Ako to dopadne, keď sa írsky študent a slovenská herečka, športovkyňa, rozhodnú precestovať Slovensko? Je to zdravá romantika, ktorá potvrdzuje dobré kamarátstvo, aspoň tak to vyplýva z roadmovie S tebou ma baví Slovensko. Zahrala si v ňom herečka GABRIELA MARCINKOVÁ.
Tvrdí, že ju vraj nikdy nebavilo sedieť v krčme pri cigarete. Žúry, párty, alkohol či ľahké drogy považovala za stratu času. Ak sa do spoločnosti infiltrovala, skôr pozorovala správanie ľudí a pátrala po vlastnom nastavení.
Ako na vás toto filmové dobrodružstvo zapôsobilo?
"Musím sa priznať, že hoci ma pozvali na kasting, zo začiatku som si nebola istá, či ho vlastne chcem robiť. Bolo totiž treba veľa improvizovať a ja som sa bála ísť do niečoho, čo nemalo presný scenár. Keď sa nemôžem pripraviť a nájsť si svoju postavu, mám pocit, že sa strácam.
Niekedy sa mi to stáva napríklad pri študentských filmoch. Pri tomto filme sa však moje obavy nenaplnili, lebo sme mali výborných režisérov – Pavla Barabáša a Roberta Švedu, ktorí vedeli, čo chcú, aj keď sme my herci vopred nevedeli ani to, kam pôjdeme a ako dlho tam budeme točiť."
To vám prekážalo?
Gabriela Marcinková Mihalčínová (29)
- Pochádza z Prešova.
- V detstve sa venovala behu cez prekážky na vrcholovej úrovni, stala sa aj majsterkou Slovenska.
- Prvý raz stála pred kamerami v roku 2008 v českej rozprávke Sofia a ukradnutý poklad.
- Veľa nakrúca v Česku, je známa najmä vďaka seriálu Horúca krv, Škoda lásky, Kolonáda, Tajné životy či Doktor Martin, kde bude účinkovať aj vo voľnom pokračovaní.
- Zahrala si po boku svetoznámych hercov (Jude Law, Anthony Hopkins či Mads Mikkelsen).
- V rebríčku americkej stránky TC Candler sa objavila v prvej stovke najkrajších žien sveta.
- Účinkovať bude aj v novom seriáli TV Markíza Zamilované.
- Pred dvoma rokmi sa vydala za speváka Martina Mihalčína zo skupiny Helenine oči.
"Niekedy áno. Samozrejme, človek je rád, že je na pekných miestach, ale keď nestíha spať, znamená to, že presiahol istú mieru. Alebo keď nemá čas na veci, ktoré má rád, už to nemusí byť také príjemné. Občas mi nakrúcanie príliš zasahovalo do osobného života.
Film ma zachytil v špecifickom období, bola som tesne po svadbe, prvýkrát u mňa nastala situácia, v ktorej som si začínala viac vážiť osobný život ako pracovný a nachádzala popri práci a kariére aj iné hodnoty. Keď potom robíte šestnásť hodín denne a neviete, čo pre vás pripravili, je to trochu znepokojujúce, i keď manžel Martin so mnou často chodil priamo na nakrúcanie. Dnes však môžem povedať, že film je výborne zostrihaný, vybrali doň najlepšie zábery a je to skutočne pekný príbeh."
Ako vyzerali prípravy?
"Nakrúcali sme počas letných prázdnin, v troch fázach po desať dní, posledná prebehla na jeseň. Samozrejme, najuchvacujúcejšie boli Tatry, najmä preto, že sme vyliezli na Lomnický štít – tam sa napríklad osvedčilo to, že sme netočili klasickým spôsobom. Keby sme natáčali štandardný film, spustia nás na lane a my sa vyštveráme posledných pár metrov. V tomto dokumente sme si to ale prešli celé a mne z toho ostal jeden z najsilnejších zážitkov."
Aké to bolo?
"Úžasné. Aj v tom, že som prvý raz v živote mohla spať na Lomnickom štíte, že som sa mohla stretnúť s horskými vodcami. Sú to správni chlapi a som veľmi rada, že som ich spoznala. Zároveň to však bola nečakaná záťaž, pretože o tri dni neskôr som mala bežať štafetový beh Od Tatier k Dunaju, čo je moja srdcovka. Zvládla som ju, ale bežala som s nepríjemnou svalovicou."
V čom sa vám javí Slovensko ako dobrá destinácia pre zahraničných turistov?
