Bez rodinkárstva, bez prestíže, bez vydavateľov, bez odborných porôt, pseudointelektuálnych blábolov a podobných hrôz. Také majú byť majstrovstvá Slovenska v slam poetry. V sobotu sa na nich v Banskej Štiavnici zíde banda básnikov, čo sa neboja postaviť pred publikum a riskovať momentálne poryvy duší.
Celé leto sa nezastavili, putovali po Slovensku z mesta do mesta a rozdávali sa. Dokonca sa k nim z plebsu pripojilo aj pár čiernych koní, ktorých žáner medzičasom nadchol. Ich šnúra bola zároveň dôležitým podujatím pre samotný žáner, ktorý má najvyšší čas zapísať sa do slovenských kultúrnych dejín. V okolitých krajinách sa to už dávno stalo.
Rozbiť kultúrny betón
Slameri počas horúcich letných večerov vystupovali po baroch, sálach, záhradách či pod holým nebom a presviedčali svojich divákov o tom, že ich štýl básnického prednesu je dostatočne sugestívny, dojímavý a zábavný na to, aby ich ocenili. A ak nie, tak naopak bez hanby vypískali.
Bol to aj istý tréning na boj, ktorý teraz určí spomedzi desiatich účastníkov s rôznym umeleckým backroundom postup víťaza na Majstrovstvá Európy v Belgicku.
„Zdá sa, že za históriu, akú slameri vytvorili na letnom turné, by sa nemuseli hanbiť ani beatnici, ale závisí od uhla pohľadu,“ hovorí organizátor majstrovstiev, básnik a slamer Tomáš Straka. Myslí si zároveň, že tvrdenie o nezáujme o klasickú poéziu u nás už nie je pravdivé – slam poetry už totiž dokáže naplniť sálu divákmi, či v dedinskej krčme alebo vo festivalovom stane.
Samozrejme, dôležité je, aký je človek dobrý, ako svojim textom verí a čo nimi povie. „Slovenský kultúrny priestor je malé špinavé ihrisko,“ konštatuje Straka. „Viacerí ľudia, ktorí sú za vodou, nechcú pustiť medzi seba nové talenty a strážia si svoj kultúrny priestor, ktorý si vybudovali často ešte za komunizmu. A ak sa tieto miesta pre niekoho prepustia, sú to často deti s takzvanými veľkými priezviskami.“
