Cena Fantázie 2017: Martin Petro -Muž, ktorý vymyslel farbu

Predstavujeme vám postupne všetkých piatich finalistov (zoradené v abecednom poradí podľa priezviska autora) najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže v oblasti fantastických žánrov, Martinus Ceny Fantázie 2017.

Martin Petro(Zdroj: Archív MCF)

Muž, ktorý vymyslel farbu

Autor: Martin Petro

„Počujte, je tá dáma v poriadku?“ spýtal sa starý pán a ukázal na ženu, ktorá sa tvárou lepila na obraz.
„Myslíte tamtá? To je naša maskérka.“
„Na to som sa nepýtal. Pýtal som sa, či je v poriadku.“
„Prečo by nebola?!“
„Odkedy som tu, ešte sa nepohla. Nikdy som nikoho nevidel takto dlho sa usmievať... a to som už videl všeličo.“
„Pravdaže sa usmieva, veď je to nádherná maľba,“ objasnila kostymérka veselým hlasom a ďalej naprávala starému pánovi golier.
„Je to obyčajná jednofarebná machuľa!“
„O-o-obyčajná?“ Kostymérke sa rozšírili zreničky. Oči otvorila dokorán, akoby sa v nej prebudila driemajúca šelma, ktorej niekto siahol na mláďatá. „Videli ste vôbec ten obraz? Videli ste, v akej farbe je namaľovaný?”
„Nielenže som ho videl, ja som ho priniesol.“
Žena sa na starca pozorne zadívala a potom sa jej podlomili kolená. „Maestro,“ zašepkala a bez upozornenia mu začala bozkávať ruku. Až teraz pochopila, s kým sa celý čas rozprávala. Starec si povzdychol a schoval hlavu do voľnej dlane. Je to ešte horšie, než očakával. Oveľa horšie.
„Fascinujúci obraz! Prekrásny! Rovnako ako toto vaše sako,“ pokračovala kostymérka trasúcim sa hlasom a do očí sa jej začali tlačiť slzy. „Nemôžem sa naň vynadívať. Skúsme k nemu ešte túto božskú pláštenku, do ktorej by ste sa mohli...“
„Ženská, upokojte sa už! Mám v tele sedem umelých kĺbov,“ zaštekal jej smerom nepríjemne. „Dajte mi už pokoj!“
Premotivovaná kostymérka sa naľakala a najvzácnejšieho klienta svojej kostymérskej kariéry zo svojich rúk prepustila. Podišla ku kolegyni, ktorú hypnotizoval obraz. Jemne s maskérkou zatriasla a niečo jej pošepkala. Prebudila ju. Obe ženy si venovali krátke objatie, poutierali si slzy a vymenili si miesta ako čestná stráž pred palácom.
Starý pán celú scénu zhrozene sledoval. Potom sa unavene usadil do kresla. Cítil sa zmorený ako ťažný kôň. Zatvoril oči a ak by ich už neotvoril, pri jeho veku by sa nikto nečudoval. Keby to prišlo práve teraz, neprotestoval by. Nedávno transplantované srdce však tĺklo ďalej, dnešný veľký večer sa iba začínal.
Aplauz, ktorý si práve vyslúžil prvý hosť, prenikol aj do zákulisia a rezonoval za jeho zatvorenými viečkami.

„Pán Kristofersson, ste autor niekoľkých skvostných bestsellerov a určite to nepreženiem, keď vás označím za najpredávanejšieho biografa súčasnosti,“ zložila moderátorka poklonu známemu spisovateľovi. Diváci na tribúne zatlieskali, hosť úctivo poďakoval. „Pred pár mesiacmi sa dostala na pulty vaša dlho očakávaná kniha Sofian Mega: Praotec mieru.“
„Áno, je to tak. Konečne,“ Kristofersson spojil ruky nad hlavou do víťazného gesta a vyslúžil si ďalší potlesk.
„Ako sa vám písala?“
„Najťažšie a najdlhšie,“ odpovedal autor so širokým úsmevom a zavrtel sa v kresle.
„Mala fantastický ohlas. Prognózy naznačujú, že sa môže stať komerčne ešte úspešnejšia ako Coltonmeierov Muž, ktorý vymyslel farbu. Cítite také malé zadosťučinenie?“
„Bola to najväčšia výzva v mojej kariére, takže určite áno. Klamal by som, keby som povedal niečo iné. K nebohému pánovi Coltonmeierovi prechovávam zároveň obrovský rešpekt. Kritici sa svojho času zhodli na tom, že sú dve knihy, ktoré by mal v živote každý človek prečítať: Bibliu a práve Coltonmeierovho Muža. Pod túto myšlienku sa podpisujem.“
„Je to zoznam, ktorý sa možno rozšíri o tretie dielo,“ zalichotila spisovateľovi moderátorka.
„Neviem si predstaviť väčšiu česť.“
„Ale predsa len, pán Kristofersson, vaše poňatie životopisu bolo úplne iné, ako keď rovnakú tému uchopil pred trinástimi rokmi Enzo Coltonmeier. Mám pravdu?“
„Súhlasím. Nezaoberal som sa tým, aký bol Maestrov život. Boli by to iba špekulácie. Veď ani netušíme, ako dnes vyzerá. Mohol by chodiť medzi nami a nik by to nezistil. Ja som sa venoval predovšetkým tomu, ako jeho život ovplyvnil všetkých nás.“
„Tak nám povedzte: ako?“
„Treba si prečítať moju knihu,“ zasmial sa spisovateľ.
„Samozrejme, je to veľká téma.“
„Obrovská. Praotec mieru je 46-ta kniha, ktorá bola zaradená do Zväzku. Prvé vydanie mojej publikácie má vyše sedemsto strán a aj tak ma stále ťaží presvedčenie, že ostalo mnoho kapitol nedopovedaných.“
„Napriek tomu, pán Kristofersson, skúsme divákom povedať aspoň niekoľko základných téz vašej štúdie,“ tlačila moderátorka na svojho hosťa. Bola príjemne melodická a vypínala smerom k nemu prsia, čo jej v mnohých prípadoch uľahčovalo prácu.
Casper Kristofersson sa pozrel na preplnené tribúny zahalené do tmy. Chcel odpovedať; chcel o Maestrovom živote povedať to najvýstižnejšie, čo sa dalo (na to sem predsa prišiel). Bál sa však toho, že keď otvorí ústa a pokúsi sa hovoriť, jeho hlas zlyhá. Vytiahol z vrecka nohavíc obrázok na lesklom papieri, ktorý perfektne pasoval do jeho spotenej dlane. Nenápadne sa naňho pozrel a okamžite pocítil prílev energie. Farbu vťahoval očami akoby v nich mal vysávač. Keby to šlo, ten jednofarebný poklad by si vložil pod viečko. Celkom pritom strácal pojem o čase.
„Pán Kristofersson, ste s nami?“ zobudila ho moderátorka.
„Iste. Základné tézy!“ vykríkol spisovateľ a jeho hlas bol odzrazu o oktávu nižší. „Sofian Mega je s obrovským náskokom najpopulárnejšia persóna novodobých dejín. Ako sa dočítate v Praotcovi mieru, priamo aj nepriamo sa postaral o prímerie vo všetkých problémových regiónoch. Dokázal to vynálezom, ktorý je vo svojej podstate celkom jednoduchý, no to je veľký omyl...“
„Ako to myslíte?“
„Ani po 49 rokoch nik netuší, ako tá farba naozaj funguje. Ambícia mojej knihy nebola rozlúsknuť túto záhadu. Pojednávam najmä o tom, že práve vďaka Maestrovej farbe prežívame najmierovejšiu epochu v dejinách človeka,“ Kristofersson chytil do rúk výtlačok vlastnej knihy, otvoril ju na vyznačenom mieste a pokračoval: „Zacitujem niekdajšieho generálneho tajomníka OSN, pána Van Oolwijka, a to konkrétne jeho slávny výrok zo summitu v Tokiu: Šťastnejší ľudia zrejme nikdy nežili. Nebojme sa za to pripísať zásluhy tomuto globálnemu fenoménu. Nebojme sa zložiť poklonu farbe, ktorá zmenila dobu a najmä veľkému mužovi, ktorý ju stvoril. Budem vaším doživotným dlžníkom, Maestro Mega.“
Keď Kristofersson knihu zavrel, zaznel mohutný aplauz.
„Opísali ste v knihe jeho vplyv. A čo majetok?“
„Jeho farba je najrentabilnejší artikel, aký sa kedy dostal na trh. Neviem, či niekto vlastnil také bohatstvo. Maestro vďaka nemu vybudoval sieť metropolitných miest, ktoré sú symbolom urbanistickej dokonalosti. Márne sa ich snažíme napodobniť, rovnako ako márne sa snažíme napodobniť jeho farbu.“
„Opisujete ho ako humanistu, aký sa narodí raz za 2000 rokov. Nie je to prehnané?“
„Nie. Stojím si za tým. Našiel univerzálne riešenie každého mocenského konfliktu. Na púšti postavil jeden kompletný fungujúci región. Dal domov a prácu toľkým mužom a ženám, že sa dnes ich počty zaokrúhľujú na desiatky miliónov. Milá slečna, tu sa nie je o čom baviť.“
„Ale prečo práve Kalahari?“
„A prečo nie?“
„Bolo kopec ekonomickejších alternatív.“
„Maestro je ten posledný človek, ktorý sa díva na účet za elektrinu. Určite mal svoje dôvody.“
„Prečo sa pán Mega rozhodol po toľkých rokoch ukázať verejnosti? Myslíte, že sa dnes večer chystá niečo oznámiť?“
Casper Kristofersson sa schuti zasmial a zahrabol rukou do svojej hustej zlatistej štice. „Na to sa budete musieť opýtať jeho.“

