Ktovie, ako by fungovali spomienky na Milana Rastislava Štefánika, keby dodnes existovalo Československo. Ochraňovať a uctievať si túto výnimočnú osobnosť nikdy nebolo bežné, a pritom to nikdy nikto ani oficiálne nezakázal, hovorí PETER PAVEL UHLÍK, čestný predseda Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika.
Do storočnice vzniku Prvej Československej republiky chýba už len rok. To je čas, za ktorý by s mnohými ďalšími rád presadil 28. október ako štátny sviatok. Tvrdí, že Česi a Moravania tak konečne nebudú môcť prehliadnuť naše zdravé národné sebavedomie.
Kto vás k Štefánikovi priviedol?
"Počúval som o ňom doma, ale aj od pani učiteľky Slezáčkovej. Chodil som vtedy do ľudovej v Starej Turej, ona učila na meštianke. Od starších chlapcov som sa dozvedel, že s ňou pôjdu pozerať, ako Brezovčania v predvečer štvrtého mája, na výročie smrti Milana Rastislava Štefánika, pália na mohyle ohne.
Bolo to zvykom každý rok, ale ja som to dovtedy nezažil. Pridal som sa teda a došli sme na jedno miesto, ktoré bolo vzdušnou čiarou od Starej Turej asi štyri kilometre. V zapadajúcom slnku leskla sa biela travertínová mohyla, potom už bolo vidieť v diaľke len ohne na majestátnom pamätníku. Vtedy som prvý raz počul, aký dôležitý človek je tam pochovaný."
Vtedy vás začal naozaj zaujímať?
"Prirodzene sa mi spájal s prvorepublikovou tradíciou. Naši rodičia ju aj po vojne krásne udržiavali. Pamätám si, že v tretej ľudovej, to bolo v roku 1948, sme už týždeň pred výročím založenia Československej republiky mali v škole nacvičený program. Ja som spieval obľúbenú pieseň ´tatíčka Masaryka´ Teče voda, teče. Citeľná zmena v škole prišla začiatkom päťdesiatych rokov, keď sa namiesto modlitieb začínalo v škole Piesňou práce.
Z domu ste Štefánika nepoznali?
Poznal, čoby nie. Doma sme mali na stene reformátora Martina Luthera aj Daniela Krmana, ortodoxného luterána a nášho myjavského farára, ale popri nich u babičky aj obraz Štefánika ako syna evanjelického farára z Košarísk. Rodičia ešte ako slobodní často chodievali na výlety na Bradlo. Od nich som sa dozvedel, koľko tam chodievalo ľudí, ako prebiehali slávnosti a podobne.
Potom už, ako učiteľ medzi Štefánikovými rodákmi, som nikoho nepočul hovoriť o ňom v zlom. V každej chalupe sa najmä prostí ľudia vyjadrovali o ňom iba s úctou. Jeho príbeh ma úplne vtiahol a celkom prirodzene som ho prijal za svoj. Na tomto skvelom človeku sa mi páčila najmä mnohostrannosť jeho schopností a otvorenosť k svetu."
Poznal ho niekto z vašej rodiny aj osobne?
"Náš dedáčko myjavský, ten bol aj na jeho pohrebe. Staroturiansky dedíčko neviem, ten zomrel ešte pre mojím narodením. Obaja dedovia však boli účastníci prvej svetovej vojny. Našťastie nepadli na talianskom fronte. Obaja boli otcami piatich detí, preto ani jeden z nich neprešiel medzi Štefánikových legionárov.
Zato ja som sa tým mládencom, ktorí potom v jeho légiách padli, bol po rokoch viackrát pokloniť na cintorínoch v Taliansku, Slovinsku, Francúzsku i na Ukrajine."
Čo vás učili na dejepise?
"I keď nastúpili problematické totalitné časy, mal som dvoch dobrých učiteľov dejepisu. Musím povedať, že s odstupom času som si toto obdobie aj vďaka nim dosť zrelativizoval. Vlastne, všetci moji učitelia vyrástli v demokratickej Masarykovej republike, boli vychovaní v jej duchu. Nikto ich predsa nemohol príkazom úplne prerobiť.
O to viac ma tešilo, že potom, keď som začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia sám prišiel na Brezovú ako učiteľ dejepisu, bolo v nej ducha prvej republiky stále všade cítiť. Hoci o Bradle a Štefánikovi sa po roku 1948 vo všeobecnosti radšej len mlčalo, ľudia na Brezovej, Košariskách a okolí o ňom rozprávali bez akéhokoľvek strachu."
Čo znamená, že ste si zrelativizovali pohľad na to obdobie?
