Hovorili o nich, ako by boli prekliati. Ešte ani nemuseli byť seropozitívni, už vstúpili do prvého štádia epidémie. A naozaj, desať rokov sa len bezmocne prizerali, ako sa predpovede verejnosti napĺňali.
Francúzsky režisér ROBIN CAMPILLO patril medzi tých, čo boli v 80. rokoch svedkami mnohých rozsudkov smrti, na AIDS zomierali jeho najbližší kamaráti. Vedel, že by sa nejednej strate dalo zabrániť, keby politici, lekári alebo farmaceuti prejavili o epidémiu aspoň trochu záujem.
Jeho film 120 tepov za minútu bol zjavením na festivale v Cannes, získal zaň Grand Prix. Spojil v ňom intímny romantický príbeh s príbehom drsného aktivizmu, ktorý vo Francúzsku spôsobil zemetrasenie. "V tom boji sme ručili vlastným telom. Dnes je to už úplne inak," hovorí v rozhovore pre SME, ktorý poskytol na festivale v San Sebastiane.
Toto vyzerá na veľmi osobný film. Prišli ste o priateľov, ktorí zomreli na AIDS?
"Áno, videl som nejedného kamaráta zomierať. A mnohí ďalší odišli skôr, ako som sa to stihol dozvedieť. Mali sme dvadsať, ledva tridsať rokov a zdalo sa nám to strašne nefér."
Čo vám pomohlo také obdobie prežiť?
"Jedine to, že som si vytvoril odstup. Nikdy som nebol so svojimi emóciami celkom zosynchronizovaný, nepripustil som si ich. Kto bol chorý, rapídne sa menil a ja som mu to nechcel dať najavo. Nechcel som, aby v mojich očiach zbadal zdesenie. Keď som vstupoval do jeho nemocničnej izby, snažil som sa budiť dojem, že je stále taký istý. Sám seba som klamal. Samozrejme, že som to potom nemohol emočne spracovať - to prišlo až o niekoľko rokov neskôr."
Režisér Robin Campillo získal za film 120 tepov za minútu Grand Prix v Cannes. (zdroj: SITA/AP)Scény v nemocnici ste nakrútili veľmi striedmo. Nebáli ste sa, že v nich budú emócie trochu chýbať?
"Nie. To boli situácie, ktorým nebolo treba nič pridávať. My sme to prežívali takto. Bez plaču, až by sa dalo povedať, že v anestézii. Dokonca sme kruto žartovali. Keď zomrel môj priateľ, pred jeho mamou som žartoval: Aha, on je tuším mŕtvy. V takej divnej atmosfére som ho obliekal. Jeho aj niekoľkých ďalších."
Váš film je dosť jednoznačnou obžalobou politikov, lekárov či farmaceutov, že pre komunitu seropozitívnych ľudí nič nerobili. Prečo sa ich to nedotýkalo?
"Môj brat mi raz mi len tak z ničoho nič oznámil, že dvaja jeho kamaráti homosexuáli práve zomierajú. Hovoril mi to ako nejakú banalitu, vôbec si neuvedomoval, koho má pred sebou. Veď aj ja som bol gay! Kým sme si aktívne nevzali slovo a nekričali sme, ľudia to prosto nechápali. Ani politici, ani naši blízki.“
Bolo pre vás dôležité, aby gayov vo vašom filme hrali gayovia?
