Cena Fantázie 2017: Michal Brat - Forrest

Predstavujeme vám postupne všetkých piatich finalistov (zoradené v abecednom poradí podľa priezviska autora) najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže v oblasti fantastických žánrov, Martinus Ceny Fantázie 2017.

Michal Brat(Zdroj: Archív MCF )

Forrest

Autor: Michal Brat

Petrovi sa jeho prezývka nepáčila, ale rozšírila sa už aj vo veliacom stredisku projektu Omni. Zistil to tak, že ho jeden z operátorov omylom nazval Forrest, hoci zamestnanci strediska sa zvyčajne správali dokonale profesionálne. Takmer tomu chudákovi zabehlo, keď počul sám seba vysloviť to meno v oficiálnom brífingu, vojenské hlavy mu to určite dajú vyžrať.

Ale na neho sa Peter nehneval, na vine bol, samozrejme, člen misie profesor F. T. Lawrence, veliteľ Trojky. To on nazval Petra Forrestom už po niekoľkých mesiacoch v kozme a teraz, keď bola za nimi takmer polovica z plánovanej dekády, Peter si na meno pomaly zvykal.

Najskôr si však musel ten film vyžiadať zo strediska, lebo v pamäti počítača bolo síce dosť filmov a seriálov na nekonečný maratón pred obrazovkou, no tento desaťročia starý kúsok medzi nimi chýbal. Prenos zo Zeme nahral film Forrest Gump do databázy hneď na tretí deň po Petrovej žiadosti, čo bolo vlastne najrýchlejšie možné spojenie pomalým lúčom, a to napriek tomu, že Peter do žiadosti napísal „Forest Gamb“. Nemal predsa odkiaľ vedieť, ako sa to meno píše, dovtedy ho počul iba z vysielačky.

Deň misie 278

„Hej, Forrest!“ ozval sa z reproduktora na stanici Deň-1 profesor F. T. Lawrence. „Trojka volá veliteľa Jednotky, pána Forresta Gumpa.“

Hovoril priamo cez časticový prenos a rozhovor sa odohrával v reálnom čase. Trojica veliteľov mala na súkromnú komunikáciu vyhradené len úzke dátové pásmo, takže reč na vysielacej stanici počítač previedol do textovej podoby a na zvuk ju opätovne syntetizoval v cieľovej stanici cez uloženú hlasovú vzorku. Väčšinou to znelo prirodzene, hoci syntetizátor si predsa len nedokázal poradiť so všetkými odtieňmi ľudského prejavu, a tón, ktorý sa Peter u profesora F. T. Lawrenca neskôr naučil rozoznávať ako podrývačný, vychádzal vo výsledku trochu nosovo a plačlivo. Profesor F. T. Lawrence si to neuvedomoval, ale vždy, keď sa rozhodol žartovať na účet druhých ľudí, pôsobil ako rozmaznané decko. A dobre mu tak, vravel si Peter.

Vtedy však ešte nevedel, prečo by mal byť Forrest, preto sa na to profesora F. T. Lawrenca z univerzity v Melbourne hneď aj opýtal.

„Lebo už som prišiel na to, prečo sme tu práve my traja,“ sebaisto (ale stále tým nosovým hlasom) vyhlásil profesor F. T. Lawrence. „V mojom prípade je to azda jasné, jednu zo staníc mal riadiť vedec. Preto som tu ja, profesor fyziky z univerzity v Melbourne. Ak by sa však ukázalo, že aj pre systematickú vedeckú myseľ je desať rokov v plechovej búde tri svetelné dni od Zeme priveľké sústo, pre istotu Dvojku zverili žene so silným zmyslom pre zodpovednosť a s rozvinutým materinským pudom. Preto je tu s nami naša očarujúca María.“

Až v tom momente si Peter uvedomil, že tento rozhovor je trojstranný, profesor F. T. Lawrence sa rozhodol o svoju teóriu podeliť rovno aj s Maríou. Určite chcel veliteľku Dvojky ohromovať svojím úžasným mozgom, ktorý podľa Petrovho presvedčenia svojou váhou musel nosnú raketu takmer stiahnuť späť do gravitačnej studne hneď na začiatku misie.

„Ibaže ja ešte nie som matka, Francis,“ zasmiala sa veliteľka María León a jej syntetizovaný hlas s jemným španielskym prízvukom znel neskutočne príťažlivo. Peter si to myslel už vtedy, pár mesiacov po začiatku misie, takže ten pocit určite nebol dôsledok rokov bez ženskej spoločnosti, ktoré naňho doliehali neskôr.

„To vôbec nevadí, mi amor,“ predviedol profesor F. T. Lawrence svoje vedomosti zo španielčiny, hoci tá nebola komunikačným jazykom misie a Peter jej nerozumel. „Pri takejto neskutočne drahej výprave, na ktorú sa poskladala polovica krajín sveta, sa snažili, takpovediac, nedať všetky vajíčka do jedného hniezda, ak mi odpustíte to prirovnanie. Určite mali tri rôzne teórie o tom, aký typ osobnosti bude najlepšie znášať desať rokov samoty, ktorú vyplní len šmírovanie pozemšťanov, multimediálna knižnica a spánok. A tak sa rozhodli všetko si poistiť a poslali sem mňa, našu skvelú seňoru Maríu a... Forresta.“

„A prečo Petrovi hovoríš Forrest?“ predbehla o zlomok sekundy veliteľka Dvojky rovnakú otázku od samotného čerstvého nositeľa prezývky.

