V Československu sa normalizovalo, keď Jan Hřebejk dospieval. Nespomína na to až tak zle, pretože ich rodinného šťastia sa politika veľmi nedotkla. Jeho otec bol síce v 50. rokoch politickým väzňom, no potom ho rehabilitovali, dokonca mu ponúkli miesto na oddelení zahraničných vzťahoch v Mototechne. Mali auto, chatu. Neboli ani disidenti, ani komunisti, v sivej zóne populácie viedli pohodlný život.
Keď si potom Jan Hřebejk vybral povolanie, začal nakrúcať filmy, ktoré boli najmä o komunizme. Hoci boli populárne, inteligentné a formálne veľmi dobre zvládnuté, väčšinou boli bezzubé, akoby ich nakrúcal so strachom pustiť sa do živého morálneho konfliktu - pozri Pelíšky a Pupendo. Ešte horšie to však dopadlo, keď sa snažil polepšiť, vypočuť kritikov a splniť spoločenskú požiadavku - pozri Kawasakiho ruže.
Dialógy, v ktorých na seba narážali kolaboranti s režimom a jeho obete, boli značne umelé a už aj začali byť únavné.
Napriek tomu sa k reflexii našich dejín znovu vrátil, v slovenskej koprodukcii vznikla jeho trilógia Záhradníctvo. Prvé dve časti dali za pravdu skeptikom: zase tu máme to isté. Našťastie, v tej tretej našiel kľúč ako zo šlamastiky von. Našiel tému, ktoré v jeho filmoch ešte nezaznela a ktorá by divákov mohla zaujímať viac ako moralizovanie o našej občianskej statočnosti.
