Sú knihy, ktoré by civilizovaná kultúrna krajina mala mať preložené vo svojom jazyku a každý, kto sa trochu zaujíma o kultúru a umenie, by ich mal mať doma. A dokonca aj prečítané, keďže tvoria akúsi sumu základného poznania a pohľadu na svet. Preklad knihy Príbeh umenia Ernsta Hansa Gombricha do slovenčiny je knižnou udalosťou práve preto, že je to dielo nepochybne prevratné, novátorské do takej miery, že dnes už jeho revolučnosť berieme ako nespochybniteľný základ súčasnej európskej civilizácie.
Archív SMEPríbeh autora
Narodiť sa vo Viedni v roku 1909, navyše v rodine, kde bol otec spolužiakom Huga von Hofmannstahla a mama hrávala v triu s Arnoldom Schönbergom a kamarátila sa s Mahlerovou dcérou či s istým Sigmundom Freudom, nevyzerá na intelektuálne zlé detstvo. Aj keď „zlatá éra“ Viedne bola dokrkvaná prvou svetovou vojnou, umenie a krása mali u Gombrichovcov dvere otvorené, a tak nečudo, že sa Ernst H. Gombrich venoval práve štúdiu dejín umenia na Viedenskej univerzite. Lenže v roku 1936 už židovské kruhy vo Viedni pociťovali stúpajúcu nenávisť, a tak mladý Gombrich s radosťou prijíma pomocnú ruku a odchádza do Londýna. Nevenuje sa len umeniu, v rokoch 1939 – 1945 pracuje pre BBC ako prekladateľ nemeckého rozhlasového vysielania. A sám rozprával aj historku o tom, ako bol prvým, kto zo správ nemeckého rozhlasu oznámil Winstonovi Churchillovi, že je Hitler mŕtvy.
Už počas vojny vo voľnom čase pripravoval knihu, ktorá by sprístupnila dejiny umenia mladým ľuďom. Podľa vlastných slov veľkú časť knihy napísal „z hlavy“, bez použitia iných prameňov. Chcel prosto porozprávať, čo je dobré o umení vedieť, o jeho vývoji, súvislostiach. Kniha vyšla pôvodne v roku 1950 a neskôr vyšla v šestnástich vydaniach, ktoré autor len mierne revidoval, a vo vyše tridsiatich jazykoch sveta. Minulý rok pripravilo vydavateľstvo Phaidon luxusné vydanie s množstvom krásnych ilustrácií. Pre mnohých sa Gombrich stal práve autorom tejto výnimočnej knihy, ktorá konečne vychádza aj v slovenčine.
Gombrich sa neskôr venoval teórii a dejinám umenia najmä na odbornej báze, bol riaditeľom Warburgovho inštitútu v Londýne a prednášal na viacerých univerzitách. Jeho dielo sa uzavrelo v roku 2001, dodnes sa však považuje za jedného z priekopníckych mysliteľov a popularizátorov umenia. Najmä preto, že umenie otvoril divákovi.
Umenie pozerať sa
Príbeh umenia je aj dnes pútavá a zaujímavá kniha, ktorá oslovuje čímsi, čo chýba mnohým prehľadom umenia: ľudskosťou. Gombrich totiž prišiel hneď na počiatku svojho rozprávania s otázkami, čo to vlastne vidíme? Prečo to máme považovať za pekné, zaujímavé? V čom vidíme krásu a v čom ju mohli vidieť naši predkovia?
Ak sa pozorne začítate do predchádzajúcich otázok, uvedomíte si, že Gombrich sa nepýta na to, čo je krása, čo je pekné, aké sú historické súvislosti, ale pozerá sa na umenie očami diváka. Umenie totiž netvorí len maliar, sochár, ale spolu s ním aj ten, kto sa na jeho obraz pozerá. Artefakt je len vtedy artefaktom, keď ho niekto vníma a interpretuje. Ak teda chceme hovoriť zmysluplne o umení, musíme si uvedomiť, že to nie je len proces tvorby, ale do veľkej miery aj proces vnímania.
Gombrich vniesol významným spôsobom psychologický aspekt vnímania do dejín umenia a odrazu mohol hovoriť o tom, čo vidíme. Odrazu sa historické súvislosti či vnútorný život umelca dostávajú k divákovi ako druhotný fakt. Primárny je pohľad diváka. Isto, ten pohľad má aj svoj intelektuálny rozmer, pretože tomu, čo vidíme, prisudzujeme aj náš skúsenostný komplex, teda naše vedomosti, znalosti a schopnosti čítať umelecké dielo ako znakový zápis. Nevidíme plátno a farby, ale obraz, ktorý nám niečo hovorí. Ale bez diváka by to bolo len plátno a farby.