„Nie je to zjavné? Peter, nechcem ťa uraziť,“ vyhlásil profesor F. T. Lawrence (a ďalší fňukavý záchvev jeho hlasu naznačil, že to ani v najmenšom nemyslí vážne) „ale tvoja hlavná kvalita spočíva v tom, že tvoja myseľ nepotrebuje veľa podnetov. Kým my ostatní sme ustavične mučení hlukom vlastných myšlienok vo vesmírnej prázdnote, ty si vystačíš s nekonečným sledovaním filmov a seriálov. Vlastne, dá sa predpokladať, že po desiatich rokoch budeš prosiť ešte o ďalších desať. Skrátka, a nie je na tom nič zlé, tvoja jednoduchosť je tvojím žiarivým štítom,“ zakončil triumfálne.

„Francis, myslím si, že by si Petrovi nemal dávať prezývky, nie je to profesionálne ani pekné,“ povedala María, ale profesor F.T. Lawrence ju s pobavene odbil:

„Sme vesmírna misia, pre neho bude vyznamenaním, že si ako prvý vyslúžil prezývku. Alebo to môžeme nazvať volací znak, na tom nezáleží. Nevidím na tom nič zlé, film Forrest Gump je filmová klasika zo zlatých časov 2D filmu.“

Peter sa rozhodol nepriznať, že o takom filme nikdy nepočul, len poslal žiadosť o jeho upload pomalým lúčom do systému stanice Deň-1. Laser s jeho žiadosťou putoval na Zem zo vzdialenosti jedného svetelného dňa presne jeden deň. Niekoľko hodín trvalo, kým operátori požiadavku spracovali a súbor s filmom zaradili do spätného vysielania. Ďalších dvadsaťštyri hodín letel zo Zeme na stanicu a dorazil práve v momente, keď sa Petrovi začínala služba pri sledovaní Zeme. K filmu sa teda dostal až na záver tretieho dňa a proti svojej vôli musel uznať, že sa mu celkom páčil. Teda, rozhodne nebol až taký zlý, aby našiel dostatočne pádne dôvody, vďaka ktorým profesorovi F. T. Lawrencovi z univerzity v Melbourne, veliteľovi stanice Deň-3, zakáže volať ho Forrest. Rozhodol sa nechať to tak a dúfal, že sa prezývka neujme, ale toto želanie sa mu nesplnilo. Po piatich rokoch misie bol už Forrestom pre každého, možno okrem Maríe a toho operátora vo veliacom stredisku, ktorý práve sedel za mikrofónom oficiálneho časticového prenosu.

Deň 422 pred štartom misie

„Najdrahší projekt v dejinách ľudstva...“ zvolal sprievodca, aby si tak získal pozornosť skupinky, „...bolo založenie stanice na Marse.“ Poobzeral sa, či ho všetci účastníci prehliadky vnímajú, a pokračoval: „Až doteraz! Pretože projekt Omni je oveľa, oveľa, oooveeeľaaa drahší!“ Posledné „oveľa“ zdôraznil aj rozpažením rúk. Skupinka sa podľa očakávania zasmiala. Posledný reagoval starší pán v obleku s čínskou vlajočkou na chlopni saka, ktorý musel niekoľko sekúnd čakať na preklad z implantátu v uchu.

Nešlo o zvyčajnú prehliadku pre turistov, všetci jej dnešní účastníci boli zároveň zapojení do projektu a z nejakého dôvodu trávili nedeľňajšie doobedie v komplexe, ktorý slúžil ako jedno z hlavných montážnych a testovacích stredísk. Väčšina z nich len vypĺňala voľné predpoludnie, kým sa vrátia k úlohám, čo im nedovolili odísť na víkend domov.

Peter tu bol na zvláštne vyžiadanie veliaceho strediska. Radšej by teraz vyspával na gauči alebo si urobil výlet do strediska virtuálnej reality, ale ako jeden z finalistov výberu na veliteľa stanice v projekte Omni nemal na výber. Do jeho schôdzky zostávala ešte takmer hodina, preto sa z nedostatku iných nápadov rozhodol absolvovať prehliadku. Po chvíli ju prestal vnímať ako zabíjanie času. S prekvapením zistil, koľko toho ešte nevie o projekte Omni.

„Tu môžete vidieť segment, z akého sa budú skladať ramená teleskopu,“ zamával sprievodca tenkou čiernou tyčou. „Vyrobili ho z takmer nezničiteľného materiálu! Iná možnosť nebola, keďže ramená budú kilometre dlhé a zohnuté, tak aby tvorili základ konvexného tvaru zrkadla teleskopu. Možno sa ma teraz opýtate: Je možné vytvoriť také veľké zrkadlo? Odpoveď znie... nie,“ zaceril sa sprievodca.

Jeho prejav Petrovi začínal liezť na nervy, napriek tomu ho zaujalo, čo vraví. Na všetkých vizualizáciách sa stanice Deň zobrazovali ako malé polgule, čo bola vlastne obytná sekcia veliteľa a priestor na všetku techniku, prilepené doprostred žiariaceho disku, prehnutého smerom k obrube, čím vytváral tvar misky. Jej lesklý vnútrajšok pripomínal perlorodku.

„Pravda je taká, že z nijakého materiálu na svete by sa nedalo vyrobiť zrkadlo s takou veľkou plochou. Naši vedci preto prišli s unikátnym riešením magnetického poľa, ktoré zachytáva svetlo vo všetkých vlnových dĺžkach, pričom bude akoby natiahnuté medzi jednotlivými ramenami teleskopu. Keďže však bude voľným okom neviditeľné, vám známe vizualizácie sú len pre lepšiu predstavu, ako celý systém funguje,“ vysvetlil sprievodca a vykročil smerom k ďalšej hale, zjavne rozhodnutý dodržať pravidlo, ktoré stanovil na úvod, že „priestor na otázky bude až na záver prehliadky.“

Kandidát na veliteľa však aj bez odpovedí sprievodcu pochopil, prečo vizualizácie prikrášľujú realitu – bez žiarivej plochy teleskopu stanica Deň zrazu vyzerala ako odporná medúza, s chápadlami rozťahanými naprieč vesmírom.