Starec takmer zadriemal, kým robila maskérka zázraky s jeho hlbokými vráskami. Tie vyzerali ako rytiny v kameni. Keď viečka znovu nadvihol, odraz v zrkadle nespoznával. Pod vrstvou mejkapu omladol aspoň o dvadsať rokov – vyzeral na sedemdesiat. Vyčerpaný bol však stále rovnako.
„Julio?“
„Áno, pane, tu som. Stojím celý čas za vami.“
„Čo ty na to?“
„Ako to myslíte?“
„Aký je tvoj názor na celý ten cirkus?“ zavŕzgal hlas starého pána. „Prečo to robím?“
„Potrebovali ste ucítiť ľudský smrad, pane,“ reagoval Julio bezprostredne, akoby otázku čakal a odpoveď mal pripravenú vopred.
„Čože som to potreboval?“
„Vyjsť medzi ľudí, pane.“
Starec chvíľu dumal a potom rezignoval: „Asi áno. Asi máš opäť tú svoju prekliatu pravdu. Aj keď z toho, že ju máš, nijako nadšený nie som.“
„Ak dovolíte, pane, ja u seba znaky menšieho nadšenia evidujem. Konečne zo mňa poopadáva hrdza.“
„Je to pri mne nuda, mám pravdu?!“
Osobný strážca mykol plecami a vykrútil jeden kútik úst do svojho tradičného úsmevu. „Mám na starosti bezpečnosť toho najväčšieho a najizolovanejšieho sociopata na planéte. Nuda je presne to slovo, ktoré by som v tomto kontexte použil, pane.“
Starec chytil mladíka za jeho obrovský biceps. „Julio, si pre mňa ako syn.“
„Ďakujem, pane.“
„Ako syn, ktorého som nikdy nepotreboval. Už som ti to niekedy povedal?“
„Mnohokrát, pane.“
Starec mu priateľský pohľad opätoval, no nespúšťal z neho oči. Naraz zvážnel. „Bude to tam bezpečné?“
„Pane, dal som dokopy najschopnejších ľudí,“ odvetil osobný strážca a znel presvedčivo. „Lepších na trhu nenájdete.“
„O šikovnosti tvojich žoldnierov nepochybujem.“ V jeho hlase zaznelo nevyslovené ale. „Máš v nich plnú dôveru?“
„Pane, ľuďom verím iba výnimočne. Avšak plne dôverujem vašim peniazom,“ odvetil dobre naladený Julio.
„Dostanú dobre zaplatené, mám pravdu?!“
„Na môj vkus až priveľmi dobre, pane.“

Vrchného analytika konglomerátu MegaColours pojedalo kreslo zaživa. Drobný Kensuke Katayama vyzeral vedľa škandinávskeho spisovateľa ako zmenšenina. O to viac prekvapil jeho sebavedomý a plamenný prejav.
Samozrejme, nik nemohol postrehnúť, že má nasadené šošovky. Nemenili vzhľad jeho zreničiek a neboli ani dioptrické, no vytvárali špeciálny efekt. Katayama sa na svet díval cez jemný farebný filter. A tá konkrétna farba mu dodávala energiu, z ktorej vychádzala jeho úchvatná rečnícka suverenita.
„Už v tridsiatych rokoch sa dokázalo, že Maestrova farba uvoľňuje endorfíny. Neskôr sa nám podarilo vyčísliť, v akom množstve a ako efektívne. K štiepeniu bielkovín dochádza po impulze z optického nervu, ktorý to má k mozgu veľmi blízko, takže k vzniku polypeptidov dochádza prakticky okamžite.“
„Pán Katayama, vedeli by ste mi to vysvetliť o čosi jednoduchšie?“ požiadala moderátorka svojho druhého hosťa.
„Maestrova farba je spínač, ktorý spúšťa výrobu hormónov šťastia. Budete vďaka nim pokojná, spokojná, aktívna, kreatívna, imúnnejšia voči chorobám a samozrejme – zvýši sa aj vaše libido. Ak si hladinu týchto hormónov udržíte dlhodobo, účinok sa znásobí. Je to otázka niekoľkých týždňov, kým sa v tejto reťazovej reakcií upevnia všetky vzťahy. Potom už ostáva iba jediné...“ usmial sa Katayama na moderátorku.
„Čo také?“
„Žiť život, o ktorom každý sníva.“
„Ako by ste Maestrovu farbu opísali?“
Katayama sa teatrálne, no napriek tomu elegantne rozosmial. „To nejde. Každý ju vidí inak. Je to farba teplá pre človeka, ktorý potrebuje zahriať. Studená pre toho, ktorý potrebuje schladiť. Upokojuje, keď ste rozrušený a stimuluje, keď ste v útlme. Je to farba, ktorá motivuje, inšpiruje, opätuje, dodáva energiu a odpovedá na otázky. Stačí sa na ňu zapozerať a všetko dáva zmysel, všetko zrazu funguje. To je jediný opis, ktorý poznám.“
Po niekoľkých sekundách absolútneho ticha prišiel aplauz, ktorý sa vystupňoval do nebývalej intenzity.

