O KNIHÁCH

Meghan Daumová: Príbehy sa nikdy nedopovedia celé

Desať silných textov, v ktorých sa autorka konfrontuje s prežívaním smrti svojej matky, rozhodnutím nemať deti a ďalšími.

Meghan Daumová - Archív SME

Desať silných textov, v ktorých sa autorka konfrontuje s prežívaním smrti svojej matky, rozhodnutím nemať deti a ďalšími „nevysloviteľnými“ každodennými otázkami, ktoré sú dnes zvyčajne zaobalené do zbytočnej sentimentálnosti – to je zbierka autobiografických esejí americkej novinárky a spisovateľky Meghan Daumovej s názvom Nevysloviteľné a iné konverzačné témy. Podľa skratkovitej psychológie dnešných čias by sme sa z akéhokoľvek nešťastia či osobnej krízy mali vynoriť ako lepší ľudia. Ale čo ak to tak nie je? Témou, ktorá spája týchto desať textov, je náš postoj k sentimentálnosti, romantizovaniu si niektorých životných postojov, ako aj ku kultúrnym tabu – nevysloviteľným a nemysliteľným predstavám.

V jednej z najdôležitejších esejí v zbierke sa venujete téme dobrovoľnej bezdetnosti. Esej s názvom Životamenička je o rozhodnutí nemať deti, čo je veľmi kontroverzná téma. Uvedomovali ste si to pri jej písaní?

Veľmi dobre som si uvedomovala kontroverznosť tejto témy, pretože som sa celé roky snažila americké vydavateľstvá presvedčiť, aby mi dovolili zostaviť knihu na túto tému. V roku 2015 sa mi to konečne podarilo. Pripravila som antológiu s názvom Sebeckí, povrchní a egocentrickí: 16 esejí od spisovateľov a spisovateliek o ich rozhodnutí nemať deti (Selfish, Shallow & Self-Absorbed: 16 Writers On The Decision Not to Have Kids). Spomenúť túto tému je ako pichnúť do osieho hniezda.

Esej s názvom Životamenička som začala písať najskôr ako text o americkom systéme náhradnej starostlivosti o deti a o svojom pôsobení v ňom. Ale potom som si uvedomila, že o deťoch, ktorým som sa venovala, nemôžem písať, ani keď radikálne zmením ich totožnosť a mená, a tak sa z textu stala esej o mojom manželstve, o ktorom som, úprimne, veľmi písať nechcela.

Ale predsa ste sa k tomu dostali.

Napriek tomu, že som sa občas pohrávala s myšlienkou na dieťa, vždy som niekde v hĺbke duše vedela, že nemám byť matkou. A tak som si pomyslela, že by stálo zato preskúmať také otázky ako „Aký význam má manželstvo, ak sa nestaneme rodičmi?“ alebo „Môžeme skutočne dospieť bez toho, aby sme sa stali rodičmi?“. Zhodou okolností si myslím, že neexistuje nič dospelejšie, ako vážne premýšľať o tom, že budeme mať deti, a nakoniec sa rozhodnúť, že ich mať nebudeme, ak zistíme, že to nie je pre nás, ale, samozrejme, množstvo ľudí to takto vôbec nevníma.

Možno to nie je otázka, ktorú by sme si vôbec mali klásť.

Presne tak. Väčšinu dejín civilizácie nebolo rodičovstvo voľbou. Ľudia neboli nútení o ňom premýšľať ako o dileme. Ale možnosť rozhodovať o vlastnom reprodukčnom zdraví to zmenila. A ľudia postupne prijímajú skutočnosť, že existuje množstvo spôsobov, ako sa dá žiť. Väčšina ľudí sa stane rodičmi; na tom sa nič nezmení. Ale niektorí, ktorí na to nie sú stavaní alebo po tom netúžia, majú možnosť prispieť do spoločnosti inak – v niektorých prípadoch dokonca produktívnejšie, než keby mali deti. Myslím si, že pre každé spoločenstvo, každú komunitu je to veľký dar.

Nakoniec ste príbeh svojho manželstva a tohto rozhodnutia skombinovali so skúsenosťou s deťmi v náhradnej ústavnej alebo pestúnskej starostlivosti. Prečo ste sa rozhodli pre dobrovoľnú prácu v úlohe advokátky detí v náhradnej starostlivosti?