„Pán Novy, prišli ste skôr,“ oslovil Petra muž v uniforme, ktorého si z predchádzajúceho stretnutia zapamätal ako vedúceho výberovej fázy 6. Pristúpil k nemu z bočnej chodby. Jeho meno si, žiaľ, nezapamätal, výberových fáz aj rôznych skúšajúcich sa za posledný rok vystriedalo viac než dosť, preto mu len s úsmevom podal ruku.

„Pôjdeme?“ spýtal sa Peter.

„Pokojne si dokončite prehliadku, koniec koncov, nasledujúci exponát je podľa mňa ten najdôležitejší,“ navrhol mu dôstojník, a tak spoločne dobehli sprievodcu. Ten sa práve nadychoval k nadšenému finále, lebo tentoraz bola jeho snaha zaujať naozaj nevyhnutná – pozerali sa totiž na čiernu kocku s asi 25-centimetrovými hranami a niekoľkými konektormi na každej strane.

„Dámy a páni, aby ste mohli vidieť srdce projektu, najcennejší materiál v dejinách ľudstva, museli by nám požičať mezónový mikroskop a dovoliť nám rozrezať takúto čiernu ochrannú kocku. Čo by sme tam spoločne videli? Niekoľko fotónov. Ale!“ sprievodca zašermoval ukazovákom, aby podčiarkol mimoriadnosť spomínaných častíc. „Tieto fotóny sú jedinečné tým, že majú svoje dvojičky. Po desaťročiach výskumu a snaženia sa vedcom z projektu Omni podarilo zhromaždiť dostatok kvantovo prepojených častíc, aby vytvorili základ pre päť komunikačných staníc – tri budú vo vesmíre, dve na Zemi. Ich výnimočnosť spočíva v tom, že časticový prenos je okamžitý, bez ohľadu na vzdialenosť, ktorá delí dve prepojené častice. Zmeníte polaritu jednej... BUM! V tom istom okamihu získa druhý fotón z páru opačnú polaritu, hoci by bol, povedzme,“ rozhliadol sa po svojich poslucháčoch ako vždy, keď sa chystal vysloviť pointu, „jeden celý svetelný deň od Zeme.“ Dočkal sa niekoľkých vlažných úsmevov. Základný princíp komunikácie bol naozaj všetkým známy, a hoci tá vízia a jej technická náročnosť stále vyvolávali úžas, v tomto okamihu sa pozerali iba na malú čiernu kocku, ktorá pravdepodobne aj tak bola iba maketou.

Sprievodcovi ku cti slúžilo, že sa nedal odradiť a rovnako nadšene dokončil celý výklad o „Božskom telegrafe“. Rozprával o tom, že teleskopy budú zachytávať svetlo zo Zeme s oneskorením 24, 48 a 72 hodín, ale vďaka časticovému prenosu budú môcť komunikovať s veliacim strediskom v reálnom čase, takže vlastne budú pozerať do minulosti. Výklad sa však už odohrával bez ďalších exponátov, takže prehliadka sa do niekoľkých minút skončila. Otázky po jej skončení neprišli.

Peter si medzičasom na menovke svojho spoločníka v uniforme nenápadne prečítal, že sa volá plukovník Wolf, takže sa prestal obávať trápnej situácie, keď za ním vykročil k administratívnej budove. Namiesto skúšobného strediska (pri spomienke na centrifúgu sa musel dva razy zhlboka nadýchnuť) však skončili v sterilne prázdnej miestnosti s masívnym dreveným stolom a šesticou stoličiek z IKEA. Plukovník ho usadil oproti stene, ktorej dominovalo obrovské zrkadlo. Peter si bol istý, že je polopriehľadné a spoza neho ho pozorujú muži v bielych plášťoch.

„Kandidát Novy, prejdem rovno k veci,“ vyhlásil Wolf, pričom sa vôbec nepokúsil oprieť o operadlo stoličky oproti Petrovi – zostal sedieť vystretý, akoby všetky čierne kocky s fotónmi na časticový prenos nosil poskladané do veže vo svojom bruchu.

„Podľa všetkých predpokladov ste vo väčšine testov mali skončiť oveľa horšie, než ste skončili. Pracovali sme s hypotézou, že podvádzate, ale to sa nám podarilo nad všetky pochybnosti vyvrátiť. Zostali nám teda menej pravdepodobné možnosti a prišli sme k záveru, že ste niečo ako štatistická odchýlka. Úplný kraj Gaussovej krivky. Jeden z miliárd,“ vymýšľal ďalšie prirovnania a čakal, či sa zmení výraz na Petrovej tvári. Nakoniec si povzdychol a dodal:

„Keď to poviem nevedecky, ste najšťastnejší človek na svete, možno vo vesmíre. Vaše výsledky sa nedajú vysvetliť nijako inak. Svojím skóre ste prekonali nielen všetkých ostatných kandidátov vo vašej skupine, ale dokonca aj mnohých z druhého výberového procesu, kde na rovnaké otázky odpovedali skúsení vedci.“

Nepravdepodobne úspešný kandidát na veliteľa si nebol istý odpoveďou, preto zvolil len rozpačitý úsmev a Wolf pokračoval:

„Museli sme vám to povedať, aby sme zistili, či sa tým, že sa dozviete o svojom šťastí, táto situácia nezmení. Ako taká,“ zasmial sa takmer rovnako ako pred chvíľou sprievodca, „štatistická Schrödingerova mačka. V našom krásnom kvantovom vesmíre si človek ničím nemôže byť dostatočne istý. Ak vás šťastie neopustí ani pri tomto teste, kde vylúčime naozaj všetky možnosti podvodu, miesto veliteľa stanice Deň-1 máte prakticky isté. Samozrejme, nie je to len o šťastí, sú za tým aj vaše unikátne osobnostné charakteristiky a, povedzme, vyhovujúca fyzická pripravenosť. Takže, ste pripravený na posledné kolo?“ ukončil plukovník Wolf a spýtavo pozrel na muža pred sebou.

