Stáva sa to. Prečítate knihu a poviete si, táto nezapadne prachom, má šancu dobre sa umiestniť v niektorej významnej literárnej súťaži. Aj na Slovensku máme cenu za beletriu, ďalšiu za poviedku a máme ich, samozrejme, viac, ale čitateľská obec ich významnejšie neprežíva. Na západnom či skôr anglosaskom fronte je to inak, miestne knižné ceny sú sprevádzané pompou, peniazmi, pozornosťou médií. Ono to, samozrejme, nie je len o tých dobrých knihách, ale predovšetkým o ich predaji. Bavíme sa o obrovskom trhu, o čitateľoch z celej planéty, ktorí sú schopní čítať po anglicky. V porovnaní s tým je písanie v slovenčine len milá lokálna drobnosť pre pár stoviek tisíc ľudí. Aj to je zrejme extrémne optimistický odhad počtu čitateľov beletrie v našej krajine. Napokon, aj Slováci majú čítačky plné zahraničných kníh, nečakajúc na preklady, ktoré môžu a nemusia prísť.
Prílev spoza veľkej mláky
Favoriti a víťazi idú ako čerstvé rožky, to je samozrejmé. Preto je pri cenách hromadným zvykom vyhlásiť najskôr širšie finále, čo zvýši tržby za povedzme dvanásť kníh, a potom užšie finále, kde knižní fajnšmekri, ale aj literárni snobi siahnu po kreditnej karte s podstatne väčšou pravdepodobnosťou. Británia by tiež nebola Britániou, keby sa na víťaza súťaže nedalo staviť v bookies, stávkových kanceláriách. Keby bola mala takú možnosť aj recenzentka, tentoraz by si bola vyrovnala finančné straty za nákupy kníh. Najvýznamnejšiu literárnu cenu za prózu písanú v angličtine The Man Booker Prize 2017 vyhral jej favorit George Saunders s knihou Lincoln in the Bardo.
Tento pán je Američan a to vyvoláva aj negatívne emócie. Man Booker sa pred pár rokmi rozhodol súťaž otvoriť pre všetky knihy napísané v angličtine a vydané v Spojenom kráľovstve. Výsledkom je, že víťazmi sa stali Jamajčan Marlon James, Američan Paul Beatty a teraz zasa Američan. Predtým súťažili len spisovatelia zo Spojeného kráľovstva, Commonwealthu a Zimbabwe. Teraz je konkurencia podstatne vyššia a nestretáva sa to s jednoznačným nadšením autorov z pôvodne súťažiacich krajín. Mnohí si myslia, že cena tým stráca svoj ostrovný charakter a hlavne, britskí, škótski a írski autori tým prichádzajú o možnosť získať väčšie uznanie. Možno by nebolo zlé, keby Američania umožnili na revanš Britom súťažiť o Pulitzerovu cenu. Pulitzerovej cene by to tiež len prospelo. Z hľadiska Man Booker išlo rozhodne o expanziu a nárast na význame, pretože spolu s druhou cenou, ktorú spoločnosť Man udeľuje, Man Booker International za najlepší preklad knihy do anglického jazyka, tak vychytá každý rok tie najlepšie knihy. Ako verná záujemkyňa o knižné skvosty im je recenzentka nesmierne vďačná.
Favoriti a outsideri
Ale späť k finalistom a víťazovi. Do záverečnej šestky sa dostali štyria favoriti a dvaja outsideri.
Mohsin Hamid otváral núdzové východy smerom na západ v knihe Exit West (recenzia MoK, september 2017) a napísal knihu dokonale súčasnú. Problematika nútenej migrácie ľudí z kútov sveta postihnutých vojnami a náboženskými konfliktmi je podaná neočakávaným spôsobom, za použitia prvkov magického realizmu. Mladá dvojica v nej prechádza všetkými fázami úteku, dôraz sa však kladie na prežívanie na aktuálnom mieste pobytu, interakciu s hostiteľmi, či ide o tábor, alebo už priznaný štatút prisťahovalca. Spôsob, akým sa tam dostali, je redukovaný na akési zázračné strážené dvere, ku ktorým sa za istých podmienok dá získať prístup. Mohsin Hamid je Brit pakistanského pôvodu.
