Denník Anny Frankovej oslovil v minulej sezóne na Slovensku viaceré divadelné súbory. Odrazilo sa to aj na nomináciách na divadelné ocenenia Dosky 2017, ktoré sa budú odovzdávať už túto nedeľu.
Príbeh mladého dievčaťa, ktoré napriek tragickým vojnovým udalostiam do poslednej chvíle nestratilo vieru v človeka, naštudovalo v podobe experimentálnej tanečnej inscenácie aj Štátne divadlo Košice.
Annu Frankovú v ňom stvrárnila herečka TÁŇA PAUHOFOVÁ. Hovorí, že táto postava je pre ňu jedným z najväčších divadelných darov.
Čo vás presvedčilo, aby ste išli robiť divadlo na opačný koniec republiky?
"Zo začiatku bolo pre mňa skúšanie v Košiciach úplne surrealistickou predstavou najmä z časových dôvodov. Domovská scéna SND ma zamestnáva pomerne výdatne, nemám pocit krivdy ani nedostatku. Ale oslovili ma s touto ponukou dvaja výborní ľudia, dramaturgička Zuzana Mistríková a režisér Ondrej Šoth už minulý rok v lete.
Denník Anny Frankovej plánovali už roky predtým, boli však trpezliví a dali mi dosť času na rozmyslenie. Verili, že by to mohol byť pre mňa zážitok. Preto som nad ich ponukou začala vážne uvažovať."
Ako to prebiehalo?
"Pozrela som si niekoľko záznamov skúšok a predstavení košického baletu. Uchvátil ma spôsob, akým pracujú, a od toho okamihu som si hovorila, že by som chcela byť toho súčasťou. Zo začiatku som síce vôbec nechápala, o čom mi režisér tanečného divadla rozpráva, ale povedala som si, že mu budem dôverovať a výzvu prijmem, nijako inak na tomu na kĺb neprídem. Odvtedy sa snažím byť v tomto príbehu mojim tanečným kolegom partnerkou."
V čom všetkom to bolo pre vás zážitkom?
"Ocitla som sa v súbore na vysokej profesionálnej úrovni. Zážitkom bolo už to, že viacerí tanečníci sa v ňom zišli z rôznych končín sveta a každý z nich si počas skúšobného obdobia so záujmom čítal Denník Anny Frankovej vo svojom jazyku.
Láskavosť, s akou ma medzi seba prijali, a trpezlivosť, ktorú so mnou mali, bola až zarážajúca. Sú to všetko výborní tanečníci, v priestore sa navzájom absolútne cítia a v každej minúte na javisku fungujú spolu ako jeden kompaktný celok. Kedykoľvek sa niekomu pozriete do očí, naozaj tam je, je tam s vami."
Nemalo by to tak byť stále?
"Ruku na srdce, nie je to každodenná skúsenosť. Zároveň som medzi nimi zažila veľkú ľudskú pokoru. Stačí si všimnúť, že sa alternujú. No kým jedna skupina večer účinkuje, tá druhá obsluhuje svetelný park. Ten, čo hral včera jednu z hlavných postáv, nemá problém dnes hodinu a pol stáť v čiernom plášti na scéne ako osvetľovač."
Ako ste prijali tanečné vybočenie z činohry?
"Bolo fascinujúce sledovať, akými novými prostriedkami a bez textu sa dá všeličo vyjadriť. Samozrejme, aj pre nás činohercov je telo neoddeliteľnou súčasťou postavy, ale akcent je najmä na slove. Tu to bolo zrazu naopak.
Počas skúšok som si skutočne siahla na dno fyzických síl, pretože predstavenie je po celý čas a pre každého veľmi dynamické. Tisíckrát vybehnúť po konštrukcii hore a dolu, to ma skutočne preverilo. Zároveň som zistila, že so svojím telom môžem pracovať celkom iným jazykom."
Akým?
"Všetko sa deje bez hereckej maniery, je to intenzívne rozprávanie telom. Musím sa priznať, že návrat do reality mi trvá veľmi dlho. Ešte dve hodiny po predstavení pre mňa nič neexistuje."
Čím vás príbeh Anny Frankovej dnes oslovuje?
"Knihu som čítala už viackrát, v rôznych obdobiach svojho života. Najprv ako dieťa, neskôr v puberte, keď ma zaujala téma vzťahu Anny a Petra, a v dospelosti som sa k nej opäť vrátila, lebo som sa témou holokaustu z akéhosi vnútorného presvedčenia intenzívne zaoberala a príbeh som začala vnímať aj cez spoločensko politickú situáciu a dejinné súvislosti.
