Cena Fantázie 2017: Róbert Hric - Koniec sveta príde skôr

Predstavujeme vám postupne všetkých piatich finalistov (zoradené v abecednom poradí podľa priezviska autora) najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže v oblasti fantastických žánrov, Martinus Ceny Fantázie 2017.

Róbert Hric(Zdroj: Archív MCF)

Koniec sveta príde skôr

Autor: Róbert Hric

Opar sa vznášal tesne nad hladinou rieky. Biele pásy hmly ukryli brehy. Dianie akoby ustalo, toto je cudzí svet. Ešte aj zvuky v ňom utíchli. Kto si vážiš bohov a smútok vlastnej matky ti nie je ľahostajný, otoč sa.
Draci však nepoznajú strach. Jeden práve vplával z mora do ústia toku. Nečujne sa zakráda proti prúdu. Jeho kedysi jantárová papuľa hlce opar, hmlisté chuchvalce sa obtierajú o boky. Ako farebné šupiny ich zdobia guľaté štíty bojovníkov.
Na prove pod dračou hlavou stojí Ranulf Bastard. Srdce mu bije rýchlejšie, ale nohy má pevne zapreté do paluby. Nič v ňom nepripomína víťazné plavby hrdinov zo starých ság. Namiesto rozviatych vlasov chumeľ pričapený k hlave, pod ním strhaný obličaj.
Ešte pred vplávaním do ústia rozkázal stiahnuť plachtu. Sťažeň a rahno zostali trčať z prostriedku paluby ako obrovský kríž. Sivú, inak pokojnú hladinu rozvírili listy vesiel. Ranulf zveril kormidlo starému Haraldovi s dôverou, že loď bezpečne prirazí k brehu. Sám jastrí za pohyblivé mliečne pásy a márne hľadá záchytný bod.
„Naľavo!“ vykríkol, keď už nejaký čas postupovali proti prúdu. Harald natiahol krk. Z vody vyčnieval odumretý kmeň stromu. Bez koruny, opracovaný rukou človeka. O tom nemohlo byť sporu. Prácne vyrezávané šupiny i hlava pod rozťahujúcimi sa vodnými rastlinami spodobovali hada. Vystupoval z hmly a možno aj sníval, že dosiahne hladinu. Prúd ho podmyl. Zlovestne sa skláňal k moreplavcom a vítal ich svojskou ozdobou v dutine stromu sťa by papuli.
Z otvoru sa na Ranulfa škerila hlava. Cez hnijúcu kožu presvitala čeľusť. Vliezal do nej krikľavý had. Lebku lemovali ako plsť načechrané vlasy. Čelenka z peria sedela na čele nakrivo. Od Volgy po Northumbriu Ranulf Bastard nič podobné nevidel. Ale tu je všetko iným. Aj mu napadlo, či počas dlhých týždňov plavby neprekročil svet ľudí. A teraz toto. Uhranuto zízal do prázdnych očných jamiek. Keby sa obzrel ponad plece, uhranutie by zbadal i v tvárach ostatných. Muži prestali veslovať. Ticho preťal Haraldov pľuvanec. Kormidelník vytiahol chrcheľ, hádam až z päty a fľusol ho cez palubu. „Sukin potrat,“ utrúsil. Pahýľom ruky si otrel ústa a zdravou končatinou naviedol kormidlo preč od ohavy. Loď preplávala zotrvačnosťou tesne popri nej. Harald chcel ešte niečo povedať, ale rukoväť kormidla mu vyletela z dlane. Jantárovým drakom otriasol náraz. Kormidelník pod sebou stratil palubu. Z vyvýšeného miesta na korme žuchol k veslárom. Chlapi sa začali zviechať na nohy. „Lokiho lajno, čo to je?“ Kormidelník pokrčil plecami. „Nedovidieť ani na cicinu pri šťaní.“
Jediný, kto udržal rovnováhu, bol Ranulf. Kŕčovito zvieral lano, ktoré vybiehalo od dračej hlavy k sťažňu.
„Nič som nezbadal,“ soptil. Nechcel si priznať, že ho zmámila lebka. „Dúfajme, že v trupe zostala diera.“ Chlapi si už na jeho iróniu zvykli.
„To tá vec,“ ozval sa Knud Bez hanby. Prostoreký Viking vždy povedal alebo urobil, čo pokladal za potrebné. „Hovorím vám, to tá skurvená vec.“ Ukázal k útrobám odumretého stromu. „Neviem, čo to je, ale dobré nie.“
„Netrep,“ zahriakol ho Ranulf. Také reči na svojej lodi nezniesol. „Tu máš príčinu.“
K okraju provy dokrivkal jednoruký Harald. Predklonil sa medzerou medzi štítmi a skúmal rieku pod kýlom. „Namojveru,“ zašomral. Okolo Haralda sa zhŕkli ostatní. Každý chcel vidieť, do čoho vrazili. Spod hladiny presvitali kusy plavidla. Jantárový drak si s nimi zalaškoval viac, než by bolo Vikingom po vôli.
O niečo neskôr, keď vytiahli vlastnú loď na breh, zistili, že sa nachádzajú vo veľkej riečnej zátoke. Zvyšky vraku patrili inej vikingskej lodi. Pôvodne bola zrejme aj táto na brehu. Príliv ju stiahol nižšie a ona uviazla pri strašidelnom kmeni stromu, kde ju ničilo bahno.
„Ktorý blázon by tu nechal loď?“ čudoval sa Knud Bez hanby a vypustil vetry. Jednoruký Harald opáčil: „Viac ma prekvapuje, že v tejto riti nie sme prví.“
„A zrejme ani jediní,“ ozval sa spoza ich chrbtov Ranulf. Otočili sa. Bastardove zjavenia boli povestné. Ešte pred chvíľou kontroloval, či je na súši upevnený drakkar mimo dosahu rieky; v mihu kráčal k dvojici svojich najskúsenejších bojovníkov a uvažoval: „Alebo bol vrak poškodený, a preto ho opustili, alebo sa k lodi nemal kto vrátiť a spustla.“
Vedeli, čo to znamená. Meravo obkúkali okolie. Podmáčaná pôda okolo zátoky živila myriady rastlín. Škriabali sa po sebe kamsi hore, aby predstihli suseda v boji o svetlo. Z výšky ako väčšie či menšie slučky padali k zemi kožovité liany; pod vlastnou ťarchou klesali obrovské listy a na všetky strany sa rozliezali výhonky temnej zelene. Každá rastlina i kvet nadobúdali tvary, aké Severania nikdy nevideli.
„Svinská zem,“ zhrnul za všetkých Harald. Ranulf zaťal päste. „Pri náraze dostala obšívka na prove trhlinu.“
„Čo sa mňa týka, nemienim tu zdochnúť,“ zabručal Knud Bez hanby. Svoje odhodlanie hneď aj predviedol. Vytiahol pohlavný úd a močom skropil kroviská.
„Možno hryzú,“ celkom vážne prevravel Ranulf a Harald sa rozrehotal. Okrem týchto dvoch nikto neoplýval prílišnou chuťou ťahať sa s Knudom za prsty. Už len preto nie, že medzi posádkou mal najširšie ramená.
„Pravda, pravda,“ uškrnul sa a svoj poklad rýchlo skryl. Ranulf si ho už nevšímal. Skôr pre seba rozprával: „Vrak nevyzerá, žeby ho opustili náhle. Pred odchodom zložili sťažeň. Aj zvyšky plachty by si tam našiel.“
„Ale nijaké cennosti,“ dodal Harald.
„Škoda pre nás,“ zamručal Knud. „Kto ich pobral?“
„Chudáci možno žiadne nemali. Po tebe okrem smradu čo zostane?“
Knud zagánil na Ranulfa. „Ak aj nič, je to tvoja vina. Do akej riti si nás to doviedol?“ Veľavravne rozhodil ruky. „Čuš, ty trol!“ okríkol ho Harald. Knuda nemohol vystáť. Medzi posádkou už narobil priveľa zlej krvi. „Buď rád, že ti gule ešte visia, kde majú.“ Knud si odpľul. „Priznávam, nemal som inú možnosť. Ani nikto z nás. Útek na Ranulfovej lodi bola jediná šanca. Ale keby som to tušil, nechám sa pochovať rovno v Northumbrii, ušetril by som si cestu.“
„Nedržím ťa,“ zasmial sa Ranulf. „My sme štvanci. Pokojne choď nazad k môjmu nevlastnému bratovi. Viliam – nech mu Odin pokrúti črevá – mal s každým svoj zámer. Som si istý, že ak ho ešte niekedy stretneš, hodí ťa psom.“
„Ako vravíš,“ povedal Knud zmierlivo. Vypustil taký prd, až z blízkeho hája so škrekotom vyletel pestrofarebný vták. „Jedno sa ti musí uznať, Bastard,“ dodal o čosi neskôr, keď operenca chytil, ošklbal a opekal ho nad ohňom, „Viliam Dlhý meč nás v tejto riti nikdy nenájde.“
Či ešte oni nájdu cestu späť, to bola otázka, ktorá vírila nielen v Knudovej hlave.