Peter prikývol. Ďalší krúžkovací test. Ale nech, potom ho čaká zaujímavejšia práca. Sám nevedel, či má týmto rečiam o šťastí veriť, ale ak ho doteraz mal, rozhodne nevidel dôvod, prečo by ho malo práve teraz opustiť.

Deň misie 1742

„Veliteľ stanice Deň-1, Peter Novy, začíname brífing, deň misie 1742. Ohláste sa,“ zahrmel stanicou hlas operátora. Nijaké skreslenie cez syntetizátor, brífingy pred úlohami mali vysokú prioritu dátového toku časticovým prenosom.

„Hlááásim sa,“ zazíval Peter, ktorý sa len pred malou chvíľou presunul z lôžka do veliteľského kresla. Takmer neciteľné mravčenie v celom tele znamenalo, že kreslo už začalo mikrostimuláciu svalov a kostí, aby zvrátilo pôsobenie zníženej gravitácie na ľudské telo. Tomu vravím pracovná motivácia, pomyslel si, seď osem hodín denne za konzolou, inak sa tvoje telo rozpadne alebo čo. Ale frflal len tak, v skutočnosti mal túto prácu rád. K spokojnosti mu vlastne chýbala len ženská spoločnosť.

To mu pripomenulo, že ešte pred brífingom skontroluje, či dostal správu z Dvojky. S Maríou si za posledný rok vytvorili malý zvyk. Každý druhý deň si navzájom pomalým lúčom posielali niečo zaujímavé. Teda, Peter jej posielal scénky z filmov a seriálov, občas zábavné obrázky z archívu, raz či dva razy aj niečo jemne šteklivé, na to však nereagovala, hoci priame spojenia pomalým lúčom medzi stanicami Deň sa vnímali ako súkromné, alebo aspoň neboli zaraďované do zápisu a veliace stredisko sa o nich nezmieňovalo. María mu najčastejšie posielala úryvky poézie (ktorej veľmi nerozumel) a pesničky, ktoré sa jej páčili. Jeho správy pre ňu boli oveľa zábavnejšie, napriek tomu tak sa z tohto spoločného rituálu veľmi tešil.

Dnes mu na displeji tiež blikal symbol zatvorenej obálky. Smiešne, zatvorená obálka vo vesmíre. Dnes to nebol súbor ako zvyčajne, celú správu tvorila jediná veta: „Aký bude môj volací znak, Forrest?“ Stuhol. Ešte nikdy mu nepovedala Forrest. Pre ňu bol vždy Peter, alebo veliteľ Novy. Čo sa pokazilo?

„Jednotka, žiadam o vašu pozornosť,“ operátor mu pripomenul, že jeho služba sa začína a premýšľanie nad Maríou musí počkať. „Dnes tu máme misiu hradenú zo súkromných zdrojov. Hľadáme páchateľov krádeže z laboratória vo Viedni. Výpočty paralaxy ukazujú, že by ste mali mať skvelý výhľad, dokonca zosilnený vďaka gravitačnej šošovke Jupitera,“ spustil operátor, kým Peter uvažoval, že súkromné misie má radšej než tie armádne. Niekto zaplatil doslova astronomickú sumu za odpoveď na otázku, čo sa stalo včera niekde vo svete, a on sa vypátra odpoveď. Našťastie dnes bude chýbať ten tón typu „záchrana sveta je v tvojich rukách“, ktorý ho znervózňoval pri armádnych brífingoch.

V počítači sa zjavili koordináty sledovaného miesta a obraz z obrovského satelitu Dňa-1 začal lapať všetko svetlo, ktoré pred dvadsiatimi štyrmi hodinami na Zemi predstavovalo prítomnosť.

„Overujem, 48.161945, 16.526808,“ mechanicky odrapkal operátor, hoci šanca, že sa pri čítaní pomýli, bola rádovo vyššia, než že chybu urobí počítač. Obraz sa zaostril na nenápadnú budovu blízko koryta rieky. Podľa mapy to bol Dunaj, ale Petra väčšmi než rieka zaujala samotná stavba. Pri pohľade zhora a 80%-nom priblížení vyzerala ako veľká stodola s pristavanou garážou na ozrutné poľnohospodárske stroje. Veliteľovi s niekoľkoročnou skúsenosťou zo sledovania hovoril tento typ laboratória jasnou rečou – nenápadná budova za mestom, ktovie, aké tajomstvá tam treba skrývať pred zvedavými očami?

Bol jasný deň, svetelné spektrum teda neobmedzovala ani oblačnosť a obraz mal prirodzené farby a dostatočnú ostrosť. Ak páchatelia urobia čo i len najmenšiu chybu, oku na oblohe to neujde. Nečakal dlho a na hladine sa vynorila miniponorka. Z nej vyskákalo päť postáv s útočnými puškami, od hlavy po päty v čiernom, vrátane šiltoviek na hlave. Pohľad na zlodejov a tajné komandá po celom svete v športových čiapkach, móde z minulého storočia, pôsobil smiešne, ale bol to najjednoduchší spôsob, ako si skryť tváre pred pohľadom zhora. V prvom rade ich, prirodzene, zakrývali bojové masky, ktoré im okrem technickej prevahy poskytovali v boji aj anonymitu pred pozemnými záznamovými zariadeniami. Ale šiltovky predstavovali akýsi prežitok z prvých dní fungovania staníc programu Omni a zároveň symbolický vztýčený prostredník proti sledovaniu z oblohy. Takže členovia ponorkového fanklubu počítali s tým, že čokoľvek dnes zo stodoly odnesú, stojí to niekomu za to, aby zaplatil služby staníc Deň.

