Preplatok
Autorka: Anna Olejárová
„Jozef Novák, otvorte!“ hlas sprevádzalo vehementné búchanie na dvere. Nik neotváral, dokonca sa zdalo, že v byte na šiestom prestali škrabkať aj šváby pod tapetami.
„Tu kontrola Sociálnej poisťovne. Otvorte, inak budeme nútení vyraziť dvere! Vieme, že ste doma.“
V paneláku určenom na demoláciu vládlo ticho ako v hrobe od momentu, kedy pred vchodom zaparkovala čierna dodávka s dymovými sklami. Štvoricu agentov SP v čiernych oblekoch si žiaden zo zostávajúcich obyvateľov, napospol dôchodcov, nemohol zmýliť. Boli ďaleko horší než agenti SPP, ale tí chodili v oblekoch žltej farby. Agenti z SPP si len preverili, či nešporíte na energiách a dali vám pokutu, ale agenti z SP vám po piatich rokoch poberania dôchodku priniesli poslednú platbu – deväť milimetrov do tyla, konfiškácia bytu i majetku. Dôchodok bol povinný, jedine že by ste mali správnu pečiatku v správnej straníckej legitimácii.
Jozef Novák ju nemal.
Jeden z agentov sa opieral o zábradlie a listoval v elektronickom spise, druhý stál pred dverami, snažil sa nazrieť cez kukátko dnu. Tretí, s baranidlom v rukách, čakal na pokyn. Posledného kolegu nechali strážiť auto. Aby náhodou niekomu z lokálnej luzy nenapadlo odmontovať im kolesá, kým vybavujú záležitosti štátu.
Za zvuku ďalšieho búchania agent prstom po displeji posúval text. Zívol. Spis občana bol zoradený chronologicky od súčasnosti po narodenie a agenta dosť otrávilo, že tento vychcaný starigáň sa nachádza v poslednom štádiu rakoviny. Eutanázia zdarma, čo je on, doriti, nejaká Matka Tereza? No čo sa dá robiť, systém netoleruje ani jedinú dôchodkovú platbu navyše. Akurát sa prehrabal cez nudný život Jozefa Nováka a blížil sa k začiatkom produktívneho veku. Oči sa mu zastavili na kryptovanom texte, ktorý v poznámke niesol označenie „prísne tajné“. Čosi také v občianskom spise videl prvýkrát v živote.
„Čo to má…“ nestihol došomrať, keď mu guľka z deviatky prestrelila hlavu. Z protiľahlých dverí, než na ktoré búchali, sa ozvali ďalšie zakašľania a dvaja zvyšní agenti sa bez slova zviezli na zem. Dedo prekročil prah a tých dvoch ešte poistil ranou do čela. Nečakali, že ich obeť v rámci príprav na deň poslednej výplaty prebúra stenu do susedného bytu a napadne neželaných hostí od chrbta. Amatéri. Zvyknutí na likvidáciu bezbranných deduškov a babičiek, narazili na problém, a ten ich prevalcoval. Jozef Novák, osemdesiat rokov, veterán špeciálnych jednotiek a dlhoročný agent tajnej služby. Utajenie, pod ktorým pred dvadsiatimi piatimi rokmi operoval, bolo také silné, že o ňom súčasný režim nemal ani potuchy a prakticky trvalo dodnes. Plukovník Jozef Novák patril k zakladajúcim členom špeciálnych jednotiek a bol prvý, ktorý sa dôchodkového veku dožil.
Vysoký šľachovitý muž rutinne prehľadal mŕtvoly. Pod košeľou jednej z nich našiel detektor životných funkcií. Vedel, čo to znamená. Všetkým odobral zbrane a zaliezol do vlastného bytu. Zapol kradnutý mobil a hneď odoslal kódovanú hromadnú správu na SMS list, ktorý vyzeral pomerne neštandardne. Každá osoba v ňom bola vedená pod menom Jozef Novák, len s odlišnou číselnou príponou. Na dve desiatky mobilov v meste prišla správa: „Katarínka dorazila v poriadku. Dedo Vojto.“
To už bol Štvorka v dodávke posratý od strachu. Centrála mu na pomoc posielala posily. Dúfal, že tých desať minút vydrží.