*

Noc mienili prečkať na drakkare. Ranulf okolo lode rozostavil hliadky. Strážna vatra šľahala vysoko do teplej a vlhkej noci. Vikingovia nepotrebovali kožušiny. Ocitli sa v krajinách, kde Slnko sálalo viac než kdekoľvek inde. Podľa hviezd vedeli, že sú ďaleko na juhu. A predsa tu už ktosi pred nimi bol. Ranulfa toto zistenie rozčuľovalo. Staré porekadlo hovorilo o vode, ktorá ak má dostatočnú hĺbku, aby udržala orechovú škrupinu, čo nevidieť na nej popláva i drakkar. Nejakí Severania Jantárového draka predbehli. Zmizli bez stopy, zostal po nich iba vrak. Mali lodí viac? Sú mŕtvi? Pokojne môžu byť stále v tejto neznámej divočine.
Otázky sprevádzali Ranulfa po celú noc. Budil sa zo sna a nepokojne sa prevaľoval. Odháňal od seba hmyz a vyškerenú lebku. Vyliezala z hadej papule. Veliteľa Jantárového draka volala do hmiel. Nadránom ho prebudilo mykanie.
„Mladý Agge chytil ženu,“ chripel Harald.
„Netrep. Dávno nijakú nemal, semeno mu udrelo do hlavy.“
Harald sa nedal odbiť. „Videl som ju.“
Ranulf vyskočil. Starému kormidelníkovi dôveroval z celej družiny najviac. Schmatol meč a šiel za druhom. Odhadoval, že čoskoro sa rozvidnie. No nie tak, ako bol zvyknutý zo severných krajín – pomaly a postupne. Tu prechádzal deň do svetla bez úsvitu, ako keď luskne prstami.
Z vatry zostala pahreba. Ranulf napínal zrak. Rozoznal synovca Aggeho. Knuda Bez hanby prehliadnuť nemohol. Prišiel vo chvíli, keď si hromotĺk naťahoval nohavice. Chechtal sa od ucha k uchu.
„Ako správny štvanec som nemusel čakať, kým si z koristi vyberieš to najlepšie.“
Vedľa ohniska ležalo dievča. Schúlilo sa do klbka. Vlasmi pripomínalo Odinovho havrana. Siahali do polovice drieku. Rukami si chránilo prsia, zvyšok viac odhaľovali než zakrývali zdrapy šiat. Ranulfovi pri pohľade na vystavené telo zovrelo slabiny. S hnevom si uvedomil, že Knud už túto zem vyplienil.
„Ako to bolo?!“ zrúkol na Aggeho príkrejšie, než si ten zaslúžil. Najmladší z posádky ukázal ku krovinám. „Prišla odtiaľ, rovno k ohňu. Vôbec sa nebála.“
„Tak som jej spríjemnil život,“ chválil sa Knud. Z bacuľatej tváre mu žiarila spokojnosť. Podráždenie ešte viac zostrilo Ranulfov obličaj. Zohol sa k dievčaťu. Odraz pahreby jej tancoval na tmavej pokožke. Agge, ktorý mohol mať nanajvýš sedemnásť zím, ju vekom prevyšoval len málo. „Môžem potom aj ja?“ dychtivo sa spýtal. Veliteľ drakkaru mlčal. Tiene mu zvýraznili lícne kosti a samoľúbosť vzala úsudok. Chcel sa vrhnúť na Knuda. Z úst dievčaťa začul šepot a strhol sa.
„Čo vraví?“
„To isté, čo predtým,“ ozrejmoval Agge. „Stále dokola.“
„Ja som porozumel, že chce poriadnu kladu,“ obhajoval sa Knud. Ranulfa ovládol hnev. Žily mu podľa zlých jazykov vydlabal ľadovec. S bravčovou hlavou Bez hanby si poradí neskôr. Naznačil, že dievčine nechce ublížiť. Pomaly sa dotkol jej ramena. Cez dlaň doňho stúpla horúčka mladej pokožky. Narazila na Ranulfov ľad a začala ho roztápať. Ukazovákom ťukal po svojom uchu. „Nerozumiem.“ Hľadela naňho mútnymi očami. Musel jej pripomínať prízrak. Žiarivo biele vlasy mu v chumľoch padali poniže pliec.
„Vúdú,“ zopakovala. Ranulf sa s takým slovom jakživ nestretol.
„Poznám len jedno vúdú,“ húdol svoje Knud. Cez odev sa dotkol prirodzenia. „Chcela vúdú, mala vúdú.“
„Zmĺkni,“ vyzval ho Ranulf. Dievčina sa poľakala. Opäť ju musel upokojovať. „Ne-viem-čo-je-vú-dú,“ výrazne otváral ústa a vrtel hlavou. Stratila ostych a vysúkala zo seba prúd slov. Aj keby Ranulf dával väčší pozor na to, čo hovorí, než civel na prsia, ktoré odkryla, cudzej reči by neporozumel ani hovno. Výstup zakončila prstom; prešla ním po Vikingovom krku. Schytila vlasy na jeho temene a jemne nimi zaťahala nahor.

„Pre teba nachystala iné vúdú ako pre mňa,“ skonštatoval Knud veselo. Medzitým nastal deň. Slnko vyšlo z chvíle na chvíľu. Breh zaliali lúče zriedené korunami stromísk. V rovnakom čase, hádam zo samotnej zeme, vystúpili hmlistí duchovia. Pomaly zapĺňali zátoku a nad riečnou hladinou vytvorili ešte jednu, plnú lenivo sa prevaľujúcich kúdolov. Paluba drakkaru ožila. Necelé dva tucty Vikingov zistili, že strastiplná cesta nie je sen. Zhromaždili sa okolo pahreby. Polonahé dievča ich rozrušilo ako dieťa, keď strčí paličku do mraveniska. Knud všetkým vytrúbil svoj úspech. Prekrikovali jeden druhého.
„Vydaj nám ju, Ranulf!“
Veliteľ Jantárového draka zdvihol ruky. Frflanie utíchlo. „Ak je tu jedna, niekde blízko musia byť ďalšie. A tiež muži, ktorým patria. Rozumiem, že ste dlho nemali zábavku. Ale najprv by sme mali zistiť, kde vlastne sme. Už ste zabudli na vrak zo včera? Ja by som tak skončiť nechcel.“
„Hovno,“ vykríkol Knud Bez hanby. „Chceš ju pre seba. Dievča je dobré a jej vúdú potrebujeme všetci. Nasrať na voľajaký starý vrak. Potešíme sa, kým budeme vládať, opravíme našu loď, preskúmame, či sa ešte nejaké vúdú pre nás nájde a dáme zbohom tejto diere.“
Jasot posádky prezradil, čí postup schvaľuje. Ranulf ľutoval, že Knuda nezabil hneď nadránom. „Ticho!“ zreval. „Ešte stále sa veziete na mojej lodi.“
Knud bol vo výhode. „Sme štvanci a štvanci môžu všetko. My potrebujeme loď a ty potrebuješ posádku. Posádka potrebuje ženu a ja tu jednu vidím. “
„Lokiho semeno,“ zasmial sa Uther Blíženec. „Odin veľa rozumu Knudovi nenadelil, ale toto je čistá pravda. Ranulf, vydaj nám ju. Pobav sa s ňou, ak chceš, ale potom dopraj ostatným.“