Peter sa usadil v kresle a sledoval, ako postavy vbehli do budovy. Zo skúsenosti očakával, že chybu urobia pri odchode. Podľa brífingu potrvá asi 4 minúty, kým sa dajú na útek s čímsi, čo získali. Zanechajú za sebou 11 mŕtvych, z toho 6 členov ochranky. Tento čas Peter využil na preskúmanie ponorky, no nad hladinou sa sotva rysoval trup s krátkou vežičkou a na jej vrchu odklopený vchod s rebríkom vedúcim do útrob. Ak teda ponorky majú vchod, nemal by to byť vpust? Alebo vlez. Peter si mohol si dovoliť chvíľu o tom špekulovať, lebo počítač zaznamenával obraz pre ďalšiu analýzu, ba možno aj identifikoval model ponorky, ak sa nachádzala v databáze. Potrvá však najmenej ďalší deň, kým sa zábery v plnom rozlíšení dostanú pomalým lúčom späť na Zem. Peter rozhodoval o tom, čo sa bude sledovať a nahrávať, a tiež mohol časticovým prenosom operátorovi okamžite oznámiť čokoľvek zaujímavé. V takýchto prípadoch každá hodina a každý detail mohli byť rozhodujúce.

Muži po niekoľkých minútach vybehli z budovy – jeden z nich kríval a zaostával. Možno mal pravú nohu rozstrieľanú až na kosť, kým mu však fungovali umelé podporné svaly v uniforme, vládal skackať za svojimi spoločníkmi k neďalekému brehu. Nikto z nich neniesol zjavný náklad s výnimkou vlastných zbraní, takže to, čo si z budovy odnášali, nebolo veľké, možno len dáta, či ampulka s priemyselným vírusom či novou zlúčeninou.

„Perfektný zločin neexistuje,“ vyhlásil Peter nahlas, čím napodobnil detektíva zo svojho obľúbeného seriálu. Operačné stredisko nereagovalo, na jeho hlášky si všetci zvykli a veliteľ Jednotky veril, že ich majú radi. Nemohli sa síce zasmiať, ale situáciu to určite odľahčí, veď aj operátori sú len ľudia.

Útočníci zatiaľ dobehli k ponorke, a kým do nej naskákali prví štyria, piaty, krívajúci čoraz väčšmi, preskočil na trup plavidla a cez malú vežičku s otvorom sa začal štverať za nimi. Zdravá noha, na ktorú zrejme prenášal väčšinu váhy, sa však pošmykla na mokrom plášti ponorky a muž takmer spadol do vody. Na poslednej chvíli sa jednou rukou zachytil okraja otvoru a znovu získal rovnováhu. Tento kratučký okamih však priniesol, na čo Peter čakal – vo chvíli, keď sa zranený takmer zošmykol, sa približne v polovici rebríka zjavila ďalšia postava. Mala síce šiltovku ako ostatní, ale keď na pokĺznutie reflexívne zareagovala pohľadom nahor, ukázalo sa, že ženskú tvár nezakrýva bojová maska. Chyba. Šiesta členka komanda po sekunde síce opäť sklonila hlavu a zakrátko do ponorky vliezol aj postrelený muž, na tom však už nezáležalo. Kým ponorka mizla v zelenkavých vodách Dunaja, Peter sa usmieval.

„Máš smolu, vieš?“ rozprával sa s neznámou, kým nastavoval záznam, aby získal čo najčistejší pohľad do jej tváre. „Chlapci z operačného povedali, že dnes dostávame výnimočne dobrý obraz, pretože nám pomáha niektorá veľká planéta. Neviem celkom presne, čo je gravitačná šošovka, ale...“ pootočil ovládač priblíženia do polohy nad 100%, „vďaka nej môžem urobiť toto.“ Tvár sa zväčšila do podoby, keď sa takmer dali rozoznávať jednotlivé črty. Počítačový program začal automaticky extrapolovať ďalšie detaily na základe analýzy svetelných podmienok v zábere a Peter mal po krátkej chvíli k dispozícii snímku tváre dostatočne ostrú na to, aby si vyslúžil operátorovu pochvalu, keď mu ju pošle časticovým prenosom na Zem. Pekná tridsiatnička sa tvárila preľaknuto. Zrejme si hneď uvedomila, že dnešným dôvodom, prečo ešte vždy neexistuje dokonalý zločin, sa stane práve ona. Šanca, že ju žiadna databáza s ďalšími údajmi (predpokladaná výška a váha, rýchlosť motorickej reakcie, možná lokalizácia výskytu a bohvie, čo všetko ešte) nestotožní s konkrétnou osobou, bola veľmi malá.

„Dobrá práca, Jednotka,“ dočkal sa Peter predpokladanej pochvaly z operačného strediska. „Počkajte na príjme, teraz je rad na nás.“

Počkám na príjme... akoby som mal kam odísť, pomyslel si, ale cítil sa spokojne. Čakal ho zoznam menej naliehavých úloh, ktoré mohol vykonať, kým mu oznámia, kam znova zamieriť pohľad. Maskovaní zlodeji by museli byť skutočne na najvyššej úrovni, aby dokázali unikať dlho, keď sa už rozbehla mašinéria ich identifikácie a vyhľadávania.

Pohľadom sa presunul nad Stredozemné more, aby zistil osud nezvestnej jachty, v myšlienkach sa však ustavične vracal k viedenskej akcii. Čo asi ukradli z utajeného laboratória s ozbrojenou strážou útočníci takmer dokonale pripravení na program Omni?

Prešli zhruba tri hodiny a zo strediska nedostal nijaké nové správy o pátraní. Práve chcel ohlásiť krátku prestávku, aby sa z dávkovača jedla pokúsil vymámiť niečo sladké, keď sa celý jeho uzavretý svet rozvibroval ohlušujúcim piskľavým zvukom. Nepríjemný tón sa v najvyššej hlasitosti ozýval zo všetkých reproduktorov stanice a aj tých pár sekúnd, kým sa mu podarilo načiahnuť k ovládaču a stíšiť hluk, ho takmer pripravilo o ušné bubienky.

