Švédskemu režisérovi RUBENOVI ÖSTLUNDOVI stačí nahodiť jednoduchú situáciu: dobre situovaný a spoločensky rešpektovaný muž sa cestou do práce dostane do zmätku na ulici. Kým niekto volá o pomoc, jeho okradnú. Nič špeciálne.
A predsa na takej drobnosti dokáže postaviť mimoriadne bohatý, provokujúci a zábavný film o tom, s akými všetkými problémami sa dnes musíme vyrovnávať. Bohatí Švédi to nemajú o nič ľahšie ako v iných častiach sveta.
Za film Štvorec, ktorý sa hrá práve v našich kinách, získal Östlund celkom zaslúžene Zlatú palmu v Cannes. Tesne po premiére poskytol rozhovor aj denníku SME.
Škandinávski režiséri sú teraz špecialistami na filmy a seriály o zločinoch. Treba mať strach na švédskych uliciach?
"Otec mi rozprával, ako ho raz rodičia poslali do centra Štokholmu, aby sa hral. Mal len šesť rokov a na krku ceduľu s adresou a telefónnym číslom.
V päťdesiatych rokoch sa ľudia pozerali na iných cudzích ľudí s dôverou, videli v nich tých, ktorí prídu na pomoc, ak sa dostanú do problémov. Ja už svoje deti vychovávam celkom inak. Nie som iný ako väčšina Švédov, dnes deti upozorňujeme na to, že cudzí človek môže byť hrozbou.
Robíme to napriek tomu, že naša spoločnosť je stále rovnako bezpečná. Štatistiky žiadne zvýšené riziko zločinu nezaznamenali."
Čo sa teda zmenilo, že sa zmenil váš postoj?
"Prestávame žiť spolu. Vo Švédsku sa v poslednom čase začali vytvárať spoločenstvá ulice. Je to veľmi agresívne, dosť mi to naháňa strach. Ako keby sme vydávali signál: beriem zodpovednosť za to, čo sa deje na mojej ulici, čo je o ulicu ďalej, ma nezaujíma.
Už sa nevieme dohodnúť na spoločnom záujme, už vlastne ani nevieme, na čo vlastne spoločnosť je. Ak sa deje neprávo na verejnom priestranstve, kto má zakročiť? Obchody? Alebo štát? Alebo kto?"
Zaslúžená Zlatá palma pre Rubena Östlunda za film Štvorec. V našich kinách mal rovanko skvelý film Vyššia moc. (zdroj: SITA/AP)Váš film sa začína práve scénou z ulice, vášho hlavného hrdinu na nej okradli. Máte zlé skúsenosti z ulice?
"Stalo sa mi niečo veľmi podobné, ale nestalo sa mi nič zlé. Bol krásny deň, šiel som z domu do práce, keď zrazu počujem ženu kričať. Kričala pomoc, pomoc! To je veľmi silné slovo, pomoc, smeruje na každého. Preto sme sa všetci otáčali, zvedaví, čo sa deje.
Utekala do náruče muža, ktorý stál tesne vedľa mňa, chytila ho za plecia a stále kričala. Musíš mi pomôcť, musíš mi pomôcť, inak ma zabije!
Vzápätí sa v diaľke ozvala druhá žena. Bol to teror, všetci boli super vystrašení. A ten muž vedľa sa na mňa otočil, teraz ma istíš, povedal. Vôbec sa mi nechcelo pliesť sa do bitky, ale nechcel som ani len tak odísť. Prekonal som sa."
Aj vás pritom okradli?