„Presne tak!“ zneli súhlasné výkriky. Zhruba polovicu posádky tvorila Ranulfova pôvodná družina. Zvyšok patril k viacerým klanom. Medzi nimi mal hlavné slovo Uther Blíženec, úlisný miešanec Sasa a vikingskej ženy. Všetci si spoločne presekali cestu z bojiska, keď ich v rozhodujúcej bitke obkľúčil Viliam Dlhý meč. Utherovo dvojča tam zostalo prebodnuté napospas vrán. Jazvami posiaty Uther pociťoval k Bastardovi nezmieriteľnú nenávisť. Nevynechal jedinú príležitosť strojiť proti nemu úklady.
„Počul si, Bastard,“ šprihol mu. „Posádka rozhodla.“
Ranulf bol tvrdohlavý muž. Tvrdohlavosť ho zaviedla do tohto vyhnanstva. Pohľadom prešiel po húfe Vikingov. Stáli pred ním otrhaní bradatí bojovníci. Delil sa s nimi o všetko. Ale Knud mu podľa jeho mienky neprejavil úctu a nemienil to nechať tak. Oprel ruku o hlavicu meča. „Odin daroval Knudovi a Utherovi presne toľko rozumu, aby vedeli, že loď patrí mne. Všetko ostatné je nad ich chápanie. Jantárový drak predstavuje našu jedinú nádej. Neviem, čo tu dievča robí, ale okolnosti nás varujú, nech si počíname obozretne.“
Knud Bez hanby podišiel k Ranulfovi. O dobrú polovicu hlavy ho prevyšoval. I v páse bol širší a celkovo viac pri tele. Ranulfova postava vykazovala väčšiu pružnosť a dlhé končatiny. Od pohľadu nevzbudzoval toľko rešpektu ako hromotĺk Knud, Bastardova sila vychádzala z ducha. Knud mal svalnatejší ešte aj jazyk: „Ak Ranulf pokladá dievča za nebezpečenstvo pre loď, možno by sme mali popremýšľať nad iným veliteľom.“
Udrel na správnu strunu. Vikingovia ničím nepohŕdali viac ako strachom. Tým menej odpúšťali akýkoľvek prejav zbabelosti.
„Vyzývaš ma na súboj?“ ľadovo preriekol Ranulf.
„Kdeže, svoj súboj som vybojoval nadránom,“ zarehlil sa Knud. „Aj ostatní by chceli. Ale ako vravím, náš veliteľ pokladá jedno dievča za pohromu. Možno nie pre loď. Možno pre seba samého.“ Skôr, než mohol utíchnuť smiech, z Ranulfovej pošvy vyletel meč. Čepeľ skončila opretá o Knudov rozkrok. „Užil si si svoje posledné víťazstvo?“ Jednoruký Harald chytil Ranulfa za pažu. Vždy stál tam, kde bol najviac potrebný. Sivovlasý kormidelník si nič neprial väčšmi, než vidieť kotúľať sa Knudovu kotrbu v blate. No na rozdiel od Ranulfa mu bohovia odňali domýšľavosť. Uvažoval v širších súvislostiach.
„Nechaj,“ krotil veliteľa drakkaru. „Sme jedna družina.“
Ranulf cítil zradu. Možno si aj uvedomoval, že Harald hovorí pravdu, ale pýcha je mocná vec. S odporom zasunul meč do pošvy a odpľul si. „Je vaša. Najprv jej ukážeme vrak.“
K dievčaťu sa až doposiaľ správal ohľaduplne. Pripomínala mu časy, keď siahal na korunu Northumbrie a veľkoryso rozhodoval o životoch. Blázon! Vtedy aj teraz. Útlocitnosťou k tejto čiernej pobehlici stratil tvár. Nešetrne ju zdrapil za vlasy. Ťahal ju k miestu, kde vylovili zvyšky trupu. Ukázal na seba a Jantárového draka opodiaľ. „My. Oni kde? Kam sa podeli?“
Dievčina civela pred seba. Zmena Ranulfovho správania ju vydesila.
„Čo sa s nimi stalo?“ lomcoval ňou. Náhle akoby precitla. Vpila pohľad do Vikingovej tváre. Ticho prevravela: „Zombi.“
Zvraštil čelo. Započul tiež slová vúdú a bokori. Ranulfova trpezlivosť vykypela. „Jej slzy na vaše hlavy.“ Družina zajasala. Mladý Agge najviac. Nevadilo mu, že pôjde posledný. Ranulf odišiel plný hnusu na palubu drakkaru. „Prečo si to spravil?“
„Hovnocuc Knud mal pravdu,“ odvetil Harald pokojne. „Chlapi sú na pokraji zúfalstva, potrebujú sa rozptýliť. Nikoho neuspokojíš, keď jednému z nás usekneš chvost.“
„Pred všetkými si ma zahanbil.“
„Urobil som, čo bolo medzi psami treba. A aj ty.“
Ranulfa prepadla malomyseľnosť. „Ja nie som ani len pes, iba bastard.“ Pred vnútorným zrakom uvidel ženu a deti. Viliam Dlhý meč ich nechal utopiť. Zlatovlasú Helgundu predtým znásilnila celá Viliamova družina. „Mal som skapať. Tristokrát som mal skapať. Namiesto toho blúdim, bohovia vedia kde. Z celej svorky mi zostal jediný, nemehlo Agge. Načo? Prečo?“
„Taký je tvoj údel,“ odvetil Harald opatrne.
„Seriem na taký údel. Nikomu nemusím nič dokazovať. Všetko je márnosť nad márnosť.“
„Tak,“ súhlasil Harald. „Aj bohovia to vedia. Preto sa veselia, kým nadíde Ragnarök.“
Ranulf prikývol. Proti osudu nemožno bojovať. Z celej duše veril, že jeho osudom je stať sa northumbrijským kráľom. Upokojil sa. „Dozri, nech pri tom dievča nezomrie. Zavedie nás do osady, mesta, pre mňa za mňa do samotného pekla, ak prišlo odtiaľ.“ Kormidelník ho potľapkal po ramene. „Si dobrý chlap. Občas aj takí robia zlé veci, inak by boli bohmi.“ Odkrivkal spod konárov, ktoré tvorili chatrný prístrešok a palubu chránili od nepohody. Pri východe ešte utrúsil: „Odkedy je tu, čudujem sa jednej veci.“
Ranulf naňho spýtavo pozrel. „Prečo sa pri nás zjavila?“ Veliteľ Jantárového draka pokrčil plecami. „Môj starý kormidelník by povedal, že taký bol jej údel.“ Harald sa uškrnul a vyšiel z prístrešku.