Najskôr skutočne nechápal, čo sa to deje. Potom sám pred sebou predstieral, že nechápe, čo sa deje. Po niekoľkých minútach, keď sa beznádejne pokúšal nájsť akékoľvek iné zdôvodnenie, si to musel otvorene priznať – jeho jediné priame spojenie so Zemou a ostatnými stanicami programu Omni bolo mŕtve. Čosi zničilo nenahraditeľné spojenie časticového prenosu, ktoré dávalo zmysel jeho existencii na stanici Deň-1. Pre istotu skontroloval aj pomalý lúč, ale tam, prirodzene, len pokračoval prenos dát, čo sa o deň skôr vydali na cestu zo Zeme. Ak niekto zničil veliace stredisko (preboha, boli dve, niekto musel zničiť OBE!), on sa to s istotou dozvie až o dvadsaťštyri hodín. Spomenul si na slová sprievodcu zo strediska, keď rozprával o zabezpečení budovy pred rozličnými mysliteľnými i nemysliteľnými nebezpečenstvami: „...Niet sa čoho báť, tieto budovy sú prakticky nezničiteľné. Iba priamy zásah jadrovou zbraňou by tu spôsobil viac škody než vybité okná.“

Mal by poslať správu pomalým lúčom na Deň-2 aj Deň-3... možno... možno sa na Zemi začala jadrová vojna a María s profesorom F. T. Lawrencom sú okrem neho jediní živí ľudia. Nedokázal sa však rozhodnúť, akú správu im poslať. Spojenie sa rovnako prerušilo aj u nich, lenže on prvý o necelých dvadsaťštyri hodín zistí, čo sa stalo na Zemi. Nakoniec sa rozhodol pre jednoduchú správu pre oboch veliteľov v znení: „Si v poriadku? Ja žijem. Peter Novy, veliteľ stanice Deň-1.“ V momente odosielania zistil, že ovládanie pomalého lúča nereaguje. To ho utvrdilo v presvedčení, že ide o cielený útok. Niekto dokázal jediným úderom zničiť celý dokonalý program Omni.

Nasledujúci deň prežil Peter ako v zlom sne. Ak nepočítal seriály v databáze, možno má poslednú šancu vidieť planétu Zem takú, ako si ju pamätal. Väčšinu dňa strávil nalepený na obrazovke a snažil sa zapamätať si každý náhodný detail, ktorý sa ocitol v hľadáčiku teleskopu. Pozrel si polovicu futbalového zápasu v Brazílii, chvíľu sledoval dvojicu milujúcu sa na hotelovom balkóne kdesi na francúzskom pobreží. Potom vyhľadal svoj rodný dom a uvažoval, prečo z neho kedysi tak veľmi túžil odísť. A nakoniec zameral obraz na veliace stredisko a postupne začal odpočítavať sekundy do jedného dňa od prerušenia spojenia. Stíšený pazvuk na pozadí mu pripomínal, že toto všetko sa naozaj odohráva, napriek pocitu neskutočnosti, a už o niekoľko okamihov zistí, aký bude jeho ďalší osud.

...Iba priamy zásah jadrovou zbraňou...

Najskôr sa nedialo nič. To nedávalo zmysel, prešlo dvadsaťštyri hodín od prerušenia spojenia, takže svetlo atómového výbuchu, ktorý rozprášil veliace stredisko, by už malo dosiahnuť stanicu Deň-1. Netrpezlivo poposedával v kresle a striedavo približoval a odďaľoval obraz. Trvalo takmer dvadsať minút, kým zbadal čosi mimoriadne – na aeroport pred vchodom do areálu sa začali trúsiť ľudia v plášťoch aj oblekoch, nasledovaní vojakmi v uniformách. To bolo zvláštne, žeby evakuácia? Lenže z budovy sa vynoril len asi tucet mužov a žien oblečených ako radoví zamestnanci strediska, pričom poslední dvaja z nich niečo niesli. Chvíľu pobiehali po parkovisku, potom začali rozmotávať a rozkladať ohromnú bielu plachtu... asi pôvodne padák. Peter ledva dýchal od napätia... posielajú mu správu! Zákon schválnosti spôsobil, že po rozvinutí bol nápis na plachte naopak, ale Petrovi stačilo nakloniť hlavu nabok, aby ho dokázal prečítať. Veľkými maľovanými písmenami na ňom červenou farbou stálo jediné slovo: LAWRENCE.

Peter sa od úľavy rozplakal. Zem je stále tu, žiadny jadrový útok sa nestal.

Prešlo pár minút. Ležal na podlahe a trvalo mu, kým vstrebal do seba celú tú ohromnú úľavu. A potom, ešte stále so slzami v očiach, sa veliteľ Dňa-1 usmial. Správa znela „Lawrence.“ Nech už ten namyslený idiot spravil čokoľvek, teraz je rad na ňom, aby profesorovi F. T. Lawrencovi dal prezývku, a lichotivá určite nebude.

V tej chvíli stíšené jednoliate pišťanie nefunkčného časticového prenosu ešte viac zoslablo a Peter pochopil, že prijímač teraz dostáva signál z viacerých zdrojov. Okrem Zeme pribudol trojstranný prenos, hlavné dátové pásmo, vysielačky staníc Deň-2 a Deň-3. Pozviechal sa z podlahy, prijal hovor a zvýšil jeho hlasitosť.

„Ahoj, Forrest,“ ozval sa známy hlas. Naživo, bez syntetizátora, mu znel profesor F. T. Lawrence ešte odpornejšie. Jeho hlas bol síce menej nosový, ale mazľavý podtón v ňom vyvolával predstavu olejovej škvrny na vodnej hladine.

