Nebolo vtedy vôbec dôležité, koľko to bude stáť. Komunistický režim potreboval v roku 1950 vyrobiť z populárnej Milady Horákovej nepriateľku štátu a urobil všetko preto, aby poslúžila ako exemplárny prípad. Z jej súdneho procesu mal vzniknúť veľkolepý film, ktorý by neposlušným občanom naháňal strach.
Nastala taká menšia mobilizácia, na úlohe pracovali filmári z oddelenia špeciálnych úloh. Prokurátori, obhajcovia aj obžalovaní mali na stole mikrofóny, aby pri zvukovom zázname neuniklo ani slovo.
Na stole boli reproduktory a hlavný prokurátor mal aj telefón, aby sa mohol operatívne radiť s vyšetrovateľmi - v prípade, že by niekto nepostupoval podľa scenára, ktorý bol hotový už týždeň pred procesom.
Tí vyvolení dostali aj slnečné okuliare, ale Milada Horáková išla oslepnúť, také silné boli reflektory, ktoré súdnu sieň osvetľovali a miešali sa so slnečnými lúčmi prenikajúcimi cez sklenený strop.
Keď sa tento monster proces skončil, bojovníčku proti fašistickej a komunistickej diktatúre popravili. Obesili ju, takmer pätnásť minút zomierala, kým sa udusila.
Donútili ju priznať sa k vymysleným obvineniam z rozvracania republiky, jej záverečná reč sa však komunistom vymkla spod kontroly. Chystaný film nikdy neodvysielali, pochopili, že ľudia by v nej znovu uvideli iba takú Miladu Horákovú, akú vždy poznali: hrdinku.

Česká hrdinka s maďarským prízvukom
Po revolúcii sa ňou stala aj oficiálne a bolo samozrejmé, že raz o nej vznikne film, aký si naozaj zaslúži. Lenže ani po 27 rokoch slobody taký ešte nemáme - a to platí napriek tomu, že mal práve premiéru očakávaný a dlho ohlasovaný film Milada. Hoci je pod ním podpísaný aj slovenský kameraman Martin Štrba, hrá v ňom Aňa Geislerová aj Vica Kerekes, výsledok je taký, ako keby ho nakrútili amatéri.
Potreboval niekto Miladu Horákovú znovu znemožniť?