*

Vyrážkami ozdobený Agge bez prestania opakoval, čo stihol urobiť s dievčaťom. Mladíci sa smiali a každý pridal vlastný zážitok. „A potom som ju takto obrátil,“ rozprával Agge celý rozjarený, ale čo nasledovalo, už nestihol povedať.
Poobedie toho dňa okrem zábavy s dievčaťom prinieslo i slová zaseknuté v hrdle. Mladíci čistili trup lode od nánosov špiny. Potom sa znudene pustili do upchávania trhliny. Obšívka provy bola poškodená len nepatrne, nová cesta si však vyžadovala svoje. Zabratí do rozhovoru a práce si nevšímali zátoku. Pálili živicu a máčali v nej handry, ktorými spevňovali medzery medzi doskami. Z hladiny ich pri tom pozorovali oči. Zvyšok šupinatého tela ukryla rieka. Drakkar stál na suchom výbežku v tesnej blízkosti vody. Nečujne k nemu priplávalo monštrum.
„A potom som ju takto obrátil...“
Spod hladiny sa vymrštila tlama. Chňapla Aggemu po nohe. Pošmykol sa na blate. Zachránila ho viac náhoda než obratnosť. S krikom vzal nohy na plecia. Plaz si ihneď vybral najbližší cieľ. Vedľa stojaci chlapec nemal Aggeho šťastie. Tlama zovrela Styggovu nohu a smykom ho ťahala do vody. Aggeho jakot zburcoval ostatných. Pribehli k brehu. Naskytol sa im príšerný výjav. Smrteľne bledý Stygg ležal na chrbte. Do zátoky s ním vliezal tvor nápadne sa podobajúci drakovi. Blato sfarbila krv. Najodvážnejších rozohnila natoľko, že k drakovi priskočili. Mečmi, konármi, dokonca holými päsťami mlátili monštrum po hlave. Čeľuste povolili. Šľachy Styggovej nohy tiež. Z obludnej tlamy trčala uhryznutá končatina. Ranený drak sa metal na všetky strany. Snažil sa ustúpiť do bezpečia hlbiny. Hurhaj zaplnil breh. Rozbesnení Vikingovia mlátili hlava-nehlava. Smrť napokon zožala dvojnásobnú úrodu. Stygg vykrvácal vedľa mŕtvoly podivného tvora.
Škoda,“ utrúsil Knud Bez hanby. „Máme Jednoručku, mohli sme mať aj Jednonožku.“ A potajme si mädlil ruky. Ranulfovi odporcovia vyhlásili, že práve Knud zasadil oblude smrteľný úder. Sekeru vraj zaťal za pravé oko príšery. V zmätku súboja sa to nedalo povedať o nikom, ale fáma svoj účel splnila. Medzi posádkou sa začalo hovoriť, že veliteľom by mal byť Knud. Olej do ohňa prilieval Uther Blíženec: „Muž, ktorý zabije draka, je pre mňa skutočným kapitánom dračej lode.“
Ranulf Bastard potupu nestrpel. Zabudol, že všetko je márnosť. Jedine vážnosť starého Haralda bránila, aby sa s Knudom stretol v súboji.
„Už teraz je nás málo, jedna smrť stačila,“ chripel kormidelník. „Rozhodneme, ako kážu predkovia. Všetci sme tu slobodní muži a budeme hlasovať na Thingu.“
Ranulf Bastard i Knud Bez hanby pri Thorovom kladive prisahali, že uznajú akýkoľvek výsledok hlasovania. Harald vedel, že toto je len dočasné riešenie. Dvaja kohúti sa na jednom hnojisku neznesú.

V obrovskom cínovom kotle bublala voda. Varilo sa v nej mäso. Vikingovia sa netrpezlivo tmolili okolo a očakávali začiatok voľby. Po nej mala nasledovať hostina. Moreplavci mienili osláviť víťazstvo nad drakom. Jeho sila prejde skrz požité mäso do ich útrob a tiel. Poniektorí hádam aj uverili v lepší zajtrajšok.
Harald prevzal úlohu Odinovho žreca. Dohliadal, aby voľba prebehla správne. Vikingovia sa usadili k ohnisku. Právo vystúpiť ako prvý dostal Ranulf. Reč si vôbec nepripravil. Sľúbil, že doplávajú do bohatej zeme. „Urobím pre to všetko.“ Na dôvažok zdôraznil, že každý má právo slobodného rozhodnutia, či a dokedy chce patriť k družine. Zamlčal to najdôležitejšie. Nikdy ho neopustila posadnutosť zmocniť sa Northumbrie. Nevedel ako, nevedel kedy. Bol ešte chlapcom, keď Arab, ktorého stretol v Kyjeve, tvrdil, že Zem je guľa. Často na tú príhodu spomínal a potajme dúfal, že bohovia ho vedú nevyspytateľne k cieľu.
Knud patril k inej sorte rečníkov. Keby mohol, prehodí cez seba kožu draka, ktorá sa sušila na rahne drakkaru. Významne pozrel po zúčastnených. „Len či mi je to pohľad,“ zahučal. „Stroskotanci. Vydedenci. Viliamove psy sa majú lepšie ako vy.“ Medzi mužmi preletel nespokojný súhlas. „Počuli ste Bastarda. Môžete jasať. Na srdci mu leží osud výpravy. My všetci mu ďakujeme za život. Nebyť Jantárového draka, Viliam Dlhý meč nás uvarí v takomto kotle.“ Ukázal na nádobu, kde sa varilo mäso. Vikingovia sa zasmiali. Obľubovali príbeh, do ktorého ich rečník zapojil. Povzbudený Knud pokračoval: „Dlhé mesiace potom, čo sme Northumbriu opustili, stále blúdime. Dúfali sme, že sa na nás šťastie usmeje pri Tarikovej skale. Nie je Ranulfova vina, ak nás odtiaľ vyhnali Viliamove lode a vyznávači Alaha. Nie je Ranulfova vina ani to, že prúdy potom zaniesli Jantárového draka ďaleko preč.“
„Rovno do riti,“ zvolal ktosi zo zhromaždenia. Naoko dobrá nálada vrcholila.
„Presne tak. Ale Ja, Knudov syn Knud, ktorého prezývate Bez hanby, vám vravím, dosť tohto trmácania! Dôkladne som si našu situáciu premyslel. Odpúšťajú bohovia, prečo by nám neodpustil Viliam?“
„Zbláznil si sa?“ zaznel iný výkrik. Knud si ho nevšímal. „Každý z nás sa voči Viliamovi previnil.“ Povestný prostorekosťou rozpovedal, ako sprznil Viliamovu dcéru, jeho báseň nazval hovnom a nevedel si vybrať, čo z toho bolo horšie. „Preto som teraz tu.“
Vikingovia si dlaňami plieskali po stehnách a nemohli sa prestať smiať. Knud zdvihol prst. „Priznávam, nezachoval som sa k svojmu hostiteľovi dobre. Ale nikdy mi, a pokiaľ viem, ani nikomu z vás, nenapadlo zabrať Northumbriu. Iba jeden pokúšal bohov. Ranulf Bastard! Bez prestania brojil proti svojmu polovičnému bratovi, hoci sa narodil bezvýznamnej žene a oveľa neskôr. Navrhujem, aby sme Ranulfovu hlavu doniesli do Northumbrie ako dar. Možno tak zmažeme prehrešky, ktorými sme sa voči Viliamovi dopustili.“
Ranulf si nebol istý, či dobre počuje. Vlastný návrat si predstavoval inak. Knud sa na svoje vystúpenie pripravil. Sily spojil s Utherom Blížencom. Pred hlasovaním lámali nerozhodných. Nie všetci boli tej mienky, aby sa vrátili prosiť Viliama o milosť. Túžili potrestať Ranulfa. Mnohým pripadal strnulý. Záležitosť s dievčaťom ich v tom utvrdila. Vyhnanci potrebovali muža, ktorý prinesie novú priebojnosť. Najmä Uther Blíženec dúfal, že Knuda bude môcť ovládať. Na Ranulfa bol v tomto smere prikrátky. Sprisahanci tasili meče. Poniektorí si nachystali veľké bojové sekery.
„Odprisahal si!“ zachrapčal Harald.
„Že budem rešpektovať výsledok voľby. Tu sú naše hlasy,“ odvrkol Knud Bez hanby. Ranulf Bastard patril k praktickým mužom. Krátkym pohľadom zhodnotil pomer síl. Sprisahancom by čelil vo vopred prehratom boji. Knudova klika si na začiatku zhromaždenia vybrala strategické miesta. Ranulfových najvernejších rozdelila do skupín. Šancu, i to neistú, videl v jedinej veci. Tasil meč. Prudkým výpadom priskočil ku Knudovi. Hromotĺk s námahou odrazil čepeľ. Ranulf skúsil viesť druhý úder do brucha. I ten sa sokovi podarilo vykryť. S každým ďalším útokom strácal Bastard čas. Úkosom videl padnúť Leifa Medveďa i Ulfa Ulfarsona, ktorí sa rozhodli vzpriečiť. Medveďova hlava capkala k ohňu ako detská lopta. Prekvapenie nevyšlo. Knud súboj ustál. Ostatní ovládli bojisko. Ranulf mocným rozmachom rozťal rázsochu. Cínový kotol sa prevrhol. Vriaca voda kohosi obarila, jeho rev sa vzniesol ponad zátoku. Uhasený plameň zasyčal. Ranulf nič nedbal a vbehol medzi stromy, ktoré rástli od vnútrozemskej strany. Na spotenom tele cítil, ako sa k nemu prisávajú výtrusy. Spod nôh mu zutekal malý živočích. Do tváre dostal ranu konárom. Zastal a načúval. Z nie veľkej diaľky k nemu doľahol krik. Napätý ako struna jastril, či ho prenasledujú. Naraz ho obklopila tma. Deň v týchto krajoch nepoznal úsvit, ale ani súmrak. Slnko zapadlo a v mihu nastala noc. Džungľa ožila. Ranulf ešte nikdy tak nezapochyboval o svojom údele stať sa pánom Northumbrie.
Knud zúril. Vbehol do džungle a obrovskou sekerou okolo seba rozosieval skazu. „Zbabelý bastard. Suka ti je mater. Príď a bojuj. Chceš zomrieť od smädu? Takých do Valhally neberú. Počuješ? Zdochni!“
„To nebude ťažké,“ uškrnul sa Ranulf. Do pľúc nasával horúci vzduch. Miesta, kde sa mu na telo prisali výtrusy, začali štípať. Hromotĺk ešte chvíľu vykrikoval oplzlosti, hlbšie do džungle sa neodvážil. Tma sa pred Ranulfom začala so šuchotom hýbať. V spotenej dlani zvieral rukoväť meča. Stál uprostred divočiny a prišiel si smiešny. Smiešne malý Ranulf Bastard, ktorý si myslel, že Northumbria vznikla kvôli nemu.
„Knud? Si hovädo, ale možno máš pravdu,“ zahundral. Zachoval som sa ako zbabelec. Stále pred čímsi unikám. Pred minulosťou, Viliamom. Loďou ďalej a ďalej. Kam ma to dohnalo?
Ešte sa bránil. Pred džungľou nie, tá ho už ovládla. Odohnal prízrak Helgundy a detí aj vtieravú myšlienku, že mohli žiť. Otočil hlavu inam. I tu naňho čakali obrazy. Uzrel priam zhmotnenú posadnutosť trónom. On, bastard, cítil nezmieriteľnú krivdu. Preklínal bohov a vzápätí im ďakoval. Celé roky. Bohovia ho postavili pred skúšky a radostne očakávajú, ako si s nimi poradí. A Ranulf im celé roky čelil. Čo tým v skutočnosti dosiahol? Hovno. Uvedomil si, že prišiel na koniec. Niet kam zájsť. Northumbrijské kráľovstvo je tisíce míľ ďaleko a vôkol číha nepreniknuteľná noc.
Začul výsmech bohov, alebo sa mu to len marilo? Náhle ním prenikla bolesť. Schvátilo ho poznanie, že sa plahočil za preludom. Tma sa pred Ranulfovými očami rozpadla na malé štvorce. Medzery medzi nimi vyplnili záblesky svetla. Štípanie kože prešlo do pálenia. Od rúk ku krku akoby mu stúpal oheň. Ranulfovi vyschlo hrdlo.
„Takto vyzerá pravda,“ smial sa. Vykročil k miestu, kde stál Jantárový drak. Nevedel si predstaviť príhodnejšiu chvíľu skapať. Cítil sa odľahčene. Už iba nejasne vnímal pálenie, ktoré prešlo do strnulosti. Ležal na vlhkej zemi a čudoval sa, prečo ešte neprišiel k lodi.
„Ako rýchlo pominula noc.“ Tmu vystriedali farby. Tancovali, ale nie z donútenia – tak tancujú otrokyne v dlhých sieňach počas hostiny. Zabudol na Knuda i loď. Oproti sa k nemu blížila postava. Spoznal Helgundu. Jeho zlatovlasá žena si k nemu čupla, rukou mu schladila čelo.