Prihlásila som sa na miestnom súde a spravila si advokátske skúšky nevyhnutné na to, aby som mohla tieto deti zastupovať, pretože som chcela robiť niečo, čo by vôbec nesúviselo s mojím normálnym životom. Obyčajne píšem nejaké články, prípadne vystupujem v médiách a čas trávim s inými novinárkami a reportérmi či s ľuďmi pôsobiacimi v médiách. Nechcela som o tejto práci konkrétne písať, ale väčšinou píšem o zaujímavých skúsenostiach a pozorovaniach a táto práca bola skutočne fascinujúca, niekedy sa mi stalo, že som prípadu úplne podľahla a strávila jeho riešením celé dni.

Pri tejto práci ste trávili čas s deťmi umiestnenými v náhradnej starostlivosti. Pomáhali ste im pri administratívnych aj bežných problémoch. Všimli ste si, že ľudia zúfalo túžiaci po dieťati vlastne očakávajú, že ich život zázračne zmení nejaký iný/nový človek?

To je veľmi dobrá otázka, pretože vystihuje spôsob, akým si ľudia romantizujú detstvo a potom aj rodinný život a rodičovstvo. Ľudia majú pocit, že manželstvom či deťmi sa všetko vyrieši – alebo že sa ich život stane náhle výrazne zmysluplným nejakým spôsobom, ktorý možno zmerať. Ale, samozrejme, že neexistuje nič, čo by všetko vyriešilo. Dokonca by sa dalo povedať, že nič „nevyrieši“ niečo iné. V tom najlepšom prípade môžeme len dúfať, že sa nám prihodí niečo dobré a odpúta našu pozornosť na isté obdobie od zásadných problémov. V tej eseji skúmam aj predstavu „hlbokej ťažoby“ – akéhosi ťaživého chronického existenčného zúfalstva –, ktorým do väčšej či menšej miery trpí väčšina ľudí. Premýšľam v nej nahlas aj o tom, že deti nás od tejto ťažoby odpútajú, zabudneme na ňu aspoň na chvíľu. Niežeby ju ich príchod eliminoval, ale nemyslíme na ňu. Čo samo osebe nie je vôbec zlé – možnože je to dokonca veľmi dobré –, ale stále je to len to spomínané niečo. Zrak upriamený inam. A to podľa mňa stojí zato preskúmať.

Vo svojej knihe skúmate podobné „nevysloviteľné“, či dokonca nemysliteľné myšlienky a témy, konkrétne smrť vašej matky, život ohrozujúcu chorobu, kultúrne normy, ktoré riadia naše správanie v takmer všetkých situáciách. Akým spôsobom si vyberáte udalosti, o ktorých budete písať? Kedy si uvedomíte, že váš príbeh je súčasťou oveľa väčšieho príbehu?

Myslím si, že je povinnosťou autorky autobiografických textov spojiť svoj príbeh s niečím oveľa väčším, čo presahuje jej osobné prežívanie. Neustále to pripomínam aj svojim študentkám a študentom a nakoniec zvyčajne objavia takmer čarovnú krásu, keď zistia, že ich príbehy sú súčasťou celého vesmíru. Nikdy nezačnem písať esej skôr, než mám predstavu, aká môže byť jej širšia téma. Vôbec nemám v úmysle rozprávať o sebe len preto, aby som rozprávala historky zo svojho života.

V úvode knihy píšete: „V skutočnosti mám také tušenie, že som napísala knihu, ktorú si buď obľúbite, alebo znenávidíte.“ Predpokladám teda, že ste zvyknutá na rôzne typy ohlasov, ale napriek tomu – prekvapila vás nejaká reakcia?