„Ako si si určite všimol, časticový prenos aj pomalý lúč majú v poslednom čase nejaké problémy. A ako si sa už možno dozvedel, môžem za to ja,“ vyhlásil veliteľ Dňa-3. „Využil som svoje znalosti komunikačných systémov na odstavenie prenosov, aby som nás zachránil. A keď hovorím nás, myslím tým predovšetkým Maríu a seba.“

Petrovi sa zovrelo hrdlo. Takže María ho opustila. Prečo si myslel, že ich spoločné správičky pre ňu budú niečo znamenať?

„Pamätáš si, ako som ti vysvetľoval, že v tejto misii je všetko zálohované tak, aby úžasná investícia nevyšla nazmar? Dve veliace strediská na Zemi, trojica veliteľov, každý z nás odlišný, aby sa maximalizovala šanca na splnenie úloh. Po desiatich rokoch nás vyzdvihnú a vymenia za ďalšiu posádku, aspoň tak nám to sľubovali...“ profesor F. T. Lawrence na chvíľu stíchol, akoby sa zamyslel, no potom jeho hlas vybuchol s novou intenzitou a do oleja na vode sa zamiešalo niekoľko kvapiek hystérie: „Oklamali nás! Je tu ešte ďalšia záloha. Nikdy si si nekládol otázku, prečo počítače na stanici majú mnohonásobok potrebnej výpočtovej kapacity? Nie, asi ti nič také nezišlo na um. Ja som však už dávno prišiel na to, že na každom z nich beží pokročilá umelá inteligencia, ktorá sa učí zo všetkého, čo urobíme. Po desiatich rokoch bude dávno pripravená prevziať celé sledovanie Zeme aj fungovanie stanice, chápeš?“

Peter neodpovedal.

„Samozrejme, že nechápeš, Forrest. Nebude žiadna cesta domov, nemajú dôvod investovať také zdroje do troch ľudí. Skrátka, keď nás prestanú potrebovať, veliteľské kreslo nám pichne silnú dávku niečoho na uspanie a z kabíny sa vypumpuje všetok kyslík. A umelá inteligencia bude zadarmo 24 hodín denne vykonávať to isté, čo doteraz my. Možno nám dožičia nejakú hrdinskú historku a parádny pohreb a sochu s dementným výrazom na chodbe univerzity! Tebe by to stačilo, Forrest?“

Hoci Peter chcel v prvom okamihu reflexívne odmietnuť túto šialenú historku, musel uznať, že všetko, čo profesor F. T. Lawrence povedal, do seba zapadá. Skutočne by sa armádne velenie namáhalo vyslať neskutočne drahý taxík po troch strážcov majáka, keď im môže potichu prestrihnúť kábel a nahradiť ich počítačmi, ktoré nikdy nespia a nepotrebujú nič než trochu elektriny zo svetla?

Cítil sa naozaj forrestovsky a nič na tom nezmenilo, že nebol sám, kto zo seba nechal urobiť užitočného hlupáka. Pohľadom blúdil z monitora na monitor, čítal nápisy vedľa tlačidiel a na prístrojoch... Toshiba, frekvenčný modulátor, NASA, Zorja... v poslednom zúfalom pokuse svojej mysle, aby si nezačala naplno uvedomovať situáciu – že je sám, opustený a zbytočný. Keď sa aj obnoví komunikácia so Zemou, zrejme sa to stane len preto, aby ho mohli na diaľku zadusiť. Skoro ako Darth Vader toho chlapíka v ďalšom starom filme. Na chvíľu si predstavil seba, ako na diaľku škrtí profesora F. T. Lawrenca, ten si však zjavne nebol vedomý jeho snahy a pokračoval v rozprávaní:

„Chyba v systéme bola nakoniec celkom jednoduchá. Tým, že častice sú neoddeliteľne prepojené, stačilo upraviť vysielač, aby v plnej šírke dátového pásma začal vysielať signál, ktorý ich úplne zahltí. Nemajú to ako vypnúť, chápeš? Nemajú nás ako zastaviť. Kým María dokončí manéver a začneme zrýchľovať, dávno odpojím všetky systémy, ktorými by mohli ovládať stanice.“

María. Prečo nič nevraví? Jej komunikačný kanál zostával nemý. „A kam letíte?“ vytlačil zo seba Peter, hoci považoval za vylúčené, aby mal v pľúcach dostatok dychu na rozprávanie. Profesor F. T. Lawrence túto otázku zjavne čakal, pretože s odpoveďou neváhal:

„Ako vieš, zostávajú nám zásoby asi na päť rokov, ak si teda už dávno všetko nepojedol. A zhodou okolností, majú naše malé vesmírne domčeky na sebe prilepené najväčšie polia na zachytávanie svetla, aké kedy človek vyrobil. Keď ich prestaneme používať na to, aby sme pozerali planéte Zem do výstrihu, môžeme ich relatívne jednoducho zmeniť na slnečné plachty. Podľa mojich výpočtov naše skvelé plachetnice dosiahnu po niekoľkých mesiacoch zrýchľovania takmer rýchlosť svetla. A kam sa vieme dostať za päť rokov rýchlosťou svetla?“ jeho hlas tentoraz s rastúcim nadšením stúpal čoraz vyššie, až začal trochu preskakovať, ako keď mutujúci triedny premiant z prvej lavice dostane od učiteľa matematiky šancu vysvetliť svojim spolužiakom riešenie domácej úlohy, ktorú si urobil ako jediný z triedy.

„Presne tak, Proxima Centauri,“ nečakal s odpoveďou na svoju vlastnú otázku. „A tiež nebude číra náhoda, že som odtiaľ zachytil signál, ktorý je určite prejavom inteligencie. Volajú nás! A my odpovieme, ja a María budeme prví vyslanci mysliacich bytostí. Určite chápeš, prečo sme teba museli vynechať z hry. Mysliacim bytostiam zo Zeme by si robil hanbu,“ rozosmial sa, spokojný s vlastným vtipom.