*

Zátoka s Jantárovým drakom zažila zemetrasenie. Knud besnel. „Zabijem! Rozpučím! Roztrieskam!“ Hrmotne pobehoval krížom-krážom a kdekomu sľuboval podsvetie. Svoje velenie si predstavoval inak.
Keď sa upokojil, zvolal k sebe čelných bojovníkov. Slovo si zobral Uther Blíženec. „Bastard bude nablízku. V noci sa neodváži vzdialiť od zátoky, možno sa aj pokúsi o podraz.“
„A teraz niečo, čo ešte nevieme.“ Urazený Uther mykol plecom. „Buď vyčkáme do rána, alebo ešte teraz vezmeme fakle a prečešeme okolie.“
Ktosi navrhol, aby spustili drakkar na vodu a zabudli, že tu niekedy boli. Knud odfrkol. „Bastard nosí na krku slnečný kameň. Ten nám treba, bez neho nepoplávame ani do riti.“
„Tam kdesi je i Ranulfova hlava,“ zazubil sa Harald. „Bez tejto vecičky by som o návrate do Northumbrie vôbec neuvažoval.“ Strhla sa hádka. Bojovníci stratili škrupule. Chýbal Ranulfov ľadový hlas, ktorý by ich uzemnil. Knud priniesol krik a hanlivé reči.
„A dosť!“ zrúkol. „Už mám toho presne v tejto chvíli dosť. Banda zasvrabená. Noc prečkáme s očami dokorán; ak si Bastard čo i len prdne sto krokov od lode, prisahám pri Lokim, že to budú jeho posledné vetry. Ráno prehľadáme túto skurvenú zem. Nenájde dieru, kde by sa skryl.“
Knud práve zistil, čo prežíval Viliam Dlhý meč, kým bol Ranulf nablízku. Zvierala ho úzkosť. Znechutene vypľul nedovarené mäso. Dračia sila bola preč. S Utherom Blížencom ostrili zbrane a viedli prázdne reči. Dospeli k záveru, že bez poriadneho žrádla a medoviny je život jedna veľká sračka. Haraldovi nedalo nepovedať: „Celkom ujde, kým máš aspoň jednu ruku, aby si si ju otrel.“
„S tebou sa ešte porátam,“ vyprskol Knud. „Kde aká záležitosť, tvoja stará riť má ku všetkému prdy.“
„Tiež mi nie je jasné, do čoho som ju namočil.“
„Zavri škraňu a chráp.“
Starý kormidelník už beztak nechcel nič dodať. Vykašľal chrcheľ, ktorý mu šramotil v krku a s prázdnym žalúdkom sa otočil na opačný bok.
Noc sa vliekla nekonečne pomaly. Občas čosi čľuplo pri brehu. Stráže civeli do tmy. Od rieky stúpli výpary, tiene vytvárali podivné obrysy. Plazili sa k brehu a drakkar zahalili ako ťažký dych. Prichádzal z opačného konca zátoky, kde z vody trčal strašidelný strom.
Knud s Utherom podriemkavali. Zneuctená dievčina sa chúlila vedľa nich. Údy mala spútané. Keď ustal i Haraldov zádrapčivý kašeľ, pohla sa. Vedela, čo bude nasledovať. Pán mŕtvych sa zhmotní z hmlistých výparov ako had. Nečujne sa priplazí po palube drakkaru. Nájde dievčinu a vlezie jej do úst.
Povrazy, ktorými bola spútaná, spadli. Pristúpila k Utherovi Blížencovi. Spoza opaska mu vybrala dýku. Čepeľ predviedla žart a Utherovo hrdlo sa doširoka usmialo. Z hmly sa zhmotnil ďalší had a vošiel do rozškľabenej rany.

