Niet piskora, čo utrafil by raz i moju nôtu? Nehúkajte všetky nôty tie, čo som dávno v pätách zodral, keď ešte cez sklo lízaval som med!
Ako dieťa som úryvky Eža Vlkolinského často počúvala od svojej mamy. S obľubou ich recitovala vždy, keď si chcela precvičiť umelecký prednes, a tak sa mi krkolomné radenie nevšedného slovného výraziva zarylo do hlavy tak hlboko, že aj dnes bez problémov vyťahujem rozsiahle pasáže veľkej básnickej skladby.
Epos Ežo Vlkolinský napísal gigant slovenskej literatúry v roku 1890, keď už dávno nepoužíval svoje maďarské meno Pavol Országh de Felsőkubin, ale pseudonym Hviezdoslav, čím potvrdil svoje slovenské literárne väzby a charakterizoval sústavu svojich všeobjímajúcich diel.
O to viac človeka poteší, že kvetnatá epika tohto druhu vo svojej veršovanej špekulatívnosti stále určuje, čo je moderné. Keď sa dobre načasuje a vhodne podá, uletia na nej aj najväčší ignoranti povinného čítania, viď napríklad Baštrng s Michalom Kubovčíkom na danú tému.
Nie je však na škodu vidieť tento ševel plamenistých jazykov ani v televíznom spracovaní z roku 1978, dokonca aj v nadväzujúcom pokračovaní eposu o bratovi Gáborovi Vlkolinskom, kde Hviezdoslav rieši ďalej do dôsledkov dobu, keď zemianstvo ako spoločenská sila začína zanikať a riešením je spojenie s ľudom.
