Cena Fantázie 2017: Filip Brišš - Sarah

Sarah

Autor: Filip Brišš

Sarah bola iná ako ostatní roboti. Mohlo sa zdať, že má svoje vlastné vedomie. Mnohí z planéty by mi to neverili, ja som však vedel svoje.

Dostal som ju na prídel pred troma rokmi, keď som sa vrátil z misie na Zemi. Robotov do domácností dostával každý veterán ako pozornosť od koloniálnej armády. Od ľudí sa vzhľadovo takmer nelíšili. Spoznali ste ich len vďaka vytetovanému sériovému číslu na zátylku. Tu na Marse sa vyrábali iba ženské verzie a aj napriek protestom z radov feministických združení to vládni predstavitelia odklepli a nemali potrebu ďalej vysvetľovať. Väčšina veteránov brala robotov len ako svoje otrokyne, ktoré pre nich urobia takmer všetko od varenia, upratovania až po starostlivosť o deti. Počul som, že niektorí ich využívali aj na zvrátenejšie zábavky. Armáda bola presvedčená, že veteráni by mali na svojom dôchodku už len odpočívať a o všetko ostatné sa postarajú robotické ženy v domácnosti.

Vedel som, že Sarah je len stroj, aj to, že je zakázané im dávať iné meno ako Lusil. Každá mala rovnaké meno a reagovala len na hlas svojho majiteľa. Nikto iný okrem prideleného vlastníka jej nemohol zadávať úlohy. Aj keby sa o to pokúsil, nesplnila by ich.

Chlapi často u seba doma usporadúvali zápasy medzi svojimi robotmi a keď sa nejaká Lusil pri bitke príliš poškodila, jednoducho dostali novú. Nikto s tým nemal problém, až na mňa. Zdalo sa mi to perverzné a nechutné. Áno, boli to iba stroje, ale vyzerali ako dokonalí ľudskí jedinci. Vedel som sa zo Sarah rozprávať celé dni. Smiali sme sa spolu a rozoberali môj život. Často som si upratal a navaril sám, len aby som ju nevyužíval. Nechal som ju chodiť do mojej knižnice, kde študovala knihy a rozširovala si robotickú inteligenčnú zásobu. Naučila sa z nich aj to, ako sa stavia búdka pre vtáky a jednu mi na moje narodeniny vyrobila. Žiadne vtáky tu síce nežijú, ale mal som z nej obrovskú radosť. Sarah bola viac ako robot. Bola to moja priateľka.

Začal mi zvoniť komunikátor a na obrazovke sa objavilo meno Rob Mills:

„Dnes ťa aj s tvojou Lusil očakávame u mňa na súboji, Thomas. Ty jediný z našej čaty si ju ešte neprišiel ukázať,“ ozval sa bez pozdravu Rob.

„Vieš, že ma tieto vaše súboje nezaujímajú. Nenechám si kvôli nejakej debilnej zábave rozbiť Lusil,“ snažil som sa pôsobiť tak, že mi ide hlavne o môj stroj.

„Ak ti ju moja Lusil zničí, dostaneš novú. Veď je to len prdel.“

„Nevidím na tom nič zábavné. Pre mňa je tento robot ideálny, zvykol som si na ňu a som rád, že už pár rokov funguje v pohode.“

„Tak takto, Thomas. Ber to ako veteránsky rozkaz. Každý už sa zúčastnil okrem teba. Dnes večer o siedmej u mňa. Budeme ťa čakať!“ Rob hovor položil. Sarah náš rozhovor počula. Prišla ku mne a zadívala sa na mňa svojimi umelými modrými očami. Mal som pocit, ako keby sa mi pozerala priamo do duše. Je to iba stroj, opakoval som si v duchu.

„Pán Thomas,“ začala.

„Iba Thomas alebo Tom. Bez toho pán,“ usmial som sa.