Plukovník si dotiahol nepriestrelnú vestu a rýchlo prekontroloval vybavenie. V batohu mal okrem koristných zbraní s muníciou aj ďalších dvadsať kíl výbavy. Spod parkiet vytiahol kufrík s obľúbenou antimateriálovou puškou Barrett M95A1. Na ostreľovačke bolo vidieť, že už čo-to zažila. Tak ako plukovník. Napáskoval zásobník 12.7 mm nábojmi. Rýchlo našiel vhodné okno. Pár sekúnd mieril. Jeden výstrel na kabínu dodávky a ulicou sa rozhučal neutíchajúci klaksón. Nie nadarmo, antimateriálová puška prestrelí skrz na skrz aj transportér. Bola krásna, smrtiaca a ilegálna. Škoda len, že sa do nej na čiernom trhu tak ťažko zháňalo strelivo.
Ostreľovačku si hodil na chrbát, do ruky chytil MP5 s tlmičom a bol pripravený na odchod. V kuchyni len vylúpol z rámu zažltnutú fotku dievčaťa v staromódnych šatách a vložil si ju pod vestu.
Na chodníku so škrípaním pneumatík zastali ďalšie štyri autá. Kým dvaja agenti skúmali prestrelenú dodávku s čerstvou mŕtvolou, družstvo zásahovky sa vrútilo do domu. Prirýchlo. Na schodoch medzi neobývaným tretím a štvrtým poschodím prehliadli maskovaný senzor. Dve míny Claymore explodovali súčasne proti sebe, pokryjúc celé schodisko. Len prví dvaja z družstva masaker prežili, ak sa to tak dá povedať. Plukovník schádzajúci po schodoch s chladnou obozretnosťou ich zmrzačené telá zbavil života. Bum-bum a bolo. Vo vchode sa jeho postup spomalil; agenti sa zabarikádovali pred domom. Pár trieštivých granátov a hneď za tým jeden dymový dobre poslúžili, počet agentov klesol. Plukovník vybehol o poschodie vyššie. Optiku na ostreľovačke prepol na termo. Strela za strelou prelietala dodávkami a likvidovala ich osadenstvo. Opäť zbehol na prízemie. Ako diabol z hmly vyletel von, MP5-ka zakašľala v niekoľkých dávkach. Zvyšok zaskočených útočníkov zmenilo status na sociálnej sieti. Plukovník si skontroloval vestu. Schytal to do boku, ale podľa intenzity bolesti to odhadoval iba na prasknuté rebro. To sa rozchodí.
Vodiča najmenej poškodeného auta skopol na asfalt a naštartoval.
-
Čierna dodávka sa svižne prepletala mestom. Cestou míňala policajné autá so zapnutými majákmi a naberala pasažierov – samí postarší páni s batohmi rinčiacimi železom. Rozjarene sa zdravkali a popritom sa zbrojili až po uši.
Auto zaparkovali jednu ulicu pred mrakodrapom Sociálnej poisťovne. Hotových bolo len prvých päťdesiat poschodí z plánovaných dvesto, ale plán dostavby Stavováh presúval už vyše päť rokov. S tempom stavby poschodie ročne si zabezpečil zisky na ďalšie storočie. Hlavný vchod na prízemí bol obohnaný ostnatým drôtom, antiteroristickými zábranami a stacionárnymi vodnými delami pre prípad nepokojov. Vchod pre neplatičov a sťažovateľov mal zabudovaný plameňomet.
V aute sa stretlo dokopy desať Jozefov Novákov. Ich pravé mená neboli podstatné ani pre nich samotných. Každý vedel, čo znamená byť Jozefom Novákom a každý jeden ním aj bol, do morku kostí. Zapli vysielačky.