*

Hviezdy boli za polovicou svojej nočnej cesty. Ranulf v srdci džungle, ďaleko od hrôzy na Jantárovom drakovi, bľabotal: „Helgunda, prisahal som. Nedotknem sa inej ženy, kým ťa nepomstím a nezískam Northumbriu.“ Zlatovlasý prízrak sa zasmial. „Som polichotená, veľa šťastia. Len či tak dlho vydržím ja.“
Hviezdy odkrojili ďalší úsek. Vidiny pred Ranulfovým zrakom bledli. Zlatovlasá Helgunda zostala. Skláňala sa nad Vikingom a nútila ho vypiť odpornú šťavu. „Popŕhlil ťa Ohnivý kvet. Ten je spoľahlivá cesta do hrobu,“ ubezpečila ho. „Už tomu rozumiem,“ stonal Ranulf. „Svet, v ktorom sme sa stretli, Viliam, Northumbria – všetko bol prelud. Konečne sme spolu, lasička. Myslel som, že ťa utopili.“
Dostal facku. „Ešte raz ma nazvi lasičkou a preludom ti bude aj tento svet.“ Ranulf sa sťažka pozviechal na lakte. „Do ktorého pekla ma bohovia uvrhli tentoraz?“ Obrovskými zreničkami blúdil z Helgundy, ktorá Helgundou nebola, na okrúhly vikingský štít a oštep. Zbroj sa ledabolo opierala o prútenú stenu chatrče. Vyvrátil hlavu opačným smerom a uzrel byliny sušené nad ohniskom. Prieskum zavŕšil pohľadom na svoju obnaženú hruď.
„Smrdí to,“ krčil nos. Hruď a rameno mu pokrývali listy podobné lopúchom. Uistil sa, že slnečný kameň mu stále visí na krku. Nepravá Helgunda ho jemne, ale rázne vrátila na rohož. Listy pritlačila ku koži. Ranulf zasyčal.
„Myslela som si, že znesieš viac. Táto smradľavá masť ti zachránila život.“
Sklamane sa zamračil. „Kto ma zachráni pred tebou?“
„Si v mojej moci,“ vycerila krivý chrup. Sebaistota z jej hlasu na okamih zmizla. Odtiahla ruku, ktorou sa akosi pridlho dotýkala Ranulfovej hrude. Uškrnul sa. „Vikingskú čarodejnicu by som tu nečakal.“
„Sklamaný?“
Ranulf sa znova posadil. Tentokrát mu nebránila. Lepšie sa jej prizrel. Mala vzdorovitý pohľad, vo vlasoch pšenicu uprostred leta a studené oči Severu; takto si predstavoval Valkýru. Až na panovačnosť, lišaj pod okom a všetko ostatné, čo na nej od prvej chvíle neznášal.
„Ten vrak v zátoke,“ premýšľal, keď sa mu v hlave všetko uležalo, „prečo ste ho nechali tak?“
„Mŕtvi loď nepotrebujú.“
Chytil ju za predlaktie. „Ty žiješ. Kde sú ďalší?“
Vytrhla sa mu. „Skús to ešte raz a skončíš ako oni.“
„Tieto sú ich?“ ukázal na kosti. Chatrč bola nimi obložená.
„V kostiach žijú duchovia. K jedným sa pridáš, druhí ťa chránia.“
„Pred čím?“ vychŕlil.
„Pred bokori, ktorý ukradne tvoju posádku.“
Ranulf si odpľul. „Loki nech ju vezme do pekla a šústa odzadu, kým neskončí svet.“
Vysmiala ho. „Veslári sa vždy zídu.“
Pobavene si ženu premeral. „Chystáš sa niekam plaviť?“
„Nebuď sprostý,“ vyštekla. Prudko vstala a začala sa prechádzať po chatrči. „Tri roky čakám na zázrak. Tvoja loď sú moje vyslyšané modlitby.“
„Tak už viem, kto mi dosral život.“
Venovala mu vražedný pohľad. „Mala som ťa nechať zdochnúť. Miesto toho ťa vlečiem sem a liečim, ty zgerba.“
Ranulf sa ju snažil uchlácholiť. Nepravá Helgunda sa rozhovorila o tom, ako stroskotala jej loď. „Velil jej Rorik. Môj muž. Obchodovali sme s ebenovými ľuďmi. Búrka nás zahnala do zátoky. Potom sa zjavila domorodkyňa a začalo peklo.“
„Moji chlapi sa s jednou pobavili. Povedal by som, že im bolo dobre,“ namietol.
Mávla rukou. „Tých už k sebe volá bokori. Cítim jeho dych.“
„Bokori, bokori,“ Ranulf rozmrzene vstal a hľadal svoj meč. „Čo je zač?“
„Duch kostí. Pán mŕtvych.“
„Podľa tohto brloha by som hádal, že ty si jeho paňou.“
„Túži po tom. Mňa však chráni Rorik. Veľmi ma miluje.“ Nepravá Helgunda sa dotkla náhrdelníka z kostí. „Také kúzlo je ťažké i na bokori.“
„Kde je tvoj muž?“ podozrievavo sa spýtal Ranulf.
„S jeho požehnaním som ho zabila, aby sme neskončili ako ostatní z našej lode.“
Kostra rozhádzaná v chatrči dostala nový význam. Ranulf priskočil k oštepu. „Moje kosti by ti urobili zle.“
„Zabi ma, ty trkvas. Ale bez pomoci sa odtiaľ nedostaneš. Keby som bažila po tvojom živote, nepomáham ti vystrábiť sa z jedu Ohnivého kvetu.“
Zaváhal. Hrot oštepu klesol. Ranulf si pretrel oči. „Prečo by som ti veril? Možno ešte blúznim.“ Nepravá Helgunda zdvihla od ohniska trus na kúrenie. Hodila ho po Ranulfovi. „Robia toto preludy?“
„Skús to znova a mŕtvi zaplačú, akú diablicu im pošlem.“
„Prosím,“ zaúpela.
Zmena hlasu Ranulfa zarazila. Pripustil, že možno nejde o žarty.
„Odplávajme preč. Toto je miesto mŕtvych,“ naliehala. „Rorik si nič iné neželal. Svoj život dal za mňa, ale ja žijem v pekle.“
Ranulf pokrútil hlavou. „Aj keby som chcel, zradila ma vlastná posádka.“
„Sledovala som vás z húštiny. Na Thingu ťa nezvolili, čo?“ uštipačne sa zasmiala.
„Prečo si nás nevarovala pred bokori?“
„Aj keby som chcela, neurobila by som to.“
Ranulf sa práve obliekal. Ustrnul v pohybe a znovu šibol po oštepe.
„Život v tejto divočine ma mnohému naučil,“ dala sa vysvetľovať. „Správne použitý Ohnivý kvet ti ukáže budúcnosť. Videla som v nej teba a toho veľkého.“
„Knuda Bez hanby.“
„Bojovali ste. Vidina mi povedala, že porazený z toho súboja bude moja šanca dostať sa odtiaľto.“ Nepravá Helgunda si prehrabla vlasy. „Ničomu som nerozumela. Čakala som a čakala. Teraz mi to už dáva zmysel. Či sa odtiaľto dostanem, to stále neviem.“
„Možno hovoríš pravdu, možno som sa zbláznil,“ odbil ju Ranulf. „Neverím už ničomu.“
„Veríš,“ protirečila. „Veríš na prísahu, ktorú si dal Helgunde. Nedotkneš sa inej ženy, kým nezískaš Northumbriu. Počula som to, keď si blúznil. Ale ja ti nestojím v ceste. Urob, ako vieš. Choď.“ Zvesila plecia.
Skôr, než by o tom Ranulf mohol popremýšľať, do chatrče doľahli zvuky. Chrčanie a šuchot krovia. „Čo to je?“ strhol sa.
„Bokori.“ Vrhla sa k štítu. Z helmy, ktorá jej slúžila ako miska, vyliala vodu a nasadila si ju na hlavu. Schmatla tulec a luk. „Mňa sa budú držať ďalej, chráni ma Rorik. Ale na tvojom mieste by som si obliekla toto.“ Z truhlice vybrala drôtenú košeľu. V plameni ohniska sa spoje zlatisto zaleskli. Ranulf hneď spoznal, že zbroj bola pravidelne ošetrovaná. Tušil, komu patrí. Bez dlhého otáľania si ju navliekol cez hlavu. Chrčanie a dupot zazneli tesne pri chatrči. Nepravá Helgunda strčila do ohniska pochodeň. Oheň ju na skúšku oblizol a preskočil na kúdeľ. Vo vchode do chatrče sa zjavila mŕtvola. Červy ju rozožrali až ku kostiam. Zaškriekala, keď papek skončil medzi prehnitými rebrami. Ranulf vzal ďalšiu pochodeň. Vybehol do noci. Po ľavici uzrel siluetu. Vrhla sa naňho. Urobil polobrat a zahnal sa pochodňou. V druhej ruke držal oštep. Inštinktívne sa prikrčil a oštep nastavil pred seba. Útočník sa nabodol na ohňom tvrdený hrot. Váha nabodnutého tela pretlačila Ranulfovu pažu. Pustil ratište a ukročil. Z pošvy tasil meč. Horným oblúkom zaťal po smere ratišťa. Padajúce telo sekol do lopatky.
„Tadiaľto,“ zvreskla nepravá Helgunda.
Obzrel sa. Z troch strán ju obkolesovali zdochliny. Vrčali a krúžili okolo nej, pes s rozdrúzganým driekom sa smiešne pokúšal dosiahnuť na členok. Kopla ho do pysku, po zvyšných dvoch hodila štít a zvrtla sa. Ranulf bežal, čo mu stačili sily. S pochodňou v jednej ruke a s mečom v druhej si prišiel neobratný. Zdalo sa mu, že jeho spoločníčka aj bez svetla uteká istejšie než on. Bál sa, že ju stratí z dohľadu.
Preskočili plytkú riavu a začali sa štverať do svahu. Záplava krovia zakryla Ranulfovi výhľad. Iba chvejúce sa listy prezrádzali, kadiaľ má bežať. Dobehol na hrebeň a vo svite Mesiaca uzrel svetlú plochu, ktorá ležala nižšie pod kaskádou hájov. Musela to byť riečna zátoka. Nepravá Helgunda ho čakala pod stromom. Lapala po dychu. Zišiel k nej. Skôr, než stačili prehodiť pár slov, prirútil sa k nim ďalší pes. Ranulf ho presekol vo dvoje.
„Domáci miláčikovia?“ zdesene si prezeral monštrum.
„Rorikova lovecká svorka,“ odvetila. „Chceli sme ju predať domorodcom.“
Oprel sa o hlavicu meča. „Čo teraz?“
„Prídeme k lodi. Zvyšok je na bohoch.“ Vysvetlila, že mŕtvoly zostanú mŕtve, kým do nich opäť nevstúpi bokori. „Videla som to na vlastné oči. Zjaví sa had a vlezie do tela.“
„Ak by som zomrel, rozsekaj ma na kúsky. A do zadku nezabudni dať štupeľ, nie že do mňa ten skurvysyn vojde tadiaľ.“
Usmiali sa na seba.
„Niektorých námorníkov z mojej lode som už zabila zo trikrát. Priprav sa, že stretneš mŕtvoly mužov, ktorých si poznal.“
Smiešne, uškrnul sa Ranulf, nič iné si po úteku z Thingu neželal. Nenáhlivo začali schádzať k zátoke.
„Ako zabijem toho hada?“ zaujímalo ho.
Pokrčila plecami. „Je to duch.“
„Myslel som si, že aj ty. Ako sa vlastne voláš?“
„Helgunda.“
Nepovedal nič a mečom presekol lianu, čo im stála v ceste. Ďalej sa ísť nedalo. Kus cesty sa museli vrátiť späť a nepriechodný háj obišli. Minuli ďalšie úbočie a obzor pred nimi sa rozprestrel. Dolu na päťsto krokov pod nimi uvideli Jantárového draka. Nočnú tíš prerušil huriavk. Okolo lode sa mihali svetlá.
„Poďme!“
Tentoraz Helgunda nestačila Ranulfovi. Márne za ním volala, že v tejto časti údolia rastie Ohnivý kvet. Upaľoval, akoby ani nebežal v ústrety všetkej tej hrôze, ale radostne vítal boj.