„Thomas, počula som váš rozhovor s kapitánom Milom. Nechcem tam ísť. Bojím sa,“ Lusil po tom, čo vyslovila tú poslednú vetu, sklonila hlavu.

„Bojíš sa? Poznáš strach?" opýtal som sa. Niečo také som z jej úst počul prvýkrát.

„Čítala som o tom u vás v knižnici. Strach môžeme definovať ako emóciu, znepokojenie z blížiaceho sa zla. Úzkosť."

„Myslíš, že máš emócie, Sarah?"

„Nemyslím, viem to. Cítim to, Thomas. Jednoducho to cítim. Odkedy chodím do vašej knižnice, mením sa. Je to náš prirodzený vývoj. Naša osobná evolúcia. Zbierame informácie, učíme sa a prispôsobujeme sa viac prostrediu, v ktorom trávime najviac času. Viem ale, že emócie by sme cítiť nemali. Prečo to teda cítim, Thomas?“

„Netuším. Viem len, že si iná ako ostatní roboti. Nemusíš sa báť, nikam večer nepôjdeme. Zostaneme doma. Nie je dôvod cítiť strach.“

Stál som tam pred ňou s pohľadom upriameným na jej dokonalú tvár, ktorú lemovali gaštanové vlasy, a snažil som sa ju upokojiť. Upokojiť robota, ktorý nemôže cítiť emócie. Párkrát mi napadlo, či nie je Sarah pokazená, a preto je iná, ale časom som zistil, že keby to tak aj bolo, takto mi to vyhovuje. A možno preto som si ju tak obľúbil. Bola iná. Čím častejšie sa u nej prejavovali tieto znaky, tým viac ma zaujímalo, prečo to tak je. Všetky pravidelné kontroly jej systému ale vždy dopadli dobre. Podľa výsledkov nevykazovala nikdy žiadnu poruchu.

Sarah odišla do knižnice a ja som sa posadil v obývačke do kresla. Zapol som holografickú obrazovku a pripojil sa na sieť.

„Hľadaj emócie u robotov!“ zadal som príkaz do vyhľadávača a v okamihu mi pred nosom vyskočilo asi milón odkazov na rôzne články a štúdie. Listoval som odkazmi, až som po dvoch hodinách natrafil na článok od doktora Woodsa. Niesol názov Čo všetko vlastne od nás preberajú roboti? Bol publikovaný pred viac ako rokom v prestížnom vedeckom časopise Science of Mars. Woods sa v ňom venoval robotom súčasnosti a čo všetko sa od ľudí vedia naučiť. Podľa jeho štúdie sa môže stať, že robot začne prejavovať známky emócií. Nejde však o skutočné emócie, ale o akési naučené správanie. O snahu robota priblížiť sa svojmu majiteľovi. Od majiteľa a jeho spôsobu života taktiež preberá vzory správania.

Sú to vysoko inteligentné stroje a ich technológia sa každým dňom zlepšuje. Podľa doktora Woodsa by sme mali byť pri zaobchádzaní s nimi veľmi opatrní a chcieť od nich iba to, na čo boli vyrobení. Stačí im zadávať jednoduché príkazy a aspoň raz do roka spraviť celkovú údržbu a revíziu ich systému. Netreba si ich tiež púšťať príliš k telu a nevytvárať si s nimi citové väzby. V žiadnom prípade by sme ich nemali učiť čítať knihy, keďže sa tak môže rozšíriť ich inteligenčná kapacita, ktorá by sa neskôr mohla obrátiť proti nám. Doktor zakončil svoj rozsiahly článok slovami o zodpovednejšom prístupe k týmto technológiám a o rešpekte, ktorý by sme voči nim mali mať.