„Dedo Vojto je pred Katkiným domom,“ zahlásil plukovník do tej svojej.
„Holubník Vojtovi. Vypúšťame vtáčiky,“ zaznela odpoveď.
Vystúpili. V aute po nich ostali prázdne vaky a zo dve zabudnuté bakule. Ešte pred necelou hodinou ohnuté postavy viditeľne narástli a v očiach zakalených vekom sa začalo nebezpečne blýskať. V čejsi chrbtici zaprašťalo až hrôza, no starkému pod šedivými fúzmi poihrával beťársky úsmev. Šťastie, to je predsa železo v ruke a nepriateľ na dostrel. Spoza rohu sledovali ďalekohľadmi vstupy do budovy a najviac zo všetkého pripomínali bandu deciek, čo podhodila delobuchy na prah riaditeľne. Nad hlavami im zasvišťali strely a každému jednému sa od nadšenia rozbúšilo srdce. Jeden Jozef Novák si pod jazyk ukradomky hodil malú tabletku nitroglycerínu. Inak v pohode.
Tri mohutné explózie vstupom otriasli, ale výrazne ho nepoškodili. Nič to. Všetci vedeli, že delostrelectvo sa najprv potrebuje zastrieľať pomocou rámovania: dve strely zarámovali prednú strážnicu, ďalšia vletela priamo do vchodu pre úradníkov a papalášov. Druhá salva, vedená už podľa opráv diaľky a smeru, suverénne rozmetala strážnicu a dorazila hlavný vchod. Takto už vyzerá účinná paľba!
Tím Holubník bol rozložený na streche o ulicu ďalej, ťažké mínomety zameriavali vizuálne. To mal z balkóna oproti Sociálnej poisťovni pod palcom vyslúžilec na vozíčku, sŕkal popri tom kávu z plastového pohárika. Ostré oči, adrenalín, silná káva a dvadsať rokov skúseností robili svoje. Spokojne mľaskol jazykom a spod károvaného plédu, ktorý mal prehodený cez nohy, vylovil krabičku Startiek bez filtra. Kým si zapálil, oznámil do vysielačky prefajčeným hlasom: „Primárne ciele zničené. Voľná paľba. Holub-bravo, koniec.“
Veterán si doprial riadneho šluka, priložil ďalekohľad k očiam a začal vyhľadávať sekundárne ciele. Medzi perami zvieral cigaretu a pohmkával si pri tom akúsi staromódnu melódiu.
„Dedo Vojto rozumie. Ideme navštíviť Katkiných rodičov.“
Družstvo dôchodcov vyrazilo poklusom. Mínomety sporadicky čistili cestu k vchodu do areálu a explózie držali ozbrojenú SBS-ku dostatočne z cesty, takže vážnejšie problémy sa naskytli až vo vstupnej hale pre papalášov. Opevnené palposty vydržali, alebo boli medzičasom znovu obsadené, a hojne ich kropili dávkami.
Jeden zo skupiny si v behu zložil z chrbta RPG a pri najbližšom stĺpe zaflekoval do pokľaku. Zatiaľ čo ho ostatní kryli, vypálil. Zásah. V hale bol riadny čurbes: vzduchom hvižďali guľky, trosky, všade dym, štipľavá spálenina, nejakí dezorientovaní úradníci ešte stále pobiehali sem a tam ako vyplašené králiky. Ale starý bojovník naoko nevzrušene zautomatizovanými pohybmi založil novú hlavicu. Ľavý lakeť oprel o koleno, stabilizoval a o sekundu sa ich starosti s palpostmi vyparili do vzduchu. Iba keď vstával, zrazu čosi frnklo a už mal v kolene dieru ako dvojeurovka.
