Marián Leško: Niektoré výroky kotlebovcov je škoda neglosovať (rozhovor)

Robiť si žarty, ale nezosmiešniť pritom seba – taká je jeho zásada, keď glosuje slovenskú politiku. Preto sa drží najmä faktov a citátov, len tak sa totiž dá chodiť s kožou na trh a zároveň si ju chrániť.

Príprava televíznej relácie Sedem vraj však prináša komentátorovi a analytikovi MARIÁNOVI LEŠKOVI dôležitú zmenu: môže opustiť novinársku pustovňu a socializovať sa medzi ľuďmi, s ktorými sa mu najlepšie rozpráva. Pripravuje v nej témy, ktoré by bolo škoda nechať bez vtipnej pointy.

Chápalo vás najbližšie okolie, keď ste ako novinár začali denne písať komentáre?

"Mal som síce pocit pustovníka, ale bola to aj celkom zábava, najmä vďaka mojej manželke. Keď prišla z práce, vždy sa ma opýtala, čo máš nové, na čo som jej vždy odpovedal – napísal som komentár. Tým sa môj vklad do konverzácie vyčerpal, ona však mala stále nové klebety, čo kolegyne, čo starý kolega a podobne. Komunikovali sme vlastne vždy o iných veciach ako o mojej práci. Samozrejme, riešili sme, čo budeme robiť cez víkend, keď náhodou nebudem písať, čo naša širšia rodina, alebo ako to vyzerá s naším synom v Prahe."

Ako sa váš samotársky pocit upevňoval?

"Prestal som mať okrem písania čas na iné veci. Prvé roky som žil v presvedčení, že aj väzni v Leopoldove majú bohatší sociálny život ako ja. Ale časom som si zvykol a adaptoval som sa. Moji blízki ma začali volať šťastný asociál. Preto je naozaj príjemná zmena raz za týždeň ísť do televíznej relácie, kde mám garanciu, že stretnem ľudí, dokonca starých známych, s ktorými rád spolupracujem a poznám ich už dlhé roky. Naše stretnutia bývajú niekedy také intenzívne, že na druhý deň mi vôbec nechýbajú a opäť sa teším na samotu."

Relácia má pomerne dlhú históriu, z obrazoviek viackrát zmizla a potom sa opäť objavila. Čo sa pre vás doteraz najviac zmenilo?

"Keď začínala na Markíze v roku 2001, bolo okolo nej najviac šumu a ľudia na ňu výrazne reagovali. Zriadili jej vtedy aj internetovú diskusnú stranu, čoho výsledkom bolo, že každý účinkujúci, ktorý ju začal čítať, prestal do relácie chodiť. Ja som bol vtedy už poučený z internetových diskusií z novín, že reakcie radšej netreba čítať, a tak som sa držal. Trvalo roky, kým sa relácia vyčírila a usadilo sa aj jej personálne zloženie. Časom si aj účinkujúci navzájom lepšie sadli a začali sme mať zo stretnutí väčšiu radosť."

Ako ste brali, keď reláciu po niekoľkých rokoch zrušili?

"Televízia mapovala jej sledovanosť, sledovala, koľko ľudí ju pozerá z tých, čo majú práve zapnutý televízor. Asi dvakrát sa dostala kúsok pod hranicu tridsať percent, a tak ju zrušili. Len na porovnanie – dnes keď má nejaká relácia tridsaťpercentný share, je to absolútna hviezda. Potom nás prevzala Jojka, ťahali sme to v nej tri roky na inom pôdoryse.

Neboli sme už siedmi, keď bolo treba o hlas bojovať, ale len piati, kde bolo zrazu priestoru viac. Stačilo, keď sa jeden chytal menej, a už to bolo cítiť. Keď sme potom v Jojke skončili, ujala sa nás agentúra a začali sme robiť živé vystúpenia. Obišli sme celé Slovensko možno aj päťkrát a to trvá dodnes, naposledy sme boli minulý týždeň v Prievidzi. Nevyšli sme z cviku a je dobre, že môžeme byť opäť aj na obrazovke."

Cítite sa na nej lepšie ako v minulosti?

"Ponuka prišla po šiestich rokoch a ani sme sa na ňu nemuseli špeciálne chystať či zamýšľať sa nad tým, ako sme to voľakedy robili. Vstúpili sme vlastne druhýkrát do tej istej rieky."

To sa vraj nedá.

"Vlastne áno, roky zmenili to, že sme si ako účinkujúci teraz ľudsky absolútne sadli. Na výjazdy chodíme síce bez Milana Kňažka, teda len dve dámy – Oľga Feldeková s Eňou Vacvalovou a z mužov ja s Milanom Lasicom, ale veľmi dobre si rozumieme a aj niekoľkodňové šnúry prežijeme bez toho, aby sme si liezli na nervy.

Po rokoch je až udivujúce, že neprichádza žiadna ponorková choroba. Nedávno sa nám napríklad stalo, že sme nejakým nedopatrením docestovali nie hodinu, ale dve a pol hodiny pred začiatkom vystúpenia. Sadli sme si na kávu a jeden z nás povedal – preboha, čo my tu budeme teraz robiť.

Vzápätí sa však spustila debata a my sme kompletne celý ten voľný čas bez prestania rozprávali, potom aj hodinu a pol priamo v relácii a pokračovali sme ešte ďalšie tri hodiny cestou domov."

Čo bolo aktuálne inšpirujúce pre takú družnú debatu?