"Počas nakrúcania sme prešli mnoho miest a zistila som, čo asi mnohí, že Slovensko znamená najmä hory a príroda. Keby som mala ľuďom zo zahraničia niečo odporúčať, tak určite sadnúť na bicykel alebo vlak a prejsť si takto celú krajinu. Aj my sme to vo filme robili, i keď na mnohé miesta sme sa pre technické veci museli presúvať najmä autom. Prešli sme však kopu zaujímavých lokalít, všetky sa do filmu ani nedostali."
Filmy, ktoré majú lákať turistov na Slovensko, často trpia príliš patetickými zábermi. Aj vo vašom cítiť romantiku, ale zdravo ju umocňuje príbeh priateľstva Slovenky a írskeho kamaráta, ktorí Slovenskom putujú. Ako ste toto prepojenie vnímali?
"Myslím, že Írsko je Slovensku veľmi podobná krajina nielen veľkosťou, ale aj povahovo. Preto sa režiséri rozhodli hľadať do filmu herca odtiaľ. Nakoniec medzi írskymi hercami našli Toma, pre ktorého to bol zaujímavý zážitok. Iste sa potešil, že bude hrať v zahraničnom filme, ale potom bol dosť prekvapený, že celý štáb tvorili len piati ľudia vrátane nás dvoch.
Pomáhali sme nosiť rekvizity a všetko sme si v teréne odžili. Neboli sme tí herci, čo prídu na miesto a čakajú v hoteli pri kávičke, kedy ich zavolajú na pľac. Nakoniec však z toho neštandardného spôsobu práce mal o to väčší zážitok."
Aké miesta by ste teraz odporučili ľuďom, ktorí chcú navštíviť Slovensko?
"Pravdupovediac, mestské prechádzky ma až tak nebavili, s výnimkou technologických centier v Bratislave a Košiciach, kde sme navštívili našich špičkových vedcov, napríklad autora geniálneho aeromobilu. Prekvapili ma však kostolíky na východnom Slovensku či skanzen v Bardejovských Kúpeľoch, o ktorých som predtým nevedela. Určite odporúčam Tatry a Slovenský raj.
A pre tých, čo chcú prejsť naprieč celým Slovenskom a nestretnúť ani jedného turistu, navrhujem trasu SNP z Dukly na Devín, ktorá je aj celkom dobre vyznačená. Občas, samozrejme, treba použiť mapu, ale po červenej značke sa dá prejsť z úplného východu od poľských hraníc až do Bratislavy. To je fascinujúce. Pred rokom sme sa po nej s manželom vybrali, zaumienili sme si, že ju prejdeme celú. Zatiaľ sme len pri Košiciach, ale už máme za sebou dvesto kilometrov. Ešte päťsto nás čaká."
Brázdiť Slovensko znamená aj stretávať domácich ľudí, vidieť aj nefungujúce služby, dôsledky hlúpych rozhodnutí politikov a chudobu. Čo z toho vás zasiahlo?
"Snažili sme sa nefungujúce miesta obchádzať. Cenné bolo, že režisér Barabáš poznal na viacerých miestach konkrétnych ľudí, za ktorými sme mohli ísť a ktorí boli veľmi srdeční. Napríklad sme zašli za pánom vo Vlkolínci, ktorý fotografuje medvede, alebo k známym na salaš, kde ľudia bežne nechodia, a kde sme dostali čerstvo pripravený ovčí syr aj žinčicu. Pila som ju prvý raz, aj môj írsky kolega. Jemu bola odporná, ale mne výborne chutila. Odvtedy ju pijem pravidelne."
Netreba podľa vás ukazovať turistom aj odvrátenú tvár Slovenska?
"Nie, prečo? Turizmus by mal slúžiť na to, aby cudzincom ukazoval pekné veci. O tých horších, samozrejme, vieme, ale nemusíme sa nimi chváliť. Je asi prirodzené, že človek hľadá vo svojej krajine chyby, ale povedzme si, väčšina sveta je oveľa horšie miesto na život ako Slovensko. Preto by sme mali byť vďační za to, kde žijeme a neidealizovať si západný svet, aj on sa deformuje."
Ako cítite na Slovensku vplyv ľudí, ktorí sa čoraz viac prejavujú ako tupí nacionalisti?
"Zisťujem, že sú isté veci, ktoré so svojou výchovou a povahou neviem pochopiť. A tiež, že väčšinu národa na Slovensku vlastne nepoznám. Súvisí to s tým, čo volia, čo sledujú, čo čítajú v novinách a časopisoch a ako sa správajú. Niekedy mám pocit, že žijem v bubline, a uvedomím si to v momentoch, keď sa s týmito takzvanými inými svetmi stretnem vo vlaku či počas túry.