„Ja tvojho anciáša...“ zaklial ako pravý starosvetský gentleman a svojim druhom s kyslým výrazom pokynul, nech sa nezdržiavajú. O seba sa postarať vie. Ako dôchodca si sám varil, sám upratoval, sám sa staral o manželku pripútanú na invalidné lôžko až do jej smrti. Ani teraz nepotreboval opatrovateľov. Z vesty vytiahol granát, mal ich tam ešte asi tucet. Poistku vyrval zubami.
-
Militantní dedkovia sa prestrieľali halou a postupovali ďalej popri výťahoch. Neočakávaný šľah automatického plameňometu na mieste uškvaril prieskumníka v čele. Výbuch jeho munície komandu vmietol do tvárí horúci vietor a plukovník si spomenul na staré dobré časy púštnych operácií. Vitajte v pekle, dámy a páni! Milosrdnou guľkou do hlavy zbavil telo šklbajúce sa v plameňoch utrpenia, ďalšia RPG-čka plameňomet nadobro zneškodnila. Prekročili tlejúcu mŕtvolu a ocitli sa pri hlavnom schodisku.
Tu sa skupina rozdelila. Krátke zasalutovanie a pohľad z očí do očí stačili. Plukovník s dvoma mužmi sa pobrali hore, zostávajúca pätica, teraz už tím Poštár, štyri poschodia do suterénu.
„Jastrab je na dohľad, Holubník končí,“ ozvalo sa hlásenie zvonku, na pozadí hučali turbomotory útočného vrtuľníka MI-24 a streľba z automatov. „Budeme sa ho snažiť zabaviť čo najdlhšie. Príjemnú návštevu a šťastný lov.“
Plukovníkov tím rezko dupal po schodoch. Teraz sa hralo o čas. Nik z družstva nemienil dopustiť, aby sa privilegované rite vyhli odplate vyhliadkovou jazdou vo vrtuľníku. Vedenie sídlilo na desiatom. Prvé poschodie bolo okej. Druhé tiež, až na štvrtom sa to pokazilo. Kým rýchloviazačmi zaisťovali dvere vedúce z jednotlivých podlaží na schody, aby ich niekto neprekvapil odspodu, z piateho sa vyvalil prúd sfanatizovaných administratívnych pracovníkov. Muži v oblekoch s kravatou, ženy v blúzkach a kostýmčekoch, všetci rovnako nepríčetní a krvilační. Mentálny program sa spustil, keď každému pracovníkovi na monitore, mobile alebo hocakom displeji vyskočila aplikácia štátnej správy, ktorá mu dokonale pregumovala mozog. Využitie vlastnej administratívy na vnútornú obranu, to bol riadne špinavý trik dokonca aj na sociálku.
Hlavné schodisko bolo dimenzované na masový útek, no rovnako dobre poslúžilo aj na masový útok. Dav je tisíchlavá beštia, ktorú dokážete spacifikovať, iba ak máte špeciálny výcvik. A niekedy nestačí ani ten. Vojaci pomaly ustupovali pod ťažkou paľbou kancelárskeho útočného vybavenia: pentelky, nožnice, ťažidlá, nože na obálky... najhoršie boli spony vystreľované zo zošívačiek, ktoré im robili dierky do oblečenia i nechránenej kože a potom na nich ostávali visieť ako parazity. Plukovník utŕžil ranu na obočí z jednej bifľošsky naostrenej ceruzky. Trojica veteránov mierenými ranami dávala dole jednotlivcov. O padajúce telá zakopávali ich nasledovníci, ďalší v dave po nich šliapali, pričom sa stále tlačili vpred. Na jednom schodisku sa spustila malá zombie-úradnícka lavína, ktorú zastavila až plošina odpočívadla, a to ich na chvíľu spomalilo. Jeden z veteránov to okamžite využil, zbehol o poschodie nižšie a tam nastavil dve Claymorky. Ustúpili.
