Článok pokračuje pod video reklamou
Bol to múdry skeptik. Hĺbavý, načúvajúci, vysvetľujúci. Aj preto sa stal Vladimír Petrík vedúcou osobnosťou slovenskej literárnej histórie a kritiky. Zomrel v nedeľu vo veku 88 rokov.
Vladimír Petrík bol pre moju generáciu pojmom. Mám na mysli generáciu takzvaných Husákových detí, ktoré sa dostali na vysoké školy v dekáde bezprostredne po zmene režimu. Či už ako autor kapitol v literárnovedných syntézach, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou povinnej študijnej literatúry, alebo ako jeden zo štyroch statočných, ktorí sa len tri roky po prevrate podujali zapĺňať biele miesta v literatúre.
Jeho meno často rezonovalo aj v modransko-seneckých evanjelických kruhoch, ktorých súčasťou som mala česť krátko byť. No až do roku 2010 bol pre mňa Vladimír Petrík najmä veľkým pojmom. Osobne som sa s ním prvýkrát stretla na obhajobách dizertačnej práce o Jánovi Smrekovi v roku 2010, bol jedným z jej posudzovateľov.
Veľmi som sa obávala práve jeho úsudku. Nik iný nepoznal Smrekovo dielo tak dobre a nik iný mu nevenoval toľko pozornosti. Bol ako dobrý záhradník, staral sa o „svojich autorov“. Pravidelne sa k nim vracal, zisťoval, čo im ešte chýba, alebo čo môže pre nich urobiť. Jedným z nich bol aj básnik, redaktor, vydavateľ a organizátor kultúrneho života Ján Smrek.
Vladimír Petrík (1. marec 1929 Liptovský Tnovec - 19. november 2017 Bratislava). Po absolvovaní gymnázia v Liptovskom Mikuláši študoval slovenčinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Bol dlhoročným pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV, redaktorom časopisov Slovenská literatúra, Kultúrny život, Slovenské pohľady. Krátko bol vedúcim literárneho oddelenia Zväzu slovenských spisovateľov, neskôr pracovníkom Literárneho informačného centra. Predmetom jeho literárnovedného záujmu už v 50-tych rokoch stala najmä tvorba medzivojnových autorov, osobitne L. Nádašiho-Jégého, bol aj editorom jeho spisov a spolu s Alexandrom Matuškom aj spoluredaktorom zborníka Jégé v kritike a spomienkach. Početné eseje a kritiky o dielach a autoroch 20. storočia (Krčméry, Tajovský, Jesenský, Hrušovský, Vámoš, Chrobák, Figuli) sústredil v knihách Hľadanie prítomného času a Hodnoty a podnety. Je aj autorom kníh Proces a tvorba,, Desaťročie nádejí a pochybností, spoluautorom Dejín slovenskej literatúry 4, Slovenského literárneho almanachu, kníh Biele miesta v slovenskej literatúre či Slovenská exilová literatúra po roku 1945.
Spájalo ich nielen priateľstvo, politické presvedčenie, ale aj viac ako tridsaťročné susedstvo – Petríkovci a Čietekovci bývali na Moyzesovej ulici číslo 7. Krátko raz o tom napísal dokonca do Romboidu. Po smrti J. Smreka redakčne na vydanie pripravil jeho spomienky a protirežimistickú poéziu.Petríkov posudok k dizertačnej práci bol nakoniec priaznivý, moje obavy boli zbytočné. To však nebolo tak podstatné ako fakt, že ma povzbudil k napísaniu monografie o Eláne. Trvalo to niekoľko rokov. A keď tá práca konečne vznikla, napísal k nej predhovor. Asi posledný v jeho živote.
Nestretla som sa s ním ani vtedy, zabezpečoval ho básnikov syn Ivan, vydavateľ publikácie a jeho sused. Stretli sme sa opäť až na festivale Feliber poetry, na seminári venovanom Jánovi Smrekovi. Skúsila som sa mu pripomenúť, po krátkom zaváhaní bol opäť v obraze.
Pýtal sa, či stihne knižka vyjsť do konca roka. Potešila som ho správou, že už je v tlači. Tešilo ho, keď sa mladí autori vracali k starým témam. Bol nadšený novou interpretáciou Smrekových básní Michalom Habajom a rovnako nadšene ju aj propagoval. Ešte veľa otázok zostalo visieť vo vzduchu, rozhovorov, ktoré sa už neuskutočnia.
Odišiel veľký človek a niet, koho na jeho miesto.
Rozlúčka s Vladimírom Petríkom bude v piatok 24. novembra o 14.00 h vo Veľkom evanjelickom chráme na Panenskej ulici v Bratislave.
Autorka je kulturologička