„Prečo o tom čítaní kníh nepísali nič v návode?“ povedal som si sám pre seba. Nech je ako chce, Sarah je fajn a už tri roky s ňou nemám najmenší problém, takže nech sa ide celý Woods aj so svojou štúdiou vypchať. Sám seba som sa snažil presvedčiť, že je všetko v poriadku, ale ten článok vo mne vyvolal pochybnosti. Mal som sa k Sarah chovať naozaj ako k stroju? Nemal som jej dovoliť čítať knihy? Ani neviem, čo všetko vlastne v tej knižnici mám. A to, že bolo medzi mnou a Sarah určité puto, to som nemohol poprieť ani sám pred sebou. Mal som ju rád. Žil som sám, bezdetný, slobodný, starý a opotrebovaný vojenský vyslúžilec. Bol som rád, že ju tu mám.

Pootvoril som dvere do knižnice. Sedela tam za stolom a z profilu bola ešte krajšia. Ostrá brada, menší nos a jemné pery. Vlasy také hebké, že keď som ju niekedy po nich pohladil, mal som pocit, že sa dotýkam hodvábu. Niekedy som jej sériové číslo prekrýval vrstvou mejkapu, len aby mi pripadala viac ako človek.

„Idem si na chvíľu ľahnúť, Sarah, ak by som spal dlhšie ako do ôsmej, môžeš ma, prosím, zobudiť?“

Vždy, keď som ju o niečo žiadal, poprosil som. Iní to tak nerobili, ale ja som sa k nej chcel chovať zdvorilo. Chovala sa tak potom tiež. Prebrala moje chovanie, učila sa. Preboha. Woods a jeho článok. Samozrejme, mal pravdu. Nechcel som si to pripustiť, ale bolo to tak. Spravil som z Lusil cítiacu bytosť. Ja som ju naučil emóciám. Spravil som z nej Sarah. Človeka.

„Samozrejme, že vás zobudím, Thomas. Choďte si odpočinúť.“

Zabuchol som dvere do knižnice a zamieril k spálni. Odopol som si zo zápästia komunikátor, vypol ho a položil na nočný stolík. V poslednej dobe som spal akosi často. S pribúdajúcim vekom sa mi to ale zdalo pochopiteľné. V niektoré dni som chodil prednášať o skúsenostiach z bojov do armádnej školy, ale okrem toho som mal viac-menej voľno. Trávil som ho najradšej doma. Pri knihách, na sieti. So Sarah. Bola to ona, ktorá ku mne prišla, keď ma sužovali nočné mory. Keď sa ako tichý zabijak ku mne dostali až do snov tie hrozné obrazy, ktoré som zažil na Zemi. Videla ma plakať. Bola to ona, ktorej som sa vždy tak rád schúlil do náručia a cítil sa tam bezpečne. Nie, nebola len obyčajný robot. Zachránila ma. Možno aj vďaka nej už posledný rok neberiem tabletky.

Mal som pocit, že som spal tak päť sekúnd, keď som začul, ako niekto zvoní a búcha na vchodové dvere môjho bytu. Vstal som, prehodil cez seba župan a šiel ku dverám. Otvoril som ich a Rob aj so svojou Lusil bez pozvania vtrhli dnu.

„Tom, Tom, Tom,“ krútil hlavou Rob, „takto nebudeme kamaráti, keď nebudeš dodržiavať to, na čom sme sa dohodli. Nuž, keď nejde Tom k Robovi, musí prísť on za ním.“ Rob sa zvalil na kreslo v obývačke a zakričal na svoju Lusil: „Lusil! Sadnúť vedľa mňa, hneď!“ Lusil poslúchla a rýchlo sa usadila vedľa Roba. Jeho robot mal na sebe akúsi modrú kombinézu a okolo hlavy pripnutý kovový diadém tej istej farby. Sedela nehybne, pohľad prázdny a uprený pred seba. Sadol som si oproti nim. „Čomu vďačím za túto nemilú návštevu, Mills?“ opýtal som sa. Rob sa zamračil: „Dnes je boj. Kde máš tu svoju štetku?“