Všetkých vyhnali. Okrem nich už v šatni nikto nebol.
„Ako sa cítite, pane?“ spýtal sa Julio.
„Katastrofálne. Ako v posledný deň života.“
„To vravíte už sedem rokov.“
„Tak až teraz to myslím vážne.“
„Chcete revitalium?“
Starec pri tejto ponuke zaváhal. „Nie. To pomôže na chvíľu, no potom mi bude ešte horšie. Už to nechcem.“
„Ako poviete, pane. Keby ste si to rozmysleli, dávku mám pri sebe.“
Starec sa zadíval na hviezdy cez otvorený balkón. „Vonku je krásny čas.“
„Áno, je pekný večer.“
„Premýšľal som, Julio.“
„O čom, pane?“
„Myslíš, že tam niekde bude? Myslíš, že sa ukáže?“
„Pane, rád by som povedal, že áno, no mám v popise práce hovoriť pravdu,“ odpovedal telesný strážca. „Pravdepodobnosť, že ju nájdeme, je veľmi nízka.“
„Viem.“
„No urobíme pre to maximum,“ dodal veselý Julio.
„Ďakujem.“
„Myslím, že ste pripravený, pane.“
Deväťdesiatročný starec sa naposledy pozrel na svoj sedemdesiatročný odraz v zrkadle.
„Dobre teda. Pomôž mi vstať a poďme na to.“

Ozvena výbuchov sa ešte chvíľu šírila. Bol to nádherný ohňostroj. Ostal po ňom rozptýlený dym, zápach spáleniny a doznievajúce vibrácie v lebkách prítomných divákov. Tí odrazu vyskočili zo sedadiel a začali búrlivo tlieskať. Na pódium práve dokríval sivovlasý muž, ktorého predtým nikto nikdy nevidel – hlavná hviezda dnešného večera.
„Dámy a páni... MAESTRO SOFIAAAN MEGAAA!“ hulákal plechový hlas z reproduktorov. Aplauz trval osem minút. Súkromná bezpečnostná služba, starostlivo rozmiestnená po objekte, medzitým monitorovala situáciu. Každý člen mal svoje presné miesto – ako figúrka na šachovnici. Strelci ležali na vyvýšenom mieste a boli poslušne neviditeľní. Veže, vysokí chlapi so širokými šijami, boli všetkým demonštratívne na očiach. Pešiaci boli v civile zamiešaní medzi ľudí na tribúnach. A starý dobrý Julio všetko koordinoval zo svojej rozhľadne.
Po ohňostroji a mohutnom potlesku akoby niekto vypol vypínač. Ticho sa varilo v jednom kotlíku spolu s časom. Takmer dvestotisíc hláv hľadelo jedným smerom; tým istým, ako všetky objektívy kamier. Každý netrpezlivo čakal, čo bude ďalej.
„Srdečne vás medzi nami vítam, pán Mega,“ ozval sa sladký ženský hlas. Moderátorka urobila dlhú pauzu, pri ktorej si vypočula vlastné slová, ako unikajú ozvenou do tmavej noci. Kontrolovala, či jej nervozita nezlomila hlas.
Lana sa na dnešok chystala tri mesiace a ďalšie tri bojovala o miesto s konkurenciou. Ostatné kandidátky vliezli do postele s každým, kto mohol zvýšiť ich šance v konkurze čo i len o jediné percento. Ona rozťahovať stehná nemusela. Pre žralokov v kravatách, ktorí mali výber hlavnej moderátorky na starosti, bola suverénna Lana prvá voľba.
Odveď svoj tradičný výkon a už nikdy nebudeš musieť vstávať do práce, prehovárala kráska sama k sebe tesne pred tým, ako sa dnes elegantným krokom vynorila pred dav.
„Viete, koľko ľudí sa na vás dnes prišlo pozrieť?“ pokračovala Lana, keď sa presvedčila, že hlas jej drží pokope.
„Viem,“ bez váhania odpovedal starec.
„Skutočne?!“
„Skutočne. Ten štadión je môj, poznám jeho kapacitu.
Detail na moderátorku. Jej rozpačitý úsmev sa objavil na všetkých veľkoplošných obrazovkách súčasne.
Ty sprostá koza! Týždne príprav a začneš týmto...
Lana sa zhlboka nadýchla, otočila sa smerom k divákom a zo svojho repertoáru vytiahla ďalší úsmev.
„Váš majestátny štadión tu v Mega City, ktorý dnes krstíme, je naozaj vypredaný! No najmä, je nádherne vymaľovaný!“ zvolala a vyslúžila si veľký euforický potlesk. „Pán Mega, plný dom sa dal očakávať. Záujem o lístky niekoľkonásobne prevýšil kapacitu. No tušíte, koľko divákov vás teraz sleduje z pohodlia domova?“
Starec bol ticho, vnímal otázku ako rečnícku. V prvom rade však nemal chuť zápasiť s tým neskutočným hurhajom, ktorý mu po každej poznámke moderátorky terorizoval čerstvo zoperované bubienky. Réžia zareagovala podľa scenára a na veľkoplošných obrazovkách sa zobrazilo presné číslo sledovanosti dnešného prenosu. Údaj síce po pár sekundách zmizol, no dynamická hodnota peoplemetra stihla preskočiť zo šiestich miliárd na sedem.
„Povedzte, aký je to pocit?“ pokračovala moderátorka a pri otázke zo seba vyžmýkala svoje profesionálne maximum.
„Nerozumiem.“
„Ste žijúca legenda. Praotec mieru. Muž, ktorý vymyslel farbu. Práve teraz sa na vás pozerá každý druhý obyvateľ planéty,“ spresnila Lana. „Ako sa v tejto chvíli cítite?“
„Som unavený. Koľko to bude trvať?“
Ďalší rozpačitý úsmev moderátorky. Tentoraz však pri čine prichytený nebol, kamery ho (na pohotový pokyn režiséra) ignorovali.
„Keď už tu máme človeka takéhoto významu, radi by sme sa s ním rozprávali čo najdlhšie,“ zachraňovala situáciu Lana.
„Akého významu?“
„Toho... toho najväčšieho?!“
Sofian Mega sa ani len nepokúsil predstierať polichotenie. Namiesto toho natiahol svoju kratučkú ruku za pohárom s vodou a jedným dúškom si navlhčil ústa. Povedal len zopár viet a už mal pocit, akoby mal pery z polystyrénu.
„Slečna, rozprávať sa pokojne môžeme. Akonáhle mi prestanete oblizovať zadok.“
Reklama, Lana! Ohlás reklamu!“ zakričal moderátorke do ucha režisér. „Stihli ste to odtiaľ vystrihnúť? Preboha, povedzte mi, že ste to stihli...“ pokračoval, no zabudol sa odpojiť.
Roztrasená Lana našla objektív kamery a nastavila grimasu číslo päť. „Ak sa potrebujete občerstviť, teraz je ten správny čas. No nebuďte dlho, o chvíľu sme späť a nášho vzácneho hosťa budeme spovedať ďalej.“
Ešte záverečný úsmev číslo štyri a vzápätí veľký výdych, keď periférne uvidela, že už na obrazovke beží reklamný spot.