Evolúcia krásy
Ďalším zaujímavým momentom Gombrichovho rozprávania je príbehovosť umenia. Gombrich vidí umelecké dianie od najstarších čias po (jeho) modernú súčasnosť ako kontinuum, evolučné rozprávanie, objavovanie a hľadanie adekvátneho výrazu doby. Umenie nie je odtrhnuté od života, má aj svoju spoločenskú funkciu a je schopné rozprávať aj podstatne viac, ako len ukazuje a zobrazuje.
Umenie nie je súborom ruptúr a dramatických zmien, ale oblasťou vývoja, inšpirácií, posúvania hraníc a ovplyvňovania. Zdanlivé revolúcie sú len zvýraznením predchádzajúcich čŕt, stačí sa len lepšie pozerať. Vývoj však – a to evolucionisti vedia – nie je smerovaním z ničoty k dokonalosti, ale súborom vplyvov, ktoré menia a prispôsobujú to, čo bolo, na súčasné podmienky. Či je lepšie, alebo horšie, sa nedá povedať. A na to upozorňuje aj Príbeh umenia.
Ruptúry a zmeny sú často dnešnou historickou „fikciou“, vojny, rozpad civilizácie a vznik novej sa nikdy nedeje zo dňa na deň, ale často trvá storočia a generácie to, čo v dejepisnej knihe vidíme na pár stránkach. Umenie je v tomto smere podstatne kontinuálnejšie, pretrváva aj historické zlomy. Prechod medzi renesanciou a barokom sa neudial zo dňa na deň, ale trval dlho a jednotlivé postupy sa prenášali z jednej maliarskej školy na druhú. Umenie je teda evolučné.
Umenie je spoločnosť
Krása nie je odtrhnutá od spoločnosti, na jej pochopenie občas potrebujeme aj nápoveď. Aj keď lepšie je pristupovať k umeniu, podľa Gombricha, ako tabula rasa, než s množstvom predpojatosti a predchádzajúcich interpretácií. Prosto, milý divák, utvor si svoj názor a potom skús zistiť viac. Pozerať sa na umenie s predsudkami nie je správny postup.
Príbeh umenia dáva spoločenskému kontextu umenia dôležité miesto preto, aby sme si pri pohľade na umelecké diela uvedomili, ako pracuje ľudská civilizácia so zobrazovaním. Umenie je forma ideologickej komunikácie, hovorí o ére, v ktorej vznikalo. Večnosť, nadčasovosť sú síce parametre, ktoré nepochybne umeleckým dielam nechýbajú, ale tvorba vzniká aj s istým cieľom hovoriť divákovi o hodnotách svojej doby. A hoci my vidíme dielo po sto či tisíc rokoch inak, ako ho videli súčasníci, môžeme sa pýtať aj na to, čo vlastne v diele videli diváci vtedy.
Gombrich sa pýta za diváka – vidím takúto tvár, takéto gesto. Prečo práve takto umelci v tom či onom období pracovali s tvárou, telom, postavou dekoráciami? Aké vplyvy pôsobili na tvorcov, aby zobrazovali prírodu tak alebo onak? Pretože okrem dominancie diváckeho vnímania krásy, estetiky je dôležité aj pozrieť sa na kontext diela v jeho filozofickom, sociálnom či morálnom rozmere. Čo vlastne reflektujú náboženstvami inšpirované diela? Aký pohľad na človeka vieme nájsť v antických sochách a aký u modernistov z ich zobrazenia? Boli starí Gréci všetci nádherní ako diskobolos a sme my v moderne príbuzní Slečnám z Avignonu?
Gombrich do každej rodiny
Príbeh umenia nie je učebnica schválená žiadnym ministerstvom. Nespĺňa kritérium učebnice, pretože nechrlí na človeka fakty, dátumy a definície. Je to rozprávanie o kráse, ako ju vidíme a prečo je taká, aká je. Ľudská. Ale len keď sa na ňu pozeráme.
Na tejto knihe vyrástli dnešné generácie milovníkov umenia. Isto, divácky a psychologizujúci pohľad na umenie môže vyvolávať aj kritiku pre zdanlivú skratkovitosť a zjednodušovanie. Gombrich však od počiatku upozorňuje, že nepíše „odbornú štúdiu“, ale sprievodcu pre ľudí, ktorí chcú pochopiť, prečo je umenie také, aké je. A ako mať z neho radosť.
Prvé slovenské vydanie 66 rokov starého bestselleru Ernsta H. Gombricha je nepochybne dôležitá knižná udalosť. Je to kniha kultivujúca vkus a pomáhajúca pochopiť krásu okolo nás.
Ernst Hans Gombrich: Príbeh umenia (prel. Peter Draškaba, Ema Draškabová, Ikar 2017)