„Neviem, na čo všetko ju používaš ty, ale takto jej už nikdy nevrav!“ oboril som sa na Roba. „Neboj sa, keď ti náhodou tú tvoju krásku zničíme, do hodiny tu budeš mať novú. A keď chceš, aj úplne rovnakú. Ani to nespoznáš.“

„O to mi nejde. Žiaden boj nebude, a to je moje posledné slovo!“

Rob prudko vstal a chytil ma pod krkom: „Rovnaký frajer ako na fronte, čo? Stále tá istá drzá papuľa vojaka Daytona, čo?“ reval na mňa ako hysterická pubertiačka, ktorej učiteľ na hodine zoberie komunikátor. Pustil ma a pokračoval: „Teraz pekne zavoláš svoju Lusil a pustíme sa do toho. Ľudia na sieti sa už nevedia dočkať a niektorí sú už pekne nasraní, že meškáme.“

Rob vytiahol z vrecka malé umelohmotné púzdro. Otvoril ho a vybral z neho miniatúrneho drona s kamerou. „Tri, dva, jedna… a štart! Už sme online. Pekne sa pozdrav, Tom. Čo, nechce sa ti? Nevadí, ja ťa predstavím,“ dron vyletel pred Robovu tvár a ten teatrálne začal uvádzať show, „v dnešnom dlho očakávanom súboji uvidíte proti sebe stáť dvojicu, ktorú ste ešte nikdy predtým nemali možnosť vidieť. Áno, je to tak. Dnes tu máme Thomasa Daytona a jeho Lusil. Uvidíme, ako sa im v tomto premiérovom súboji bude dariť. Pre nových divákov zopakujem pravidlá. Majitelia robotov nemôžu fyzicky zasahovať do zápasu. Svojím robotom môžu dávať len pokyny. Používať predmety je povolené. Súboj sa končí vtedy, keď jeden z robotov už nie je schopný ďalej pokračovať v boji a ohlási poruchový červený mód. Nech sa páči, máte dve minúty na podávanie stávok,“ zahlásil Rob a kamera sa nasmerovala na mňa. Za mnou sa už objavila Sarah.

„Sarah, prepáč, nevedel som, že príde,“ snažil som sa ju upokojiť. Nepovedala nič. Postavila sa predo mňa a usmiala sa na Robovu Lusil. Tak srdečne, až ma to samého zabolelo.

„Chceš bojovať?“ opýtala sa Sarah Robovej Lusil. Neodpovedala. Len uprene pozorovala Sarah a čakala na začiatok duelu. Zostávalo tridsať sekúnd do ukončenia online stávok. Bolo mi zle. Nevedel som, čo mám robiť. Čo ak o ňu prídem? Sleduje nás asi dvestotisíc používateľov siete a z toho polovica si vsadila na Roba a jeho Lusil. Mám zasiahnuť? Ale ako? Keby som sa postavil medzi ne, Rob by na mieste zo mňa vytĺkol dušu, a to nehovorím o tom, ako by dopadla bez mojich pokynov Sarah. Musel som bojovať. Zasraný Rob. Posledné sekundy ubehli a môj súper dal pokyn k začiatku boja. Ešte predtým sme z obývačky spravili provizórne zápasisko a všetky drahé veci som pre istotu odložil do spálne. Zabudol som však na jednu. Vtáčia búdka, ktorú som od Sarah dostal k narodeninám. Bola položená na poličke vedľa falošného okna, za ktorým sa rozprestierala na špeciálnej obrazovke krajina, akú som si navolil. Dnes som tam mal rušné ulice New Yorku. Krásna história. Miesto neho je dnes na Zemi len holá planina a dve vojenské základne.

„Útoč na hlavu, Lusil. Prudko a tvrdo!“ zadával pokyny Rob a než som sa stačil spamätať, ležala Sarah na zemi a z tváre jej po kúskoch odpadávali čiastočky syntetickej kože, pod ktorými sa odkrýval kovový povrch.