"Konkrétne sme sa vtedy veľmi zabávali na fantastickej známosti Oľgy Feldekovej. Bola na akomsi spoločenskom podujatí a stretla sa tam s ministrom školstva, vtedy ešte Plavčanom. Keďže Oľga je takpovediac dobroprajný človek, snažila sa nám vysvetliť, že pán minister je vlastne v poriadku a že je celkom sympatický. Nám viac nebolo treba a improvizovali sme na túto tému celé hodiny."

Pani Feldeková vám mužom rada nahadzuje témy, s ktorými dáva napospas aj samu seba a stáva sa objektom vašich žartov. Ako to vnímate?

"Na to je veľký expert Milan Lasica, je jej generačne aj ľudsky blízky. Nikdy nezabudnem na epizódu, keď ho Oľga žiadala, že ak umrie skôr ako on, aby jej prišiel rečniť na pohreb. Pýtala sa ho – Milan, o čom budeš rozprávať? On povedal – nechaj sa prekvapiť. Keď sa po čase chcela uistiť, či príde naozaj, povedal jej – už sa neviem dočkať.

Alebo minule, keď na kameru rozprávala, otočila sa ku mne, lebo bola zvedavá, či dávam pozor. V priebehu ďalšej relácie sa však už neotáčala, čo vysvetlila tak, že to nemá doma dovolené, lebo manžel si všimol, že z profilu nevyzerá najlepšie. Samozrejme, Lasica jej povedal – ani keď sedíš rovno, nie je to bohviečo. Majú medzi sebou takéto prekáračky, ktoré naše debaty poľudšťujú."

Sú ľudia, čo niektoré fóry v relácii označujú za sexistické. Riešite tieto hranice?

"Od chvíle, keby sme si začali dávať na reakcie nejaký extrémny pozor, by to nebolo ono. Samozrejme, rovnako ako si my robíme žarty z Oľgy či z Ene, ony nám to vedia primerane vrátiť. A najmä, v kontexte nie je nič, čo by nedajbože naznačovalo, že si ich nevážime, nerešpektujeme alebo neuznávame. Je to humor bez akéhokoľvek vzájomného negatívneho podtónu. Súvisí to, samozrejme, s naším dlhoročným spolufungovaním."

Prečo ho niekto vie prijať a niekto nie?

"Závisí to od toho, ako ľudia vnímajú sami seba."

Z čoho sa najťažšie robí vtip?

"Je to nevyspytateľné. Niekedy máme tému, pri ktorej má človek pocit, že ej, tu bude zábava, a potom to ani nevyjde zle, no žily to nikomu netrhá. Hoci sme na obrazovke už dlho spolu, je stále veľmi dôležité, ako sa kto vyspí a v akom rozpoložení a naladení príde. Ideálne je, keď sú fóry výsledkom spolupráce, ktorá vznikne priamo počas nakrúcania.

Keď ľudia len odrecitujú to, čo si doma sami vymysleli, býva to síce viac-menej veselé, ale najväčšia zábava aj tak vzniká v interakcii, keď zafunguje šiesty zmysel a všetci vycítime, že sa v danej chvíli čosi zrodilo. Náš humor je založený na tom, že nikto z nás nechce, aby pointa patrila iba jemu."

Prečo ste medzi seba neprijali trochu mladej krvi? Na stand-upe vyrástlo už viacero zaujímavých osobností.

"Keď sa obnovovala relácia, veľmi sme o tom uvažovali, ale potom sme si povedali – skúsme to v starej zostave a vezmime medzi seba Milana Kňažka. Mysleli sme na to, že ak to má byť kolektívne dielo, naozaj musí každý zapasovať. On k nám zapadol dokonale a prišiel zároveň s niečím, čo klasickú zostavu obohacuje a dopĺňa. Vnáša medzi nás rozprávačský elán. V prípade niekoho mladšieho by hrozilo väčšie riziko disonancie, čo by mohlo dopadnúť veľmi dobre aj veľmi zle."

Takže ste išli čo najviac na istotu. Ako sa teraz pripravujete?

"Vymyslieť na mieste štrnásť point, ktoré by niečo hovorili a boli by aj zábavné, by bolo nad ľudské sily. Preto témy, ktoré vyberám, dostane každý z nás deň vopred, aby mal možnosť premyslieť si, o čom bude debata. Kňažko a Lasica sú najschopnejší, pokiaľ ide o improvizáciu, Oľga a Eňa sú zase staré profesionálky. Zdá sa, že ja sa na tom nadriem najviac, ale možno je to práve tým, že nie som humorista profesionál."

Ani starý?

"To už hádam aj áno."

Mávate chvíle, keď ešte nedokážete mať nadhľad nad témou, ale už je čas urobiť z nej humor?

"Každý z účinkujúcich má svoju sínusoidu niekde inde. Keby reláciu robil sám, môže jej podľahnúť, ale spolu dokážeme vytvoriť istú hladinu nadhľadu a dobrú náladu. Keby ju človek stratil, prišiel by naozaj o všetko."

Ktorý politik vás najviac baví?

"Bezkonkurenčne je to náš kapitán. Bez neho už nemôže byť takmer žiadna naša relácia. Každý jeho nový výrok mi pripomenie scénu s docentom Chocholouškom z filmu Jáchyme, hoď ho do stroje. Ten vždy, keď mu priniesli nového pacienta, hovoril ošetrovateľom: vy nás ale zásobujete!