Na scénu okamžite vybehli maskérky, aby oboch protagonistov upravili a prepudrovali. Okolo Lany sa vytvoril obrovský zhluk ľudí z produkcie, ktorí medzi sebou vášnivo debatovali.
Za Sofianom prišiel iba Julio.
„Ako sa držíte, pane?“
„Vďakabohu za prestávku, konečne si môžem prdnúť.“
„Pane, nemyslím, že ste kvôli tomu museli čakať do prestávky.“
„Pri tých moderných mikrofónoch človek nikdy nevie.“
„V každom prípade, ide vám to zatiaľ výborne. Som na vás hrdý.“
„Nelez mi do zadku aj ty, Julio. Čo nevidíš, že už ho mám plný?“
Julio sa usmial, typicky – jedným kútikom. „Ste ich oltár navlečený do ľudskej kože, pane. Útok na vašu zadnicu sa dal očakávať.“
„Ak chceš, aby som ti pridal, synak, vytiahni svoje služobné železo a týchto cirkusantov za mňa postrieľaj,“ mávol Sofian smerom k vedľajšej stoličke.
Hlúčik okolo Lany sa v tej chvíli rozostúpil. Ako svorka opíc pred prichádzajúcim levom. Smerom k moderátorke totiž kráčal akýsi mohutný muž v lesknúcom sa zlatom saku. Mal holú lebku, náušnice a Sofianovi pripomínal perzského kráľa Xerxesa z filmu, ktorý kedysi videl ako dieťa. Chlap obrích rozmerov sa sklonil k Lane a niečo jej súkromne vysvetľoval (ostatní sa bez vyzvania vzdialili). Lana mala po ich krátkom rozhovore tvár ako vytesanú do mramoru.
„Kto to bol?“
„Vy neviete, pane?“
„Julio!“ zavrčal starec na svojho telesného strážcu.
„Vrchný riaditeľ istého konzorcia, ktorému nedvíhate konferenčné telefonáty. Ak si mám tipnúť, prišiel to dnes skúsiť osobne.“
„Kým ti nedám svoj vyslovený súhlas, opováž ku mne niektorého z týchto klaunov pustiť. Rozumieš mi?“
Julio s vážnou tvárou prikývol.
Počas reklamnej prestávky bežal na obrazovkách propagačný spot. Mega City bolo síce mesto primárne priemyselné, no považovalo sa za architektonický skvost – za vzorový príklad modernej ekologickej urbanistiky. Veľkolepé, pompézne zábery zachytené z vtáčieho pohľadu vyrážali dych.
Lietajúca kamera preletela nad rozľahlými ubikáciami, v ktorých žili zamestnanci fabrík. Pravidelné skupiny budov boli obrastené veľkými plochami zelene. Záber sa zniesol nižšie – do jedného z množstva mestských parkov, kde začínal zápas v parkbale. Kamera opäť nabrala výšku a presunula sa do centra. Zostava administratívnych mrakodrapov spoločnosti MegaColours bola zapichnutá do zeme v tvare osemuholníka. Chodba na sedemdesiatom poschodí ich prepájala všetky navzájom a mrakodrapy vďaka nej vyzerali ako partia obrích betónových detí, ktoré sa v kruhu držia za ruky.
Záber dorazil k Soche Mieru, k 153-metrov vysokej dominante mesta. Kamera ju obkrúžila a vzniesla sa ešte vyššie. Záver spotu totiž patril fabrike. Z výšky oblakov vyzerala ako kovová chobotnica, ktorá sa chystá zožrať celé mesto. Keď sa k nej záber postupne blížil, divákov na tribúnach štadióna striasli zimomriavky. Každý vedel, že je to jediné miesto na svete, na ktorom sa vyrába farba, napriek tomu ten pohľad každému otváral ústa.
Reklamná prestávka sa skončila a veľký večer pokračoval.
„Ako je možné, že vašu farbu nedokáže namiešať nikto iný?“ spýtala sa Lana vyzbrojená vypnutými prsiami. V tvári mala nový, tvrdší a odhodlanejší výraz.
„Pýtate sa nesprávneho človeka, pani moderátorka,“ pousmial sa Sofian. „Ja vám naozaj neviem povedať, prečo iný nedokážu to, čo dokážem ja.“
„Vaša farba sa nedá napodobniť ani digitálne.“
„Nedá,“ potvrdil Sofian.
„Viete nám vysvetliť prečo?“
„Iba jej organická podoba má vlastnosti, ktoré... eh, eh... ktoré...“ Sofian sa rozkašľal tak, že nedokázal dokončiť vetu. Julio už bol jednou nohou na pódiu. Lana Sofianovi podala pohár vody, ktorý nakoniec na utíšenie záchvatu stačil. Na scénu vybehol technik, ktorý Sofianovi napravil spadnutý mikrofón.
„Ako sa vám to vlastne podarilo?“ pokračovala po chvíli moderátorka.
„Čo sa mi malo podariť?“
„Vyrobiť nevyrobiteľné, vymyslieť neexistujúcu farbu. Ako ste dokázali vytvoriť niečo, čo ste si ani nemohli predstaviť?“
Sofian sa zasníval. Na jeho odpoveď si museli všetci chvíľu počkať. „Mýlite sa, slečna. Ja som si ju predstaviť dokázal.“
„Ako?“
„Videl som ju.“
Lana si nenápadne napravila mikroport – režisér jej do ucha hulákal pokyny.
„Prosím, pán Mega, rozveďte to,“ povzbudila ho.
„Bolo to počas Veľkej ekologickej krízy v dvadsiatom... myslím, že v dvadsiatom siedmom. Pracoval som pre Medzinárodné odberné stredisko. Na umelom jazere Karpatia, ktoré človek vo vašom veku pozná už iba z digitálnych encyklopédií, som zbieral vzorky. Bola to dobrá robota, mal som ju rád. Pracovali sme na vlastnú päsť, sólo. Široko ďaleko nikde žiadneho človeka – iba vy, príroda a vaše pracovné zadanie. Pravda, práve toto ma malo stáť život v deň, keď sa podo mnou preborila vrstva ľadu...“
Plné tribúny zastonali v hromadnom úžase. O minulosti Maestra Sofiana Megu do dnešného dňa nikto nič netušil. Videli ho dnes prvýkrát. O tomto príbehu nič netušil ani Julio, ktorý o ňom zo žijúcich obyvateľov vedel asi najviac.
„Dve a pol minúty som nedýchal. Život mi zachránil kolega, spolupracovník, ktorý tam vlastne ani nemal byť, no akurát sa menili zmeny. Mohol by som vám aj dnes prerozprávať každé slovo, ktoré kričal, keď ma vyťahoval z ľadovej vody a potom... keď sa ma snažil vzkriesiť. Doteraz mám pri sebe doslovný prepis,“ zaťukal si Sofian na svoje čelo skrútené od vrások. „Bol som 149 sekúnd klinicky mŕtvy, niektorých z vás však musím sklamať. Nevidel som žiadny tunel, žiadne svetlo, žiadneho pánaboha, ktorý by ma pozýval do svojho nebeského kráľovstva,“ povedal cynicky. „Nič také.“
„A č-čo ste videli?“
„Čo som videl? Moju farbu predsa, čo iné?!“
Dvestotisícový dav akoby v tej chvíli neexistoval.
„A potom? Čo sa dialo potom?“
„Potom som strávil päť mesiacov v nemocnici. Otrava krvi, zlyhanie orgánov, rozvrat organizmu. Veľké šance mi nedávali,“ zafunel Sofian do mikrofónu. „Jazero na jar zasypali, podobne ako desaťtisíc ďalších. Veru, na konci dvadsiatych rokov to neboli ľahké časy. Pre vašu generáciu je pitná voda opäť samozrejmosť, no čo sme my ponachádzali na dne, keď sa vypúšťal Dunaj a ďalšie veľké riečne tepny, to si dnešné decká nedokážu predstaviť. A čo to robilo s človekom, keď bol tomu humusu vystavený? Možno ste videli dokumenty a myslíte si, že viete, aké to vtedy bolo. No neviete nič...“
Lana bola pohltená, doplňujúce otázky nekládla. Neboli nutné, starec pokračoval sám.
„Chcel som sa vrátiť medzi odberákov, no naspäť ma už nechceli. Nejakú dobu sa o mňa zaujímali a po tom na mňa zabudli. Vedome či nevedome, na tom nezáleží, nikomu som nič nezazlieval. Vyplatili mi odškodné a ja som si za tie peniaze zriadil ateliér. Maľovanie som zbožňoval, no to nebol hlavný dôvod. Mne šlo o jediné: chcel som ju opäť vidieť.“
Sofian bol na malý moment presvedčený, že všetci odišli, že na štadióne nie je ani nohy – také bolo okolo neho ticho.
„Nevedel som ju dostať z hlavy; ako ženu, ktorú ste jedného dňa stretli vo vlaku, na počkanie ste sa do nej zamilovali, no ona - vaša životná láska - na najbližšej stanici vystúpila. Aj keď som ju videl iba niekoľko sekúnd, navždy som si zapamätal, ako vyzerala. Bol som ňou posadnutý, hľadal som ju každý deň.“
Lana chcela niečo vysloviť, no nenašla slová.
„Trvalo to šesť rokov. Výsledok už poznáte.“

Sofian sa počas ďalšej reklamnej prestávky obzeral na všetky strany. Hľadal ju v tme, ako keby existovala aspoň mizivá šanca, že ju v tom množstve bezmenných tvárí uvidí. Ale aj keby ju uvidel, ako by ju spoznal? Keď ju mal pred očami naposledy, mala dva dni.
Napriek tomu ju hľadal a veril, že ju nájde.