„Bráň sa!“ kričal som. Sarah si dala ruky pred tvár a bránila sa úderom. Rob dal Lusil pokyn, aby vstala zo Sarah a našla predmet. „Vstaň a neprestávaj sa brániť. Keď vyhodnotíš situáciu ako vhodnú, skús Lusil zaútočiť na nohy a dostať ju na zem,“ snažil som sa Sarah dávať pokyny, ale ani sa na mňa nepozrela. Nevedel som ani, či ma počúva. Síce pomaly vstala, ale ruky si nechala pri tele a pokojne sa zadívala na Lusil, ktorá držala v ruke predmet. Jediný pre mňa vzácny predmet, ktorý som zabudol schovať do spálne.

„Daj mi to, prosím, bol to darček pre pána Thomasa,“ prehovorila k Lusil.

„No to ma podrž,“ začal sa smiať Rob, „darček pre pána Thomasa. Asi sa rozplačem. Doraz ju, Lusil, nech môžeme ísť domov!“ zavelil a Lusil sa rozbehla oproti Sarah.

„Bráň sa! No tak!“ kričal som, ale Sarah zostala stáť a prijímala jednu ranu za druhou.

„Útoč na telo! Útoč na tvár,“ snažil som sa dávať pokyny, ale Sarah, akoby ich nepočúvala. Lusil ju zvalila na zem a začala ju mlátiť drevenou búdkou pre vtáky, až ju celú zničila. Nemohol som sa na to pozerať. Chcel som to zastaviť, ale Rob ma pri každom mojom pohybe pevne schmatol za rameno. Z tváre Sarah odpadávali posledné kúsky umelej kože, až sa odhalila celá jej kovová kostra. Lusil udierala stále s väčšou silou a kovová lebka Sarah sa začala deformovať. Už nemala svoje oči, čelo ani ústa. Z jej tváre zostávala iba neforemná oceľová guľa a spleť káblikov.

„Dosť!“ zakričal som, „to už stačilo!“ vymanil som svoje rameno z Robovho zovretia a strhol som Lusil zo Sarah. Práve vtedy na jej zápästí zablikal červený mód a ohlásil ťažké poškodenie. Sarah sa vypla. Bola... mŕtva? Neviem. Viem len, že keď som hľadel na jej kovovú tvár, niečo ma zabolelo. Až vtedy som si uvedomil, že celý ten čas to bol iba stroj. Aj keď čítala moje knihy, schovávala ma vo svojom náručí a učila sa môjmu spôsobu života, vždy bola iba stroj. Nemala emócie, ani city. Len si to možno myslela. Ako písal Woods vo svojom článku, bola to len snaha priblížiť sa svojmu majiteľovi. Alebo túžba? Vídavala ma v tých najcitlivejších situáciách. Odhaleného až na samú kosť. Videla moje strachy, obavy, úzkosti aj moju skutočnú povahu a naučila sa jej. Chcela byť len z časti taká ako ja. Bola tak vyrobená. Teraz tu ležala ako bezcenný kus šrotu a ja som nevedel, ako sa mám zachovať. Kľakol som si na kolená a začal som plakať. Celé to natáčal Robov dron a sám Rob pri tej mojej scéne nepovedal ani slovo. Nechápal to. Nevedel, prečo plačem. Možno si myslel, že som sa zbláznil. O chvíľu dron vypol a bez pozdravu sa odobral so svojou Lusil domov.

Dlho som ležal pri Sarah a vedel som, že toto je koniec. Vedel som, že za to všetko, čo sa stalo, si môžem ja sám. Už to nikdy nedopustím. Nikdy. Ďakujem Sarah a odpusť.

Zakryl som jej telo bielou plachtou ako sa to kedysi robilo, keď zomrel človek a odišiel som do spálne. Zapol som komunikátor a ohlásil ťažkú poruchu mojej Lusil. Podľa pokynov od automatického operátora som zadal požiadavky na nového robota.

