V čase, keď jej synovia rukovali na vojenčinu, v Juhoslávii sa schyľovalo ku krvavému konfliktu. Preto spisovateľka ALTA VÁŠOVÁ napísala libreto k muzikálu P+L v originálnej hudobnej spolupráci s Dežom Ursinym.
Inšpirovala sa svetoznámou novelou Peter a Lucia, ktorej silný príbeh s protivojnovým posolstvom cítila ako stále aktuálny.
Na scénu sa muzikál dostal až po vyše dvadsiatich rokoch a Dežo Ursiny sa toho už nedožil. Začiatkom tohto roka ho opäť oživili slovenskí hudobníci. V stredu bude projekt súčasťou veľkého koncertu venovaného Dežovej spomienke.
Štvrtého októbra by mal sedemdesiat rokov. Spisovateľka v rozhovore rozpráva o tom, ako sa s Dežom napriek nie vždy priaznivým podmienkam nevzdávali.
Aký obraz Deža Ursinyho sa vám v pamäti najviac vynára?
„Zo scény nikdy nezmizol, je tu s nami stále. Posledné roky žil veľmi naplnený život a to robí spomienku naňho veľmi intenzívnou. Keď mu po páde režimu diagnostikovali rakovinu, odmietol poslednú operáciu, lebo by prišiel o hlas a o možnosť spievať. Vtedy mu hovorili, že vydrží tak dva roky. On vydržal ešte šesť, počas nich žil veľmi asketicky, zároveň však spoznal syna a prežil ešte jeden veľmi pekný vzťah so Zdenkou Krejčovou. Nahral nové albumy, začal písať vlastné texty, urobil štyri dobré filmy, jeden nedokončil.“
Ako sa vtedy staval k projektu Peter a Lucia?
„Bol to divadelný muzikál a vznikol ešte pred revolúciou. Hotové bolo celé moje libreto s textami piesní Jána Štrassera. Dežo naspieval podklady pre piesne. Po nej už nemal možnosti, aby hudbu dotiahol. Vyžadovala si ešte všelijaké dotváranie. Potrebovala inštrumentalizáciu piesní, scéniku, čo boli finančne náročné kroky. Navyše nežil už ani Jaro Filip, s ktorým urobil Dežo demonahrávku skladieb. A tak sa náš projekt odložil.“
Peter a Lucia v scénickom stvárnení na Malej scéne STU v Bratislave. (zdroj: FOTO – MALÁ SCÉNA STU)Aká atmosféra predchádzala jeho vznik?
„Po muzikáloch a prózach, ktoré som písala na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, som začala mať intenzívny pocit, že musím napísať niečo protivojnové. Nielen kvôli mojim synom, ktorí mali práve narukovať na vojenčinu, ale aj preto, že vo vzduchu už bolo cítiť napätie z hrozivej situácie v Juhoslávii.
Najprv som napísala scenár Sviatok neviniatok, príbeh zo stredoveku. Mal to byť veľký hudobný film s textami Jána Štrassera a s Dežovou muzikou. Pre štúdio Koliba, ktoré sa už vtedy pomaly rozpadalo, to však bola taká investícia, že sa projekt odložil. Medzitým som dala Kolibe zbohom a ďalej som hľadala niečo, čo by bolo priechodnejšie a mohlo by sa objaviť na scéne.“
Ako ste prežívali tlaky, keď ste v normalizačných rokoch odišli z Televíznej filmovej tvorby?
„Bolo to dosť búrlivé najmä pre môj scenár k filmu Sladké hry minulého leta v réžii Juraja Herza. Film dostal hlavnú cenu na festivale Monte Carlo, no strčili ho do trezoru, považovali ho za protest proti vpádu sovietskych tankov do Československa v auguste 1968.
Osem rokov som bola doma, autorsky som sa nemohla veľmi prejaviť a v podstate ma živili len tantiémy zo Sladkých hier. Až neskôr cez vydavateľstvo Mladé letá som znova nadobudla pocit, že môžem robiť. A zamestnala som sa ako scenáristka na Kolibe.
Naďalej som sa chcela vyjadrovať k súčasným problémom, a tak som si vybrala ako okľuku sci-fi žáner, utopický román. Napísala som dve knihy pre dospelých a dve pre deti, tiež dosť ťažko prechádzali cenzúrou, ale podarilo sa. Potom už prišiel osemdesiaty deviaty a ja som sa vrátila ku krátkym prózam.“
Čo vás priviedlo k motívu z Rollandovho románu Peter a Lucia?
„Inšpirovala som sa týmto románom, ale muzikál som nazvala P+L, ako to píšu zamilované deti po múroch. Celý dej je u Rollanda ukotvený v prvej svetovej vojne, ja som ho však ťahala od prvej svetovej vojny až po budúcnosť, v tom je celkom iný. Príbeh sa končí tragicky, smrťou, ktorá spôsobí smrť aj iným. Bohužiaľ, niečo podobné dnes po svete ,letí‘. Myslím však, že motív môjho hrdinu tkvie presne v opačnom pocite, než majú atentátnici dnes.“