„Milí diváci, ak náš ctený hosť dovolí, v tomto bloku prejdeme k diváckym otázkam.“
Starec mykol svojimi umelými ramenami. Bolo mu absolútne jedno, ako bude táto komédia pokračovať.
Lana sa otočila do kamery. „Postrehy od divákov filtruje počítač, všetky otázky zoskupuje a univerzalizuje,“ vysvetľovala Lana pre divákov. „Hneď prvá vás určite pobaví. Kde schovávate recept?“
Sofian neváhal a ukázal prstom na srdce. „Predsa tu.“
„Pravdaže. Kde inde?!“ zareagovala Lana s úsmevom. „Poďme ďalej. Najviac otázok sa týka trvanlivosti vašej farby. Prečo je taká nízka? Je to komerčný zámer?“
„Viem, čo sa o mne hovorí. Ale nie, nie je to tak,“ odmietol špekuláciu Sofian. „Substancie, ktoré farba obsahuje, v obvyklých podmienkach veľmi rýchlo oxidujú a farba tým stráca svoju typickú charakteristiku.“
„Divákov určite zaujíma výhľad do budúcnosti. Dá sa s nízkou trvanlivosťou niečo robiť?“ doplnila otázku Lana.
„Za všetko môže kyslík. Najstabilnejšie čísla nám chodia z Južnej Ameriky, kde sme namerali originálne odtieňové parametre aj po 13 mesiacoch. Bohužiaľ, dlhšie farba nevydrží a potrebuje rekolorizovať. Vyvíjali sme prímes, ktorá by životnosť predĺžila, no neprišli sme na to, ako pritom neovplyvniť samotný odtieň. Je to zatiaľ neriešiteľný problém. Aj zmena jediného bázického bodu je pre ľudské oko rozdielová.“
KLAMÁR!!! PODVODNÍK!!! ozvalo sa z predných radov. Pešiak z Juliovho tímu, ktorý mal tento sektor na starosti, autora výkriku svojím audioradarom okamžite vystopoval a bez varovania ho napumpoval elektrinou. Ľudia naokolo zareagovali veľkým bučaním a piskotom. Réžia rýchlo zaradila reklamný blok. Sofian si priložil k ústam zápästie: „Toto už nerobte!“
„Pane, subjekt bol v nebezpečnej vzdialenosti a naša emovízia naznačila, že jeho rozrušenie prekračovalo hraničnú hodnotu,“ podal cez vysielačku hlásenie Julio.
„Vôbec neviem, o čom rozprávaš a vôbec ma to nezaujíma.“
„Máme podozrenie, že bol z odboja,“ pokračoval bodyguard.
„Aj keby bol z planéty opíc. Opakujem, toto už nerobte!“
„Rozumiem, pane.“

Po vynútenej prestávke Lana objasnila situáciu všetkým divákom, a to s prvotriednou profesionálnou gráciou.
„Dostali sme informácie, že bezpečnostná jednotka zakročila proti neprispôsobivému rebelovi, ktorý je členom Farebného odboja.“ Na veľkoplošných obrazovkách popri tom nabehol vysvetľujúci text: FO = Farebný odboj, iniciatíva za oslobodenie farby od monopolizácie. Lana sa otočila k Sofianovi: „Pán Mega, všetko je vyriešené, nemusíte sa báť, pokračujeme ďalej.“
„Ja sa nebojím, slečna. Chápem revolucionárov. Majú v podstate pravdu, moja farba by mala byť voľne dostup...“
„Sú to rozvracači systému!“ skočila mu moderátorka do reči. „Ich kritika je návrat ku komunizmu. Našťastie ich hlas takmer nik nepočúva. To vy ste autorom veľkého objavu, daru, ktorý spojil celý svet. Obyčajní ľudia sú na vašej strane. Obyčajní ľudia vás zbožňujú a veľmi radi si za váš zázrak zaplatia!“
Prišiel aplauz – majestátny aplauz, intenzitou podobný tomu úvodnému. Lana ľudí burcovala rukami a bola už celkom vo svojej koži; plná energie, neverbálne komunikovala s tribúnami, manipulovala s ich emóciami a pomaly, nenápadne sa omotávala okolo svojej obete.
Diváci na jej pokyn zdvihli nad hlavu veľké jednofarebné štvorcové kartóny, ktoré mal každý pripravené na sedadlách. Celý štadión sa zaplavil do rovnakého odtieňa a všetci prítomní sa cítili ako bábky, ktorým niekto ťahá kútiky úst do neba neviditeľným motúzom. Bola to dávka, po ktorej bolo ľuďom na omdletie. Lana musela divákov požiadať, aby kartóny zložili. Počas svojej prosby si z tváre utierala slzy. Rýchla zdravotná služba musela niekoľkých divákov po strate vedomia skutočne kriesiť studenou vodou. Šialený uškľab pod vyvrátenými očami – stav najväčšej nirvány. Diváci, ktorým sa doňho nepodarilo spadnúť, ho tým bezvedomím závideli.
Sofian Mega to opäť všetko zhrozene sledoval a možno až teraz si naplno uvedomoval, čo vlastne stvoril – tú najúčinnejšiu a najdômyselnejšiu drogu zo všetkých. Drogu, ktorá je taká mierumilovná, až je apokalyptická.
Znovu sa cítil unavený ako v posledný deň života.

Počas poslednej reklamnej prestávky prišiel Lane odovzdať jej tím na čele s Xerxesom záverečné pokyny. Pri Sofianovi stál Julio a ovieval ho.
„Pane, pritlačili sme vzadu na toho disidenta. Je vysoká pravdepodobnosť, že sem odboj dostal aj ďalších ľudí.“
„Kristepane, Julio, veď to sú študenti.“
„Dovoľte, aby som s vami nesúhlasil, pane. To platilo možno kedysi, dnes už nie.“
„Ihneď toho chlapca pustite. Nech si slobodne zakričia, nech si zaprotestujú. Aj tak to už dlho nepotrvá.“
Julio nerozumel, čo tým chcel starý pán naznačiť. Rozumel však svojmu poslaniu. „Keby sa čokoľvek zomlelo, viete, čo máte urobiť?“ bodyguard potľapkal po náprsnom vrecku svojho šéfa, kde mal zastrčený špeciálny multifón. Starec nereagoval.
„Tak viete, pane? Prosím odpovedzte.“
„Ktoré to bolo tlačidlo?“
„Pane, je tam iba jedno a je veľké na celý displej.“
„To by mohla zvládnuť aj moja artritída.“
„Preto som to tak nastavil. Môžete použiť akýkoľvek prst. Okamžite to zmeria tep a pokiaľ bude zvýšený, systém zareaguje.“
„Čo keď to stlačím omylom?“
„Tak vyhodíte elektrinu v okruhu 50 štvorcových kilometrov. Žiadna katastrofa.“