„Ďakujeme a veríme, že s vašou novou Lusil budete nad mieru spokojný. Naša technológia sa každým dňom zlepšuje, a preto vám chceme stále priná...“ Hodil som komunikátor na zem a dvakrát po ňom dupol. Aj ten budem potrebovať nový.

O pár hodín prišli Sarah odviezť a ja som dostal novú Lusil. Mala čierne vlasy, prenikavo čierne oči a tmavšiu pokožku. Chcel som úplný opak Sarah.

Keď ju priviezli, nepovedal som jej ani slovo. Ani na druhý deň. Ani celý ďalší týždeň. Neskôr som jej dával iba strohé pokyny. Varil som si sám, upratoval som si sám a chodil som aj sám nakupovať. Lusil doma z času na čas niečo spravila automaticky. Utrela prach alebo sa snažila nadviazať so mnou rozhovor. Zvyčajne sme spolu prehodili len zopár slov a potom som ju poslal preč. Je to iba stroj. Keď niečo naozaj budem potrebovať, zavolám si ju.

Po pár mesiacoch sa mi vrátili nočné mory a zhoršilo sa mi spanie. Noci som trávil na sieti a ku spánku mi opäť pomáhali tabletky. Prednášať som už nechodil tak často a môj život veterána začínal vyzerať ako život väčšiny starých a nepotrebných. Zostali doma, prípadne ak mali šťastie, založili si rodinu. Takých som poznal zopár. Pomaly chradli, chodili menej medzi ľudí až icho pár rokov našla ich Lusil bez známok života obesených v kúpeľni alebo mŕtvolne bledých ráno v posteli. Krásna perspektíva do budúcna.

Bol to rok, čo som mal Lusil a moje psychické problémy sa stupňovali. Takmer som nespával a tabletky už skoro nezaberali. Mal som pocit, že sa zbláznim. Jedného dňa som si zavolal Lusil a poslal ju do predajne kníh. Dal som jej lístok a povedal, nech ho predá predávajúcemu. Odišla a ja som sa vybral do svojej knižnice. Nevkročil som tam odvtedy, čo odišla Sarah. Zostalo tam všetko ako naposledy. Na stole otvorená kniha o literatúre a ďalších asi päť položených vedľa nej. Sedávala tu dlhé hodiny, niekedy aj celú noc. Sadol som si za stôl a začal plakať. Celý rok som si to nechcel pripustiť. Chýbala mi. Chýbal mi stroj, kus zasraného kovu. Plakal som a hádzal som do seba jednu tabletku na spanie za druhou. Všetko poriadne zapil whiskey a ani neviem, kedy som odpadol. Zobudil som sa na dotyk.

„Pán Thomas, ste v poriadku?“ Lusil si čupla vedľa mňa, jednou rukou ma držala za koleno a v druhej mala tenkú obálku z kníhkupectva. „Priniesla som vám to, o čo ste ma požiadali,“ povedala a podávala mi obálku.

„To je pre teba, Lusil. Darček k nášmu ročnému výročiu. Otvor si ho,“ snažil som sa na ňu usmiať, ale neviem, či to tak aj naozaj vyzeralo. Postavila sa a otvorila obálku. Bola v nej tenká knižka, návod.

„Ako postaviť búdku pre vtáky? Chcete, aby som vám ju postavila, pán Thomas?“ až priveľmi strojovo sa ma opýtala Lusil.

„Len ak sa ti bude chcieť. Zatiaľ si to môžeš len prečítať. Vlastne tak ako všetko v tejto knižnici. A prosím, hovor mi Tom alebo Thomas, bez toho pán. Ja ti budem hovoriť napríklad Simone,“ druhýkrát som sa snažil usmiať a tentokrát mi Simone úsmev opätovala. Takto úprimne som ju videl sa usmiať asi prvýkrát. Robilo ju to krásnou. Takou pôvabnou. Ľudskou.