BRATISLAVA. Niekoľko týždňov po novembri 1989 mali revoluční lídri netradičný nápad. Trochu bláznivý, trochu absurdný, primeraný dobe: vypísali konkurz na ministra vnútra. Prihlásil sa Vladimír Mečiar.
Prítomných očaril svojím sebavedomím a skúsenosťami, konkurz bol na konci. Celý štát bolo treba postaviť nanovo, on presvedčivo tvrdil, že vie, ako sa to robí.
Dnes už vieme, že natrafili na skutočného politika. Našli osobnosť, na ktorú zneistené a zraniteľné davy čakali.
"On jediný to myslí so Slovenskom dobre. Je to jediný človek, ktorý má dušu. Je náš. Na rukách by sme ho mali nosiť," hovorili Slováci na ulici, keď ich v deväťdesiatych rokoch zastavil na ulici televízny štáb.
Ak o ňom dnes Tereza Nvotová nakrútila film, tak preto, že sme sa s jeho stopou doteraz celkom nevyrovnali. Čas ukázal, že miláčik davov nebol presne tým, čo krehké demokratické zriadenie potrebovalo.
Zostala po ňom spoločnosť rozdelená na dva nezmieriteľné tábory. Novinári, ktorí sa márne pokúšajú vytvoriť pravdivý obraz jeho vládnutia a rozhýbať orgány činné v trestnom konaní, a tiež veľká časť ľudí, ktorých typy ako Mečiar neustále priťahujú.
Fascinujúci prípad. Toľko sa už o ňom povedalo, a stále zostáva niečo nedopovedané.