Výbuch preoral dav ako materská škôlka škatuľku lentiliek. Plukovník a jeho ľudia Claymorky milovali. Olovené guľôčky umiestnené pred trhavinou majú diabolský účinok. Sila explózie ich ženie vpred, dokonalá smršť bezohľadného násilia. Človek je pre Claymorky len smiešne tenká koža, zamatové vnútornosti, úlomky kostí, fŕkance krvi. V uzavretom priestore bol ich efekt dovedený do dokonalosti. Šrapnely prechádzali telami, odrážali sa od stien a masaker mohol pokračovať. Toto nebolo obyčajné zabíjanie, to bolo umenie. Len zopár úradníkov prežilo, váľali sa po schodoch v krvavej brečke.
Prekračovali mŕtvych a ranených. Museli si dať pozor, lebo terén pokrytý mazľavou gebuzinou s väčšími i menšími kúskami tiel je zradný. Tí, čo stále nemali dosť a snažili sa šibrinkovať ostrými predmetmi v blízkosti nôh, boli spacifikovaní olovom. Nebolo ich veľa a čoskoro na chodbe opäť zavládlo ticho. Len kdesi vonku za múrmi budovy sa ozvala séria vzdialených detonácií. „Holub-Bravo. Holubník to schytal, jastrab letí do hniezda. Je to už len na vás, chlapi.“
Plukovník a jeho muži prudko vyštartovali nahor. Už sa nezdržiavali so zaisťovaním dverí. Potrebovali sa dostať k riaditeľovi a jeho ministerskej návšteve skôr, ako jeho ľudia. Schody brali po dvoch. Plukovníkovi sa medzitým opäť ozvalo z vysielačky: „Tím Poštár. Zásielka doručená.“
„Pripravte balíček a čakajte. O chvíľu klopkáme Katkiným rodičom na dvere.“
-
Desiate poschodie, chodba vedúca k miestnostiam vedenia. Osobní strážcovia najvyšších úradníkov sa zakopali v prijímacej kancelárii a žeravili automaty. Ochrankárom stačilo zo závetria vystrkovať hlavne, zatiaľ čo trojica veteránov bola na rovnej chodbe pomerne exponovaná, spoliehajúc sa iba jeden na druhého. Pomaly postupovali a zatiaľ sa im darilo odrážať útoky.
Mali šťastie, kvôli nedokončenej stavbe vrtuľník nemal na budove kde pristáť, čo únikové protokoly značne komplikovalo. Vďaka srdnatému odporu ochrankárov vojaci vedeli, že ešte nejdú neskoro, no riaditeľa s ministrom im mohli vyfúknuť každou sekundou. Aj tu na chodbe počuli zlostné vrčanie rotorov, stroj manévroval vo vzduchu kdesi za obvodovým múrom mrakodrapu.
Plukovník si pripravil antimateriálovú pušku. Ostávali mu posledné štyri náboje, a preto potreboval istotu, ešte aspoň zopár metrov. Zrazu sa spoza zárubne mihla ruka a na chodbu smerom k nim pohodila čosi malé, zelené a ťažké. S tupým zvukom to poskakovalo po koberci, každý jeden muž v duchu počítal sekundy. Zastavilo sa to päť krokov od ich postavenia. Na rovnej chodbe sa nebolo kde kryť. Bradatý harcovník, s ktorým plukovník zamladi počas jedného slnečného dňa vyhodil do luftu taký kus čínskeho múru, že to bolo vidieť aj z vesmíru, sa okamžite vrhol vpred. Granát prikryl vlastným telom len stotinu sekundy predtým, než explodoval.
Plukovník, ktorý mu bežal v pätách, preskočil mŕtveho a vypálil štyri rany z antimateriálovej pušky, dve do steny z každej strany dverí. Ozvali sa smrteľné výkriky a na prah padol ochrankár s malým kráterom v kevlarovej veste. Plukovník so svojím posledným mužom vbehli do prijímacej kancelárie a v priebehu tridsiatich sekúnd zlomili posledný odpor zdecimovanej ochranky.