Tesne pred koncom posledného reklamného bloku prišla za Sofianom Lana. Chvíľu vyzerala ako vnučka pri svojom starom otcovi, ktorého má zo srdca rada napriek tomu, že ten iba celé dni sedí v kresle a hromží na svoju rodinu. Prišla ho upozorniť, že do toho pôjde na záver naplno. Pridala natrénovaný úsmev ako vystrihnutý z titulky magazínu. Nesedeli k nemu iba tie oči. V ich pozadí driemalo niečo, čo tam nepasovalo. Sofian chcel zareagovať protiotázkou, no už nebol čas – začalo odpočítavanie vstupu do živého vysielania.
Program pokračoval posledným blokom otázok.
„Je to vaše prvé verejné vystúpenie od tlačovej konferencie vo Windhoeku z roku 2038, kde ste ohlásili odkúpenie pozemkov a výstavbu.“
„Áno,“ potvrdil Sofian. Prvé a posledné, dodal sám pre seba.
„Čo vás dostalo z domu?“
„Nuda,“ odvetil starec a jeho odpoveď bola suchšia ako kašeľ, ktorý znovu nestihol ukryť pred mikrofónom.
„Má to niečo spoločné s tým, že vaša farba budúci rok oslávi päťdesiate narodeniny?“
„Nie, nemá.“
„Ani trochu?“ spýtala sa Lana šepotom, ktorý vďaka ozvučeniu počul celý štadión.
„Ja narodeniny neoslavujem, pani moderátorka.“
„Predstavíte nám dnes svojho nástupcu?“
„Kohože?“ pousmial sa zaskočený Sofian.
„Nástupcu. Človeka, ktorý po vás prevezme vaše impérium,“ doplnila Lana. Umne sa hrala s farbou hlasu a jej prechod do útoku bol vďaka tomu ešte ostrejší. Sofianovi náhle docvaklo. Sám sebe potichu vynadal do senilnej vykopávky za to, že mu to trvalo tak dlho. Preto sa agentúry tak ponáhľali a preto v kanceláriách jeho asistentov celé dni vyzváňali telefóny. Argumenty, že ľudia chcú konečne vidieť tvár svojho hrdinu, síce zneli pekne, no pravda bola niekde úplné inde.
„Máte strach, že umriem, však?“ spýtal sa Sofian narovinu. Dvestotisíc prítomných opäť prestalo existovať. Maestro Mega trafil klinec po hlavičke. Je jediný človek, ktorý dokáže ľuďom namiešať správny odtieň instantného šťastia. Samozrejme, že sa boja. Samozrejme, že chcú vedieť, čo bude s receptom na farbu po jeho nevyhnutnom odchode na večnosť.
A čakajú, že im dnes povie dobré správy.
Hovor niečo, ženská. Reaguj! ziapal nervózny režisér.
„Kdeže,“ zaklamala moderátorka. „Na deväťdesiat rokov vyzeráte fantasticky, pán Mega. Ale urobili ste toho za svoj život pre ľudí toľko a aj tak si nedoprajete odpočinok. Stále je všetko iba na vašich bedrách.“
„Sú z titánu. Unesú toho dosť,“ vtipkoval a užíval si svoju novú pozíciu Sofian.
„Ignorujete všetky ponuky na spoluprácu. Prečo?“
„Jedno z najopustenejších miest na Zemi som zastaval najmodernejšími mestami. Patrí mi viac ako milión štvorcových kilometrov. Naozaj si myslíte, že s niekým potrebujem spolupracovať?“ rozosmial sa a zároveň rozkašľal Sofian.
„Čo bude s vaším konglomerátom?“
„Nechajte sa prekvapiť.“
„Máte dediča?“
Sofian Mega otvoril ústa.
Nič nepovedal a znovu ich zavrel.
„Pán Mega,“ začala Lana a urobila dlhú pauzu, počas ktorej sa naňho uprene dívala. Oči sa jej leskli ako kartárovi, ktorý sa práve chystá vytiahnuť eso. No a potom mu položila otázku, ktorá mu vyrazila dych.
„Máte 17-ročnú dcéru. Prečo s ňou nežijete?“
„Odkiaľ máte túto informáciu?“ vyskočil na moderátorku starec.
„Na tom predsa nezáleží. Je to pravda, alebo nie?“
Bola to pravda. Sofian Mega zaplatil hneď po narodení svojej dcéry nemalú čiastku za to, aby sa nedozvedela, kto je jej otec. Bol už natoľko znechutený svojím bytím, že obetoval všetko, aby Sofia nemusela žiť rovnako premrhaný a izolovaný život ako on. Dcérinu novú identitu poznal jeden jediný človek. Jej však matka zomrela skôr, ako toto drastické rozhodnutie stihol Sofian oľutovať. Odvtedy svoju dcéru hľadá a popri tom pomaly zomiera na starobu a výčitky.
„Je to pravda.“
„Prečo ste sa jej zriekli, pán Mega?“ ťala Lana do živého.
„Máte dieťa, slečna?“
„Nie, nemám.“
„Keď ho raz budete mať, pochopíte, že urobíte všetko preto, aby bolo šťastné. Všetko! Aj keby to malo znamenať, že ho už nikdy neuvidíte.“
A vtedy ju uvidel.
Napriek tomu, že tribúny boli zahalené do tmy a jeho oči mali svoje najlepšie časy za sebou, ju tam uvidel. Sedela v treťom rade a bola nádherná – rovnako ako v deň, keď jej dával posledný bozk v pôrodnici. Stretli sa im pohľady. Sofian sa tým svojím snažil za všetko ospravedlniť. Snažil sa jej na diaľku vysvetliť, ako ho to mrzí. Odrazu vstala a začala sa predierať preč.
„Nie,“ zakričal. „Počkaj!“ naťahoval za ňou ruku. „Sofia, počkaj!“
Pokúsil sa vstať. Síce sa odlepil zo sedačky, no svaly stuhnuté dvojhodinovým sedením ho zradili a on padol na kolená. Kričal, aby počkala. Kričal, aby sa vrátila. Kričal, aby ho aspoň vypočula, no ona už bola dávno preč.
„Pán Mega, ste v poriadku?“ dvíhala Sofiana Lana. Okamžite k nim pribehli ďalší ľudia z produkcie. Na ceste bol aj Julio, no starý pán odrazu vstal plný sily.
„Nechajte ma!“ zakričal z plného hrdla do mikrofónu. „Nechajte ma už konečne umrieť!“
„NIEEEEEE!!!“ ozvalo sa z tribún zborovo v niekoľkých svetových jazykoch.
Sofian si roztrhol sako a následne aj košeľu. Uvoľnené gombíky tancovali na pódiu ako cvrčky. Na odhalenej a zjazvenej hrudi sa vynímala retiazka. Strhol ju z krku, zovrel ju v pästi a zdvihol vysoko nad hlavu.
TO JE RECEPT! zakričal niekto. Potom sa pridal ďalší hlas, ďalší a ďalší. Všetci kričali to isté a mali pravdu. Sofian držal v ruke vzorec na výrobu farby; toho zázraku, ktorý ovládala životy ľudí po celej planéte.
„Áno, je to on,“ vykríkol Sofian.
Ten bezbranný 90-ročný starec ho mal celú dobu pri sebe. Dvestotisíc ľudí stuhlo v doteraz nepoznanom pocite. Bol to strach z neznáma a zároveň vzrušenie z príležitosti, aká sa naskytne jedenkrát za život.
„A neodovzdám ho nikomu - farba umrie spolu so mnou. Ja som toto šialenstvo začal a ja ho aj ukončím.“