Bola som presvedčená, že čitateľky a čitatelia budú úplne zdesení esejou s názvom Matkovražda. Keď som ju napísala, neplánovala som ju vydať. Nikdy. Bolo to niečo, čo som zo seba musela dostať a na texte som robila viac než rok. Jediným spôsobom, ako s tým skoncovať, bolo povedať si, že esej zostane navždy ležať v zásuvke a nikdy ju neuverejním. Potom som ju však nevyhnutne ukázala iným spisovateľom a priateľkám, ktorí mi povedali, že im je to veľmi nepríjemné, ale majú pocit, že je to najlepší text, aký som kedy napísala. Myslím si, že je dosť ťažké nechať si pre seba svoju najlepšiu esej. Zároveň som ju však chcela vydať v podobe, nad ktorou som mala plnú kontrolu. Rozhodla som sa publikovať ju v knihe a nie v časopise, kde by musela prejsť rôznymi redakciami a dostala by sa k úplne inému typu čitateľov a čitateliek. Koniec koncov, žiadna z esejí v knihe predtým nebola publikovaná v časopise. Ale aby som sa vrátila k vašej otázke, na esej Matkovražda som dostala takmer výlučne pozitívne reakcie, čo ma dosť šokovalo. Ľudia mi „ďakovali za to, že som to napísala“, a hovorili, že sa v danej situácii „cítili úplne rovnako“. V skutočnosti som z niektorých strán očakávala extrémne negatívne a odsudzujúce reakcie, ale zjavne neprišli (niežeby som ich nejako prácne vyhľadávala).

Práve v tejto eseji, ktorá je v prvom rade o tom, ako vaša matka predčasne umrela na rakovinu žlčníka, sa priznávate k nepríjemným pocitom, ktoré poznačili váš vzťah. Spomínali ste, že v autobiografických textoch si autorky a autori nemajú robiť reklamu na samých seba, ale písať pravdu. Čo pre vás znamená, keď takéto nevysloviteľné pravdy vyslovíte?

Myslím pri tom na čitateľov a čitateľky, myslím na to, že im nepoviem všetko, ale poviem to podstatné. V prípade textu ako Matkovražda ide o sériu myšlienok, ktoré sa spájajú s príbehom. Nejde o novinový článok; je to skôr literárne podaný príbeh. Je to pravdivý príbeh, ale nie celý. Párkrát v tom texte spomínam, že „v dejinách sveta sa nikdy nerozprávajú úplné príbehy“. Je to nielen odkaz pre čitateľky a čitateľov, ale aj ústredný motív celej eseje. Naša pravda je súčasťou väčšej pravdy a mnohých príbehov, o ktorých ani netušíme.

Kniha celkovo môže vyznievať ako portrét ženy v polovici života. Jednotlivé texty na seba nadväzujú, prelínajú sa a vytvárajú celistvý príbeh. Plánovali ste ich hneď od začiatku vydať v takejto ucelenej podobe?

Určite si nemyslím, že kniha je o žene v polovici života, hoci pravdepodobne je, keďže ju napísala osoba v strednom veku. Skôr ma pri jej koncipovaní prekvapilo, ako často som sa vracala k téme sentimentálnosti a k tomu, aké škody môže napáchať v ľudskom živote – možno konkrétne v americkom ľudskom živote. Zdá sa mi, že v USA máme kultúrnu povinnosť premeniť bolesť na múdrosť, stať sa lepším človekom v dôsledku nešťastia, ktoré prežijeme, či zažiť akýsi moment osvietenia, ktorý Oprah Winfreyová pomenovala ako „aha moment“. Zaujímalo ma pozrieť sa na situácie, keď sa z nás nestanú lepší ľudia v dôsledku nejakého nešťastia. A ako som spomínala, rodičovstvo a rodinný život sa veľmi romantizujú a ja som chcela zistiť, čo sa teda deje, keď po niečom takom netúžite. Takže kniha nie je ani tak o polčase života, ako skôr o neplnení programu či plánu – o tom, že netúžime po tom, čo sa od nás kultúrne a spoločensky očakáva.

V eseji s názvom Čestná lesba píšete: „V tejto ére prsnatého, sprejom opáleného, bábätkom posadnutého zaslepenia sa zo ženskosti stala karikatúra. Ženskosť sa zveličuje vo vonkajšej prezentácii a zároveň sa redukuje v dôsledkoch. Drsnú babu spraví z každej, ktorá chce len pohodlný pár topánok.“ Nemáte pocit, že aj za popularitou autobiografických esejí, ktoré píšu ženy, stojí práve tento nerealistický, prehnaný obraz ženstva prezentovaný v médiách?

Myslím si, že za boomom a popularitou autobiografických textov stojí skutočnosť, že sú pre médiá tým najlacnejším materiálom. Reportáže stoja peniaze. Články o iných ľuďoch stoja peniaze. Písanie o sebe je zadarmo, a tak sa v online vydaniach novín a časopisov množia autobiografické eseje, pretože ich vydavateľstvá väčšinou platia svojim prispievateľom a prispievateľkám veľmi málo, ak vôbec niečo.