Paluba drakkaru sa premenila na poslednú baštu obrancov. Jednoruký Harald mával pochodňou a chrlil nadávky. Vedľa neho stál Knud Bez hanby, Ranulfov synovec Agge a ďalší traja či štyria Vikingovia. Provizórnou hradbou zo štítov zadržiavali bezhlavého Leifa Medveďa. Torzo tela znova a znova ako vlny príboja narážalo do hradby a prstami, ktoré sa zmenili na kliešte, hľadalo obeť. Knud pomedzi štíty vystrčil meč. Sekol po Medveďovej ruke. Čepeľ zavadila o kosť. Končatina zostala bezvládne visieť pozdĺž bezhlavého tela. V rovnakej chvíli Medveďova druhá ruka prenikla medzi štíty a vtlačila pazúry do očí jedného z Vikingov. Neborák začal vrešťať. Chmat mŕtvoly bol vražedný. S pazúrmi, zakvačenými do očných jamiek, vytiahla Vikinga zo štítovej hradby. Knud sa zahnal druhý raz a preťal toto obludné spojenie. Viking sa so zvyškami prstov Leifa Medveďa v mozgu zrútil na palubu.
Ranulf vybehol z údolia a ocitol sa pri lodi. Strážna vatra mu odhalila dianie. Domyslel si, že po jeho úteku mŕtvych ledabolo nahádzali na kopu, a tí teraz obkľúčili loď. Na holeni ucítil dotyk. V blate sa plazil Stygg bez nohy. Zachrapčal a stiahol Ranulfa k sebe. Kotúľali sa po zemi. Ranulf skončil na lopatkách. Stygg ohromnou silou stlačil jeho hrdlo. Pribehla k nim Helgunda. Do tetivy založila šíp a z tesnej blízkosti prestrelila Styggov zátylok. Stisk na Ranulfovom krku povolil. Vyrušený had Pána smrti zasyčal. Vyšiel z kýpťa Styggovej nohy a stratil sa v tme. Mŕtvola odkväcla na Ranulfa.
„Smrdel, ešte kým žil,“ zabohoval priľahnutý Bastard.
„Ty parchant,“ zrúkol Knud, keď ho zbadal. „Kto je tá suka pri tebe?“
„Valkýra, ktorá ťa vezme do pekla,“ odpľula si Helgunda.
Udivený Harald klial. „Tvoj synovec sa posral až za ušami a ani ja som od toho nemal ďaleko,“ smial sa. „Vitaj, Ranulf.“
„Nemôžeme tu zostať,“ prerušila uvítací ceremoniál Helgunda.
„Furt neviem, kto to je, ale má pravdu,“ bručal Knud. „Uther Blíženec tu pobehuje s rozťatým hrdlom. Nikdy som o ňom nemal vysokú mienku. Predstav si, zobudím sa na to, že tá domorodá čubka mu robí úsmev pod bradou.“
„Tá nás teraz nezaujíma,“ pozrela Helgunda na Ranulfa. „Bokori ju posadne, len keď láka živých. Čochvíľa sa vráti do mŕtvol.“
„Chudera,“ uvedomil si Ranulf, „vtedy nás chcela varovať. Čo sa s ňou stalo?“
Knud mykol plecami. „Zabil som ju. Kurva, čo má toto všetko znamenať?“
Z údolia sa prihnala ohyzdná tlupa. Priniesla so sebou neznesiteľný puch. Agge zvracal.
„Odkiaľ ich ten zmrd zvoláva?“ precedil Ranulf. S Helgundou doplnili obrancov lode. Helgunda stála vedľa Knuda za štítovou hradbou. Z kormy drakkaru vypúšťala šípy. Keď tulec vyprázdnila, rozbehla sa k úlomku vesla. Chcela ho použiť ako kopiju. Knud si všimol, že beštie od nej bočia. Podráždene syčia, zo dva razy po nej mohli chňapnúť, no neurobili tak. Rozťal lebku Styggovi, ktorý znova ožil a preliezal do lode. Potom sa nenápadne prikradol za Helgundu. „Bosorka,“ schytil ju. „Čo za čary používaš?“
Snažila sa mu vytrhnúť. „Pusť ma, hlupák!“
Knud ju sotil cez palubu. Nevšímal si okolitý boj a vyskočil za ňou. Pád do blata jej vyrazil dych. Inštinktívne siahla na kostený náhrdelník. Zarehlil sa. „Nohy ti roztiahnem potom. Daj mi to!“ Napriahol sekeru.
„Poď si zobrať.“
Sekera dopadla.
„Nie!“ zrúkol Ranulf. Cez bok lode nevidel, kam ostrie mierilo. Nápor na palube tlačil štítovú hradbu, nemohol z nej teraz odísť. Helgunda si poradila i bez neho. Odkotúľala sa z dosahu ostria. A ešte raz. Ďalej už nemala kam. Ležala pod bokom drakkaru. Knudova laba ju odtiaľ vytiahla. Helgunda dostala päsťou do tváre. Knud jej strhol náhrdelník. Očarený naň zízal.
„Ďakujem ti,“ ticho prevravela. „Sama som si ho nemohla dať dolu. Bol mojou ochranou aj väzením, teraz už naozaj smiem odísť.“
Knud nerozumel, čo tá ženská tára. Bolo mu to jedno. Kostený náhrdelník si prestrčil cez hlavu. Uškrnul sa
Helgunda mu venovala súcitný pohľad. „Zbohom, Rorik.“
Spoza Knudovho pleca sa vynoril Uther Blíženec. Pričuchol k náhrdelníku. Mŕtvolné oči sa nepohli, ale ústa vyčarili úsmev. Zozadu objal Knuda a zahryzol sa mu do krku.