Nebolo to však zadarmo. Plukovníka dve guľky len škrabli, ale druhý Novák to schytal tesne popod spodný lem vesty. Ťažko ranený ostal strážiť chodbu a plukovník vykopol dvere vedúce priamo k riaditeľovi. Do vesty sa mu zaryl projektil, ale to bolo tak všetko, čo posledný, totálne predposratý ochrankár v budove stihol. Dvaja vojaci z vrtuľníka boli príliš zamestnaní problémom, ako do výsadkárskeho postroja vtesnať bachor ministra sociálnych vecí, pracovných táborov a rodiny, nuž nedali ani ranu.
Riaditeľ s ministrom zaliezli pod honosný stôl.
„Prišiel som podať reklamáciu,“ zachrčal plukovník. Niektorá z guliek mu musela porobiť viac, než len zlámať rebrá. „Vaša posledná sociálna dávka nebola správne vyúčtovaná. Donášam preplatok.“
Dve dávky po tri strely prevŕtali bruchá oboch vysokých funkcionárov. Po chvíli ticha sa miestnosťou ozvalo ich kvílenie. Rýchlu smrť si treba zaslúžiť. Plukovník zapol vysielačku: „Som s Katkinými rodičmi, otvorte balíček.“
O minútku sa ozvalo: „Odpočet spustený, pane. Bolo nám cťou.“
„Vďaka, chlapi. Som hrdý, že som vás mohol viesť.“ Plukovník sa otočil k oknu. Spoza vesty vytiahol starú fotografiu mladej ženy. Posledné myšlienky sú často tie najdôležitejšie...
Atómová bomba v sile štvrť kilotony zničila základy mrakodrapu. Bola to taktická jadrová hlavica, a tie vyrobia vždy dosť rádioaktívnej špiny.
-
Nejaký čas vládol v meste rozruch, ale nič zásadné sa vlastne nezmenilo.
Nový minister a nový riaditeľ Sociálnej poisťovne boli vymenovaní na druhý deň. Tender na odstránenie sutín a postavenie nového mrakodrapu získal Stavováh. Farmaceutický priemysel predal antiradiačné homeopatické tabletky robotníkom a do roka vzrástol záujem pohrebných ústavov o truhly s oloveným opláštením. Tieto a iné pridružené opatrenia či náklady v danom roku zvýšili HDP o pol percenta.
Video so záznamom útoku obletelo celý svet a neznámemu autorovi zarobilo pekných pár miliónov eur. Tie sa stratili po hotovostnej platbe na meno Jozef Novák. Tajná služba sa prachy a ich majiteľa pokúšala vyňuchať, pretože neboli uhradené poplatky do audio-vizuálneho fondu. Ale viete si predstaviť, koľko môže byť v tomto štáte takých Jozefov Novákov?
Stovky. Možno tisíce.
A zatiaľ, niekde inde v tej istej krajine:
„Jozef Novák, otvorte dvere!…“
O autorke
Ľúbim knihy, pracujem s knihami a prácu si s nadšením vláčim domov. Príbehy ma ovplyvňujú možno viac, ako sa hovorí, že je zdravé. Keď som mala dvanásť, plakala som, lebo nemôžem žiť v Stredozemi a ja tak strašne, ale strašne chcem. Vždy keď si spomeniem na Rychlé šípy, ťahá ma to von, keď na Janu Eryovú, chcem byť dobrá a pokorná a mať poriadok na stole. Ale stačí pár strán z Raymonda Chandlera a zase všetko rozhádžem, no aspoňže nefajčím. Túžba písať sa objavila sama od seba, ja za to nemôžem (a nebite ma). Zatiaľ skúšam s poviedkami, pár z nich sa podarilo publikovať v rôznych super zborníkoch (Fantázia 2014; Fantázia 2016; Rozmarná fantastika, vyd. Hydra 2015; Zombie apokalypsa, vyd. Hydra 2016), a dúfam, že ten rozpísaný román dokončím ešte v preddôchodkovom veku. Toto je moja štvrtá účasť v súťaži Martinus Cena Fantázie, prvýkrát v hlavnom finále. Ha!
