SAN SEBASTIAN, BRATISLAVA. Bob Dylan bol pravdepodobne len výnimka. To, ako sa vlani pri vyhlasovaní Nobelovej ceny za literatúra zachoval, bolo šokujúce, jeho mlčanie a nulovú snahu aspoň sa poďakovať musela švédska kráľovská akadémia predýchať a spracovať.
Vôbec nevedela, či si cenu príde prevziať, neúspešne obvolávala jeho kolegov a kamarátov a na istý čas jeho meno dokonca zo svojej stránky vymazala.
Taká reakcia nebola síce prvou svojho druhu, boli už spisovatelia, čo cenu nechceli, ale vo svete literatúry sme predsa len zvyknutí na čosi celkom iné. Túžba po veľkom úspechu je ako epidémia a neraz sa stáva, že najviac o ňom snívajú tí, čo naň nemajú.
Keď napríklad zo Štokholmu zavolali americkému spisovateľovi Joeovi Castlemanovi, pochopili, že mu odovzdali radostnú a najmä dlho očakávanú správu. S manželkou skákal na posteli a dokola kričal: Vyhral som Nobelovu cenu! Vyhral som Nobelovu cenu!