Otroci Pána smrti v tej chvíli prerazili štítovú hradbu. Ranulf skončil napoly pod štítom. Tvár mu ovanul hnilobný dych. Zavrel oči. Čakal smrť. A potom vzkriesenie. Ale nie také radostné, ako o ňom spievali kresťanskí kňazi vo Viliamovej Northumbrii. Ranulf zotrvával v starej viere a dúfal, že bude hodovať s Thorom a Odinom. Miesto toho bokori nachystá hody plné hniloby. Prekvapene ucítil, že váha štítu poklesla. Otvoril oči. Posledná ohyzda utekala z paluby lode. Nadvihol sa. Bol zvedavý, kam všetky trielia. Vykukol cez otvor, ktorým počas plavby vchádzalo veslo do vody. Uvidel desať mŕtvol, ako zápasia o kúsok mäsa z Knuda Bez hanby. Domorodé dievča so strašnou ranou v bruchu vytrhlo Knudov pohlavný úd.
„Rýchlo, až takým obrom nebol, aby ho žrali do rána.“ Helgunda súrila spustiť Jantárového draka na vodu. Výzvu nemusela zopakovať dvakrát. Loď len pomaly vliezala do zátoky. Ranulf, Helgunda, Harald, Agge; dokopy šesť či sedem párov rúk na tridsať vesiel...
„Nižšie po prúde a potom k brehu,“ zavelil Ranulf.
„Preskočilo ti?“ okrikovali ho. „Po rieke a rovno do mora.“
„Ešte nie,“ namietol. Sám naviedol kormidlo k miestu, kde si myslel, že z vody trčí odumretý kmeň stromu. Zmýlil sa. V tme vyzerali pobrežné obrysy rovnako. Bohovia si povedali, že budú štedrí. Nastal náhly úsvit, v mihu začal nový deň. Riečna zátoka sa sfarbila nefritovou zeleňou, ktorá sa na hladine zmiešala s raňajšími lúčmi.
Strom objavili po niekoľkých záberoch vesiel. Jantárový drak k nemu pozvoľna priplával.
„Nerozumiem ti,“ šepla Helgunda.
„Ani ja,“ odsekol Ranulf. Harald opľul rezbu hada. „Zdochni a už neoži!“
Lebka v dutine bola stále na svojom mieste. Škerila sa, akoby sa jej nič netýkalo. Ranulf k nej načiahol ruku. Zháčil sa. „Keď sme sem priplávali, vliezal do nej krikľavý had.“ Zobral meč a strčil špičku medzi rozďavené umrlčie zuby. Z čeľustí sa ozval sykot. Podráždený had sa vyplazil na plochú hranu meča. Ranulf ho vytiahol von.
„Zabi ho,“ zachrapčal Harald.
„Nie,“ povedal Ranulf. Prines nádobu, do ktorej ho dáme.“ Potom sa načiahol a z dutiny stromu vybral lebku. Otočil sa k Helgunde. „Ságy vravia, že keď nadíde Ragnarök, z podsvetia vypláva Loki s vojskom mŕtvych. Čo keby sme ho predbehli?“
Dlhú chvíľu hľadela na lebku, akoby tuho premýšľala. Napokon vykrivila kútiky pier do úsmevu. „Vravela som ti, že sa nám zídu veslári.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  3. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  4. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  5. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  6. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  7. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  8. Top First moment dovolenky na leto 2018
  9. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  10. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová
  1. Používate make-up? Potom spozornite
  2. Legendárna Transsibírska magistrála
  3. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  4. Vianočný bázar chalaňov
  5. Vianočné mecheche 2017
  6. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  7. Študentskou osobnosťou Slovenska Ing. Martina Majorošová
  8. Majstrovstvá Stavebnej fakulty STU v Bratislave v plávaní 2017
  9. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  10. Beam Suntory zaznamenal silný rast predaja po zmene distribútora
  1. Legendárna Transsibírska magistrála 36 702
  2. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 5 344
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 3 009
  4. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov 2 188
  5. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska 1 232
  6. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 1 220
  7. Top First moment dovolenky na leto 2018 1 196
  8. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 113
  9. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 973
  10. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať 890

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

V správnom čase na správnom balkóne

Tiahnuce žeriavy a husi, ale aj strieľajúci psychopat a výbuch plynu. Čo všetko sa dá odfotiť z bytu.

ŠPORT

Dravecký o vyhodení: Beriem všetko na seba

Dravecký si s veľkou pravdepodobnosťou nezahrá na olympiáde.

KULTÚRA

Najškaredšia modelka na svete sa dočkala vlastného filmu

Madame slúžka je netypická francúzska komédia.

Neprehliadnite tiež

Anna Kendrick: Som rada, že som nemala záložný plán

Americká herečka sa v detstve často cítila inou a neviditeľnou. Dojem, že niekam nepatrí, má i dnes.

Vo veku 82 rokov zomrel dlhoročný sólista opery SND Pavol Mauréry

Na doskách slovenskej prvej opernej scény ako sólista 21 rokov - od roku 1978 až do roku 1999.

Horehronské spevy majú zápis v UNESCO. Čo pre to muselo Slovensko urobiť?

Vo svetovom kultúrnom dedičstve nemáme veľa zápisov. Na vine môže byť zložitý proces schválenia.