Ak ide konkrétne o ženy, ktoré sú nejakým spôsobom nekonformné, mám pocit, že to bolo presne tak odjakživa. Väčšina žien, ktorá mala možnosť písať a publikovať, už z tejto samotnej podstaty žila mimo nejakej spoločenskej normy. Simone de Beauvoir a Mary McCarthyová písali o vlastných životoch, ktoré boli všetko iné len nie typické. Dnes sa však objavujú eseje, ktoré sa zaoberajú obrazom „obyčajného ženstva“, čo sa v minulosti veľmi nedialo. Ale zase, ktovie, čo to „obyčajné ženstvo“ vôbec znamená a predstavuje.

V knihe píšete, že je veľký rozdiel medzi tým, keď autorka „všetko vypľuje na prvú“ a „keď zo seba vydá všetko“. Pravdepodobne o tom premýšľate aj pri písaní vlastných textov.

Samozrejme, ako som spomínala – nehovorím čitateľom a čitateľkám všetko, to by bola spoveď, vyznanie, ale snažím sa povedať to podstatné a pravdivé. Spovede sú spontánne, nepremyslené a nezanalyzované, vyrozprávané narýchlo, aby sme si uľavili od ťažoby niektorých pocitov. Vo svojich esejach sa nespovedám, vyplývalo by z toho, že sa cítim vinnou, čo nie je pravda.

Meghan Daumová je americká prozaička, novinárka a esejistka. Vychádza z tradície autorov ako EB White či George Orwell, ale najmä americkej reportérky a autorky viacerých memoárov Joan Didionovej. Pracuje ako komentátorka v denníku Los Angeles Times a do New York Times prispieva recenziami vo vlastnej rubrike EGOS, v ktorej píše o memoároch a autobiografických textoch.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Naše Finančné Družstvo - projekt s vlastným riešením dôchodkov
  2. BonoPay - platobné služby a vernostný program v jednom
  3. Používate make-up? Potom spozornite
  4. Meškanie výstavby diaľnic brzdí ekonomiku aj stavebný sektor
  5. Legendárna Transsibírska magistrála
  6. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  7. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  8. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  9. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  10. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  1. Študenti Stavebnej fakulty STU na exkurzii v Brne
  2. Top 10 inzerovaných áut za posledné 3 roky
  3. Henkel taught 5000 students in Slovakia about sustainability
  4. BonoPay - platobné služby a vernostný program v jednom
  5. Naše Finančné Družstvo - projekt s vlastným riešením dôchodkov
  6. Meškanie výstavby diaľnic brzdí ekonomiku aj stavebný sektor
  7. Používate make-up? Potom spozornite
  8. Legendárna Transsibírska magistrála
  9. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  10. Vianočný bázar chalaňov
  1. Legendárna Transsibírska magistrála 31 597
  2. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 5 190
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 3 114
  4. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov 2 020
  5. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 1 016
  6. Top First moment dovolenky na leto 2018 1 016
  7. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 1 006
  8. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 981
  9. Naše Finančné Družstvo - projekt s vlastným riešením dôchodkov 761
  10. Používate make-up? Potom spozornite 713

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Fico dal opäť prednosť sebe, a kto je užitočný idiot politiky

Robert Fico si už musí poslušnosť svojich poslancov i partnerov vynucovať krajnými prostriedkami

SVET

Švajčiari otvorili najstrmšiu pozemnú lanovku na svete

Pozemná lanovka prejde prevýšenie 744 metrov.

KOMENTÁRE

Radšej európsku federáciu než vodu v mäse

Chcem európsku federáciu s otravnými potravinovými kontrolami.

Dokážete odlíšiť hoax od pravdy? Otestujte sa

Zahrajte si kvíz a zistite, či spoznáte na webe klamstvo.

Neprehliadnite tiež

Keď sa chcela brániť, udrel ju. Basgitaristu skupiny Kiss obvinili z obťažovania

Len pred pár týždňami sa v budove televízie vyzliekal.

Joan Baez kedysi vypli elektrinu v Bratislave. Na Slovensku zaspieva posledný koncert

Americká speváčka sa lúči s pódiami. U nás sa kedysi spoznala s Václavom Havlom.

Patria k tomu najlepšiemu v tanečnej hudbe. The Chemical Brothers prídu na Pohodu

Keď mali minule na Slovensku koncert, prekvapili svojimi požiadavkami.