Ozvena výbuchov sa ešte chvíľu šírila. Väčšina prítomných niekoľko sekúnd spracovávala, čo sa práve stalo (a najmä, kde presne explodovali dymovnice členov odboja). Sofiana vrátil ku zmyslom pud sebazáchovy a so svojím multifónom vyrazil elektrinu v okruhu 50-tich kilometrov. Presne podľa pokynov. Všetky svetlá na štadióne zhasli a neprehľadnú situáciu zvýraznil všadeprítomný dym. Jediný, kto sa dokázal orientovať, bol Sofianov slepý osobný strážca Julio, ktorý bol v týchto podmienkach o dva kroky popredu.
„Ideme,“ schmatol Julio starca, ktorý sa dezorientovaný dusil kašľom v oblakoch dymu. Do úst mu vrazil dve tabletky revitalia, nasadil mu kyslíkovú masku a otvoril poklop, ktorý im umožnil zostúpiť pod pódium. Julio išiel druhý a keď za sebou zatváral, ozvali sa tri výstrely. Sofiana začali páliť svaly, v ktorých sa priam na počkanie nahromadila sila. Vyrovnala sa mu chrbtica a všetky drobné bolesti ustúpili. Revitalium mu pripomenulo, ako rýchlo dokážu drogy účinkovať. Zvesil svoju ruku z Juliovho ramena a únikovou chodbou už klusal bez pomoci. Jediná jeho časť si priala, aby dnešok neprežil a nemusel trpieť bolesti, ktoré po takomto výlete nevyhnutne dorazia na druhý deň ráno.
„Videl som ju. Bola tam,“ prehováral Sofian počas toho ako lapal dych.
„Pane, musíme ísť. Nie je čas,“ vyvliekol sa z témy Julio.
Starec nemal tušenie, kde sa nachádzajú, no mal pocit, že už beží celé dni. Strata pojmu o čase bola vedľajším účinkom tabletky, ktorá mu pomáhala prepletať nohami. Po azda dvoch týždňoch poklusu ich podúrovňová chodba vypľula na ulici. Julio sa rozhliadol okolo seba a aj keď mal vďaka implantátom iba priestorové vnímanie, stačilo to. Prvého útočníka vyradil úderom do ohryzku, druhému zlomil nohu ako zápalku kopom do kolena. Obaja mali na sebe pestrofarebné uniformy odboja a možno sa chceli iba porozprávať, no kým otvorili debatu, ležali v agónií na zemi.
Ak bolo niečo, kvôli čomu stála tabletka revitalia z pohľadu Sofiana za užitie, bol to zrak. Videl ako cez ďalekohľad a vďaka tomu zaregistroval Xerxesa, ako s celým svojím mužstvom nastupuje do konvoja vozidiel zhruba 200 metrov od nich. Čierny megamobil najvyššej triedy v tej chvíli zabrzdil pár centimetrov od nich. Na jeho dverách sa lesklo logo spoločnosti nalakované vo farbe. Automat dvere otvoril.
„Naskočte,“ vykríkol hlas zvnútra vozidla. Sofian zaváhal, hlas nespoznával. Našťastie tam s ním bol stále jeho anjel strážny, ktorý ho do auta vsotil práve tak, aby si starý pán nemal ako ublížiť.
Na displeji svietil predvolený cieľ – fabrika. Prepočet hlásil príchod o 11 minút 24 sekúnd. Šofér odpojil megamobil z koľajovej sústavy a prepol na manuálne riadenie. Dupol na pedál, elektrický agregát tichučko zapriadol a prepočet príchodu sa zmenil na 6 minút 57 sekúnd.

„Toto je Thiemo. Bojoval so mnou v Poslednej slobodnej vojne,“ prelomil mlčanie Julio.
„Na ktorej strane?“ spýtal sa Sofian.
„Na strane víťazov,“ odvetil Thiemo.
„Taký v tej vojne nebojovali. Ani v žiadnej inej,“ kontroval Sofian. „Thiemo, si ochotný chytiť za mňa guľku?“
„Bez váhania, pane.“
„Ďalší sprostý mladý hrdina,“ zahundral nahlas Sofian a poskladal sa na zadné sedadlo.
Thiemo našiel zmäteným pohľadom Julia.
„To je jeho vstupný pohovor,“ vysvetlil bodyguard šoférovi.
„Nerozumiem vám, chlapci. Mám 90 rokov a vy, čo máte celý život pred sebou, by ste sa kvôli mne nechali zastreliť. V akom rade ste stáli, keď sa rozdával rozum?“

Megamobil sa otriasol, akoby cestoval črevami obra.
„Čím to po nás strieľajú, Julio?“
„Pulznými puškami, pane.“
„Myslel som, že sú zakázané.“
„Sú zakázané. Ale toto nie sú ľudia z odboja, pane.“
„A kto je to?“
„Pane, netuším. Každý vie, že máte vzorec zavesený na krku a po tom, čo ste dnes večer vyhlásili, po nás ide zrejme celý svet. Sme lovná zver.“
„Tak som ti splnil sen – konečne z teba opadne hrdza.“
„Ďakujem, pane.“
„Tí idioti za nami sa vôbec neboja, že nás zlikvidujú aj s receptom? Vydrží to karoséria?“
Megamobil sa opäť otriasol.
„Práve to vydržala. Absorpciu ďalšieho zásahu už ale negarantujem.“
„A čo garantuješ?“
„Že k ďalšiemu zásahu nepríde.“
Julio z vrecka svojej vesty vytiahol pás, pripútal sa o pevnú časť interiéru, otvoril strešné okno a vytiahol sa na strechu vozidla s takou ľahkosťou, akoby so svojím telom manévroval v bezváhovom stave. Thiemo mu podal pušku, aj keď medzi nimi neprebehla žiadna debata. Julio v priebehu sekundy dvakrát vystrelil. Dve vozidlá, ktoré ich po päťprúdovej magistrále prenasledovali, zmizli v zmesi ohňa, modrých plameňov a čierneho dymu. Za okamih už Julio opäť sedel na svojom mieste a bez slova kontroloval prejazdnosť trasy, ktorá ich delila od fabriky. Ostával posledný kilometer.
„Presadnime si,“ ohlásil Julio smerom k Thiemovi. „Kamera na tejto bráne potrebuje na identifikáciu moju nádheru osobne.“
Ochrankári sa stihli vymeniť práve včas. Bezpečnostný systém naskenoval Juliovu tvár z miesta vodiča, brána vystužená niekoľkopalcovým pancierom sa otvorila a areál fabriky pohltil čierny megamobil.
Vtom sa ozval výstrel, ktorý takmer pretrhol Sofianove nové ušné bubienky. Julio sa zavlnil. Projektil ho prevŕtal po celej šírke jeho hrudného koša, odrazil sa od dverí a skončil v jeho stehne. Útok z tejto svetovej strany osobný strážca, ktorý bol vždy o krok pred ostatnými, nečakal.
„Prepáč, brat môj,“ povedal zradca na sedadle spolujazdca a priložil si k ústam vysielačku. „Kukučka v hniezde. Opakujem. Kukučka v hniezde.“
Julio otvoril dvere megamobilu a zosunul sa na parkovisko. Sofian vyskočil z auta a k smrteľne zranenému priateľovi pričupol. Thiemo neozbrojenému a neškodnému starcovi nijako nebránil. Každý z nich vedel, že je v tejto chvíli po všetkom.
„Hrdzavý...“ dychčal Julio.
„Nie, synak.“
„Ale áno, hrdzavý,“ zakýval hlavou Julio. „Pretože veril... človeku.“
Sofian chytil kamaráta za ruku. Biceps, ktorý mal vždy pevnosť titánovej zliatiny, bol teraz mäkký ako vankúš.
„V-vaša farba,“ šepkal nevidiaci bodyguard a jeho hlas už bolo ledva počuť. Jeden kútik úst však dvihnúť dokázal. „Ako vyzerá?“
Starý pán premýšľal a ponáhľal sa ako nikdy predtým. Súril svoj obsolétny a opotrebovaný mozog a žiadal od neho okamžité slová na odpoveď. Kto iný ju mal poznať, ak nie on. Srdce mu divoko tĺklo a všetko to trvalo príliš dlho.
Z Juliových slepých očí sa medzitým vytratil život, starý pán už naňho prehovoriť nestihol. Keby sa dalo, aspoň by plakal, no to prekliate revitalium ho plakať nenechalo. To prekliate revitalium spôsobilo aj to, že Thiemo musel použiť elektrošok na starca dvakrát.

