sú to ťahavé, smutné pesničky, takzvané halgatá, ktoré často vyvolávajú plač ako prejav najhlbšej intimity. Fascinovalo ma, že sa niečo také dá vyvolať aj za prítomnosti kamery."
Pomáha kamera, keď má človek takto obnažiť svoje emócie?
"Skôr by som povedal, že škodí. To, že ľudia, ktorí vo filme spievali, pohli vlastnými emóciami, je však dôkazom, že pieseň je pre nich veľmi silným fenoménom. Špeciálne starodávne rómske piesne sa v komunite dedia. Mám pocit, že medzi väčšinovým obyvateľstvom tradičné piesne v rodinách nehrajú takú dôležitú úlohu."
Prekvapilo vás, že u Rómov áno?
"Myslel som si, že staré piesne sa prenášajú na mladé generácie oveľa menej. O to viac ma tešilo, keď sa také objavili, pretože práve za nimi sa ukrývajú silné ľudské príbehy. S etnomuzikologičkou Janou Belišovou sme sa vybrali aj do dediny Víťaz-Dolina, kde sme pred pár rokmi nakrúcali dokument Zvonky šťastia.
Chcel som navštíviť ľudí, s ktorými sme vtedy spolupracovali. Naďabili sme na chlapca, ktorý sa dostal do detského domova, potom sa z neho vrátil a žil chvíľu s mamou, no tá zomrela a opäť musel do domova. Hoci s ňou trávil oveľa menej času ako iné deti s mamou, poznal od nej veľmi veľa starodávnych piesní. A na to, aby nám ich spieval, nepotreboval žiadny nástroj."
Ďoďo a jeho stará mama vo filme Ťažká duša. (zdroj: FOTO - LENA KUŠNIERIKOVÁ)Ako mladí Rómovia prijímajú starodávne piesne?
"Niektoré z nich sa v komunite stanú hitmi. Väčšinou preto, že ich interpreti posunú napríklad do čardášovej podoby a predvedú ich v rýchlom, tanečnom tempe. Môj pocit však je, že aj keď z nich urobia rom-pop, znamenajú pre nich rovnako veľa.
Hoci pôvodný spev je pomalý, ťahavý, neznamená to, že v modernejšom stvárnení sa emócia vytratí. Napríklad pre nás odrhovačka ‚Načo pôjdem domov‘ je pre nich ultrasmutnou piesňou."
Čo to je v rómskej mentalite, že sa cez pesničky stále tak smutne hlásia k svojmu údelu?
"Môžem si len domýšľať. Keď som s Janou Belišovou pred rokmi začal pracovať na rómskych projektoch, prišiel som s ich hudbou prvýkrát intenzívne do kontaktu. Vnímal som, ako žijú, spracúval dojmy a dával som tvar materiálu, ktorý sme s kamerou nazbierali, ale nevedel som, čo z toho je vlastne pravda o nich.
Málokto z nás si vie naozaj predstaviť životnú situáciu, v akej Rómovia z osád existujú aj so všetkými nuansami, ktoré ich už od minulosti sprevádzajú."
Nemali ste pocit, že im tento stav do veľkej miery vyhovuje?
"Nechcem sa do tejto témy veľmi púšťať. Je to etnikum, ktoré bolo odjakživa nechcené a vytláčané na okraj. Predstavte si, že by ste takto po stáročia žili. A dnes, nech sa na to pozeráme akokoľvek, je stále nechcené. Myslíme si, že život ľudí v osadách a ich názory sú s našimi nekompatibilné.
