BRATISLAVA. Za určitých okolností mohol taký nápad skončiť pohromou. V roku 1990 kontrabasista Ron Carter a akordeonista Richard vydali album džezových duet nazvaný Panamanhattan, ktorý vznikol počas živého vystúpenia v Paríži. Takýto mix nástrojov, vášnivých a rafinovaných duet je v rámci džezu nezvyčajný. No pre dvoch svetovo uznávaných virtuóznych hudobníkov a majstrov džezovej improvizácie to bola brnkačka.
Obaja budú 4. novembra prvý raz vystupovať na Slovensku, ich koncert je v bratislavskom Ateliéri Babylon.
Od vzniku albumu už prešlo dvadsaťpäť rokov, no Ron Carter ho ešte nepočul. „Bolo to celé narýchlo. Mali sme krátku skúšku, nahrali sme to a odišiel som do New Yorku.“ Povedal usmievavý osemdesiatnik plný energie, ešte keď sme sa stretli v marci vo Viedni. „Keď mi promotér poslal kópiu nahrávky, v duchu som si hovoril: Keď bude príležitosť, vypočujem si to. Ale prešli dve dekády a stále som si nenašiel čas.“
Ron Carter. (zdroj: SITA/AP)Moderný a nenáročný džez
Ron Carter je veľmi zaneprázdnený človek. Bol pilierom americkej džezovej scény ako hudobník, skladateľ a učiteľ viac než 50 rokov. Jeho dlhá a plodná kariéra mu zabezpečuje miesto jednej z najviac uznávaných postáv v histórii americkej hudby.
V šesťdesiatych rokoch pôsobil v legendárnom Miles Davis Second Great Quintet, kde hrával s takými menami ako Herbie Hancock, Wayne Shorter a Tony Williams. Albumy E.S.P., Nefertiti, Water Babies, Miles Smiles, Sorcerer, Filles De Kilimanjaro sa stali modlou.
Na bratislavskom koncerte ponúkne s Richardom Gallianom výber džezových štandardov a originálnych kompozícií. Na albume Panamanhattan je deväť skladieb, tri sú dielom Cartera a štyrmi kompozíciami prispel Galliano. Skladby sú kombináciou starého šarmu a džezového modernizmu plného melodickosti, lyrizmu a sú nenáročné na počúvanie.
Toto je program ich európskeho turné. „Odozva publika bola ohromujúca,“ hovorí Carter. „Nedostali sme žiadne kritické recenzie, takže neviem, čo si média myslia. Ľudia, ktorí si nás však prišli vypočuť, reagovali veľmi dobre, takže ľudom z nejakého dôvodu páči.“
Môže sa posadiť a počúvať
Marcový koncert vo Viedni mali vypredaný. Po každej skladbe znel mohutný potlesk a poslucháči si na konci vypýtali ešte dva prídavky. Súhra tohto dua predstavuje najvyššiu úroveň hudobného remesla. Kdekoľvek Galliano išiel, Carter tam bol. Bola to hudobná konverzácia, v ktorej si boli obaja rovní, v ktorej si plynulo vymieňali nápady, akoby jeden druhého poznali celý život.
„Jedna z ťažkostí, ktoré mám pri hre s akordeónom, je, že tento nástroj je schopný podstatne zvýšiť svoju hlasitosť a to veľmi náhle,“ hovorí Carter. „Ak na kontrabase zahráte tón, jeho intenzita sa veľmi rýchlo znižuje. Richard je schopný hrať v rovnakej hlasitosti aj celý deň. Keď príde na jeho sólo, môžem sa posadiť a počúvať. Vždy som udivený, ako je schopný zachovať charakter nástroja a zároveň neskutočne improvizovať.”
V Bratislave bude prvýkrát. (zdroj: SITA/AP)Hovorí sa, že kariéra veľkých umelcov má niekoľko fáz. Aj Ron Carter sa obhliada späť na vývoj svojej kariéry, na všetkých tých skvelých hudobníkov, s ktorými hral.
Ron Carter
Má 80 rokov. Nahrával s menami Herbie Hancock, Chick Corea, Grace Slick, Paul Simon, Stanley Turrentine, Grover Washington jr., Harry Connick jr., George Benson, Billy Joel či A Tribe Called Quest.
Dvadsať rokov bol učiteľom hudby na City Collegue of New York. Od roku 2008 učí džezový kontrabas na prestížnej newyorskej Julliard School.
Dvakrát vyhral Grammy Awards – jednu z nich za prácu na snímke Round Midnight z roku 1986, ktorá je považovaná za jeden najlepších džezových filmov všetkých čias.
Každé takéto hranie vníma ako vyučovaciu hodinu s majstrom – profesorom.
Carter si nemyslí, že už dosiahol vrchol svojej kariéry. Po všetkých vystupovaniach s rozličnými ľuďmi a hraniach rozličných štýlov, sám seba nepovažuje za dokonalého umelca. V podstate to cíti naopak.
Stále sa pokúša zvládnuť základné veci – hrať správny akord na správnom mieste a v správnu dobu. Považuje sa za poctivého poslucháča, ktorý nikdy neprestane kritizovať vlastné hranie a každú noc vyhodnocuje, kde je a kde by mal byť.
„Niekedy nehrám veľmi dobre, a to ma rozčuľuje,“ hovorí. „Mal som pár úžasných momentov, ale brať tieto momenty ako vrchol by nebolo šťastné, pretože by som už nemal priestor na zlepšovanie. Sú vzostupy a pády v emocionálnom zmysle, to áno, ale v kariére ešte stále hľadám vrcholy.“
Autor: Miles White