Volám sa Forest Gump a hovoria mi Forrest Gump. Teda, hovorili, kým ma moja tuposť nezabila.

Spokojné chechtanie z vysielača Trojky prerušil hlas veliteľky Dňa-2. María León sa ozvala prvý raz od začiatku rozhovoru: „Aký bude môj volací znak, Forrest?“

Opätovne tá istá nezmyselná otázka. María mu znovu povedala Forrest. Jeho jediná priateľka, jeho tajná láska. Ich nekonečný rozhovor pomalým lúčom sa preňho za tie roky stal stredobodom sveta. Aj napriek vzdialenosti a všetkým rozdielom, aj keď on bol hlúpy Forrest a ona vzrušujúca a múdra, bola to pre neho jeho žena. On bol Forrest a ona...

„Aký bude môj volací znak, Forrest?“ opýtala sa znovu.

„Čo tým myslíš, mi amor?“ zneistel profesor F. T. Lawrence.

„Jenny...“ hlesol Peter.

„Presne tak,“ zasmiala sa srdečne veliteľka a ten radostný zvuk zrazu vyplnil vesmír. „Pripájací manéver té mínus desať, Peter,“ dodala.

„Čo to rozprávaš, aký pripájací manéver? A aká Jenny, myslíš tú chuderu z filmového Forresta? Už som začal s akceleráciou, aby sme zladili naše rýchlosti a kurz,“ doteraz suverénny profesor F. T. Lawrence z univerzity v Melbourne znel zrazu zmätene.

„Vieš, Francis, som ti vďačná, že si mi pomohol prevziať ovládanie stanice, ale rozhodla som sa letieť opačným smerom. Aby som bola úprimná, radšej by som si naozaj nechala vypnúť kyslík v kabíne, než letieť len s tebou ďalších päť rokov za tvojou šialenou predstavou. A ak sa aj dostaneš na Proxima Centauri a nájdeš tam mysliace bytosti... keď budú naozaj inteligentné, kopnú ťa prvým voľným chápadlom do tvojho namysleného austrálskeho zadku.“

Teraz vôbec neznela materinsky, škodoradostne si pomyslel Peter. Krik profesora F. T. Lawrenca nepočul, pretože vypol prenos zo stanice Deň-3. Sústredil sa na manéver, pri ktorom sa stanica Deň-2 o niekoľko hodín pripojí ku Dňu-1, takže spolu vytvoria akoby uzavretú mušľu. Nikdy sa nepredpokladalo, že stanice absolvujú spájací manéver, keďže prekrytie polí oboch teleskopov okrem iného znemožní sledovanie Zeme. No v praxi sa v prípade takého spojenia stane z prechodu medzi stanicami iba niekoľkominútová prechádzka v skafandri na priamej línii medzi pretlakovými komorami uprostred oboch častí mušle.

Keď sa vyrovnal tlak v komore a vnútorné dvere sa otvorili, Peter zostal stáť na prahu. Návštevníčka si zložila helmu a južanské črty tváre veliteľky Maríe León vynikli v ostrom kontraste s bielym skafandrom.

„Veliteľ Peter Novy, žiadam o vstup na stanicu,“ povedala s úsmevom.

„Veliteľka... Jenny, teda...“ zakoktal sa Peter. „Môžeš ma volať Forrest.“

„Dobre,“ opäť sa zasmiala. „Máme pár hodín na to, aby sme vymysleli, ako si ma zachránil z rúk šialeného profesora, a odhadom pár týždňov na to, aby sme sa venovali aj... iným veciam. S trochou šťastia sem pošlú niekoho, aby oddelil stanice, a nás konečne zoberú na Zem. A na tvoje šťastie sa predsa dá spoľahnúť, nie?“ uprela na neho prenikavý pohľad.

Áno, dá. Peter bol predsa najšťastnejší človek vo vesmíre.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  3. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  4. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  5. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  6. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  7. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  8. Top First moment dovolenky na leto 2018
  9. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  10. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová
  1. Používate make-up? Potom spozornite
  2. Legendárna Transsibírska magistrála
  3. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  4. Vianočný bázar chalaňov
  5. Vianočné mecheche 2017
  6. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  7. Študentskou osobnosťou Slovenska Ing. Martina Majorošová
  8. Majstrovstvá Stavebnej fakulty STU v Bratislave v plávaní 2017
  9. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  10. Beam Suntory zaznamenal silný rast predaja po zmene distribútora
  1. Legendárna Transsibírska magistrála 35 346
  2. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 5 496
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 3 034
  4. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov 2 277
  5. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska 1 443
  6. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 1 232
  7. Top First moment dovolenky na leto 2018 1 188
  8. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 115
  9. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 975
  10. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať 891

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

V správnom čase na správnom balkóne

Tiahnuce žeriavy a husi, ale aj strieľajúci psychopat a výbuch plynu. Čo všetko sa dá odfotiť z bytu.

ŠPORT

Dravecký o vyhodení: Beriem všetko na seba

Dravecký si s veľkou pravdepodobnosťou nezahrá na olympiáde.

BRATISLAVA

Vyrobiť originálny bratislavský rožok je kumšt

Vo Viedni majú Sacher tortu, v Budapešti šomló halušky, v Bratislave rožky.

Neprehliadnite tiež

Anna Kendrick: Som rada, že som nemala záložný plán

Americká herečka sa v detstve často cítila inou a neviditeľnou. Dojem, že niekam nepatrí, má i dnes.

Vo veku 82 rokov zomrel dlhoročný sólista opery SND Pavol Mauréry

Na doskách slovenskej prvej opernej scény ako sólista 21 rokov - od roku 1978 až do roku 1999.

Horehronské spevy majú zápis v UNESCO. Čo pre to muselo Slovensko urobiť?

Vo svetovom kultúrnom dedičstve nemáme veľa zápisov. Na vine môže byť zložitý proces schválenia.