Keď sa Sofian prebral, nikde žiadne pestrofarebné uniformy odboja. V tomto jednom mal pravdu – boli to neškodní idealisti. Namiesto toho okolo seba svojím rozostreným videním postupne spoznával celý cirkusový krúžok. Starec hľadal medzi prítomným osadenstvom zlaté sako a holú lebku. Niekde tu určite bude aj vrchný klaun, pomyslel si a nemýlil sa. Dve opálenou ruky mu pristáli na ramenách.
„Maestro,“ oslovil ho Xerxes veselo. „Som rád, že ste sa z toho dostali živý a zdravý. Potrebujeme vás.“
„Skutočne? A načo? Vzorec máte, mňa už môžete hodiť do suda,“ mávol Sofian na gigantickú kaďu s objemom 6000 galónov. Bola naplnená po okraj a na vrchu sa vlnila hladina farby.
„Nerobte z nás hlupákov, Maestro. Aj ten najobyčajnejší človek na svete okamžite spozná, že to nie je správny odtieň. Napriek tomu, ako hodnoverne vyzerá,“ kývol Xerxes smerom k obrovskej záchytnej banke plnej farby. „Čo je posledná prísada?“
„Nerozumiem.“
„Nepokúšajte moju trpezlivosť, Mega. Váš vzorec má poistku. Veľmi by som sa čudoval, ak by ju nemal.“
„Možno má, možno nemá. Keď niečo kradnete, mali by ste to robiť poriadne.“
„Na toto naozaj nemám čas,“ povedal Xerxes pokojne a zobral do rúk pištoľ.
Sofian sa iba zasmial. Toto má byť páka? Strach zo smrti už nemá dávno. Už sa jej postavil tvárou v tvár – držala ho za rukáv a ťahala ho so sebou. Vtedy sa mu ešte nechcelo a ostal, no teraz je už pripravený. Zvykol Juliovi hovoriť, že smrť je jeho stará známa, ktorá naňho zabudla. Prečo by sa jej mal báť? V živote mu ostala iba jedna jediná obava: strach, že nestihne napraviť starú chybu.
„Priveďte ju,“ zakričal Xerxes a v Sofianovi stŕpli všetky jeho preťažené svaly. O chvíľu pred ním stálo dievča. Na hlave mala čiernu vrecovinu, bola vydesená a triasla sa. Podľa toho, čo mal možnosť vidieť, ju spoznať nedokázal. Nepomohol by mu ani pohľad do jej tváre, aj keď on sám bol presvedčený o opaku.
„Otec,“ zapišťala podlomeným hlasom, ktorý mu bol až nevysvetliteľne povedomý. Obe jeho umelé kolená ho v tej chvíli zradili. Nech existuje akákoľvek mizivá nádej, že je to naozaj ona, a nie nejaká nastrčená osoba, musí to urobiť.
„Dobre. Dobre,“ rezignoval.
Pomohli mu vstať. Ťažkým krokom – ktorý naznačoval, že revitalium prestáva účinkovať – sa presunul k obrovskej kadi. Bola plná farby a na prvý pohľad bolo všetko v poriadku, no keď sa na ňu človek díval, nič sa nedialo; žiadne pocity, žiadna eufória. Obyčajná farba, ako každá iná. Na to, aby sa premenila na zázrak, jej chýbala posledná ingrediencia.
Sofian pootočil prsteň, ktorý nikdy nedával dole. Vysunula sa drobná, takmer nepostrehnuteľná, no veľmi ostrá čepeľ. Porezal sa ňou na prste a ruku natiahol nad banku s farbou.
Krv, kedysi otrávená toxínmi z umelého jazera Karpatia, dopadla na hladinu.
A stal sa zázrak.
Ľudia, ktorí premenu sledovali, okamžite zalapali po dychu. Xerxes si svojou obrovskou dlaňou pohladil holú hlavu. Do niekoľkých sekúnd sa ku kadi nahrnul každý z nich. Nebolo človeka, ktorý by nepodľahol úžasu.
Sofian využil príležitosť a pribehol k dievčaťu. Upevnenú vrecovinu z jej hlavy zložiť nedokázal, jeho ruky už boli príliš slabé.
„Prepáč mi to, nech si ktokoľvek,“ zašepkal jej do ucha a kým k nemu pribehli, podrezal si prsteňom krk.

Opäť videl, ako ho smrť drží za rukáv.
A opäť videl, ako smrť ten rukáv púšťa.
„Počujeme sa, Sofian?“
Sofian však nevedel otvoriť oči, nebol schopný pohybu a ani slova. Vnímal iba svoju polohu, pach nemocničnej izby a nepríjemný, invazívny pocit na predlaktí.
„Obávam sa, že ťa nemôžem nechať umrieť,“ pokračoval ženský hlas, ktorý bol až nevysvetliteľne povedomý. „Obávam sa, že tvoje srdce bude musieť pumpovať krv večne.“
Cítil, ako sa nad neho majiteľka hlasu skláňa. Cítil ju. Sofian by dal všetko za to, aby mohol vykríknuť jej meno, no nešlo to.
„Odpúšťam ti, nech som ktokoľvek,“ vyslovila.
Dostal od nej bozk na rozlúčku a viackrát jej hlas nepočul.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  3. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  4. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  5. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  6. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  7. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  8. Top First moment dovolenky na leto 2018
  9. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  10. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová
  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  3. Vianočný bázar chalaňov
  4. Vianočné mecheche 2017
  5. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  6. Študentskou osobnosťou Slovenska Ing. Martina Majorošová
  7. Majstrovstvá Stavebnej fakulty STU v Bratislave v plávaní 2017
  8. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  9. Beam Suntory zaznamenal silný rast predaja po zmene distribútora
  10. Zamestnanci a študenti EU v BA darovali radosť a vyčarili úsmev
  1. Legendárna Transsibírska magistrála 27 703
  2. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 6 871
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 3 793
  4. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska 2 850
  5. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov 2 716
  6. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 1 430
  7. Top First moment dovolenky na leto 2018 1 403
  8. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 318
  9. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 1 107
  10. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať 972

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Obľúbenejší ako Maradona v Neapole nikto nebol. Hamšík dokázal nevídanú vec

Slovák Marek Hamšík vyrovnal klubový rekord Diega Maradonu.

SVET

Brexit pokračuje. Druhá fáza môže skončiť aj referendom

Začínajú najväčšie obchodné rokovania histórie.

KOMENTÁRE

Pointou lyžovačky nie je obrat vlekárov

Keby sa Smer držal v týchto limitoch, žili by sme v šťastnej krajine.

EKONOMIKA

Premiér Fico otáča, odchod do penzie má dostať strop

V roku 2012 štát nastavil vek odchodu do dôchodku na strednú dĺžku dožitia.

Neprehliadnite tiež

Ilustrovali kultové STOPY. Niektorých nenájdete ani v telefónnych zoznamoch

Výstavu v TOTO! je galéria si vyžiadala pátraciu akciu.

Anna Kendrick: Som rada, že som nemala záložný plán

Americká herečka sa v detstve často cítila inou a neviditeľnou. Dojem, že niekam nepatrí, má i dnes.

Vo veku 82 rokov zomrel dlhoročný sólista opery SND Pavol Mauréry

Na doskách slovenskej prvej opernej scény ako sólista 21 rokov - od roku 1978 až do roku 1999.

Horehronské spevy majú zápis v UNESCO. Čo pre to muselo Slovensko urobiť?

Vo svetovom kultúrnom dedičstve nemáme veľa zápisov. Na vine môže byť zložitý proces schválenia.

Môže byť z toho ešte aj Oscar. Herečka zo Slovenska stúpa ďalej

Film s Alexandrou Borbély zaujal americkú akadémiu.