Ali Smith bola za knihu Autumn vo svojom štvrtom finále Man Booker Prize. Porotcom už musí byť trápne posielať ju domov s prázdnymi rukami, pritom bola nepochybne jednou z favoritiek. Píše svojským štýlom. Vezme niekoľko tém, ktorých vzájomná súvislosť je buď tenká ako pavučinová niť, alebo nie je žiadna. Dej je sekundárny, jednotlivé intenzívne obrazy sú dôležitejšie. Kniha sa volá v preklade Jeseň, má to byť prvá časť kvarteta nazvaného podľa ročných období, akýsi Vivaldi z písmen. Nie je to hociktorá jeseň, sú to sychravé mesiace roka 2016, dni po brexite. Okrem pohľadu na už existujúce a budúce ostnaté ploty sú témou knihy aj príbehy dvoch ľudí, Elisabeth a Davida, dvojice susedov a priateľov, ktorých delí sedemdesiat rokov veku.
Paul Auster v názve knihy použil čísla 4321 (recenzia MoK február 2017). V tejto dejovo aj fyzicky objemnej knihe sa svetoznámy americký autor nepochybne snažil vytvoriť zásadné dielo, možno dar k vlastným sedemdesiatinám. Vytvoril postavu Archieho Fergusona, dieťaťa, z ktorého sa niekedy stal a niekedy nestal mladý muž, ktorý žil niekedy dlhšie a niekedy kratšie a to všetko preto, že sa Auster rozhodol dať životu svojej hlavnej postavy štyri rôzne smery. Samozrejme, že takáto idea nutne nastoľuje otázky o tom, či je osud človeka predurčený, či existuje boh, alebo o bytí a nebytí rozhoduje hlúpa náhoda. Kniha je zároveň mozaikou amerického života od povojnových päťdesiatych rokov až po búrlivé sedemdesiate roky, poznačené vojnou vo Vietname, študentskými nepokojmi či černošským hnutím Čiernych panterov.
V poli súťažiacich sa ocitli aj dve mladé autorky. Emily Fridlund napísala knihu History of Wolves, zvláštny príbeh dievčaťa žijúceho v chate na brehu jazera s rodičmi, ktorí sú poslednými predstaviteľmi akejsi zaniknutej sekty. Pre mnohých bolo prekvapením, že sa debutová kniha mladej Američanky dostala medzi šesť najlepších, ale príbeh dospievania medzi náboženskými fanatikmi a ľuďmi z okolia, ktorých úmysly nie sú vždy najčistejšie, je iste zaujímavý a zaslúži si podrobnejšiu recenziu.
Ďalšou debutantkou je rodená Londýnčanka Fiona Mozley. Zapôsobila knihou Elmet, príbehom z anglického Yorkshiru, temným rozprávaním odohrávajúcim sa na vidieku. Tam žijú dvaja súrodenci so svojím fyzicky nesmierne silným otcom v domci, ktorý pre nich vlastnoručne postavil vedľa železničnej trate. Je to príbeh rodiny, snažiacej sa žiť podľa akéhosi pradávneho kódexu v modernom svete, kde si už nemôžete bez dokladov a listov vlastníctva vybudovať solídnu existenciu.
Zapadol do matrice
Nakoniec pár slov o víťazovi. George Saunders je ďalším Američanom, ktorý „ukradol“ Britom ich knižné rodinné striebro. Lincoln in the Bardo (recenzia MOK apríl 2017) je však kniha do tej miery zaujímavá a zvláštna, že porotcom, ktorých cieľom bolo objavovanie kníh prekračujúcich hranice bežnej pisateľskej rutiny, musela presne zapadnúť do matrice. Bardo je medzistanica, v ktorej sa nachádzajú ľudské duše, stavy medzi smrťou a novým zrodením. Nachádza sa v ňom aj Willie, práve zosnulý syn amerického prezidenta Abrahama Lincolna.
George Saunders využil historikmi zaznamenaný fakt, že prezident Lincoln bol taký zdrvený smrťou svojho najmilšieho syna na týfus, že ho navštívil v noci po pohrebe na cintoríne, aby ešte raz objal jeho telo pred tým, než ho navždy uložia do hrobky. Okolo tohto faktu rozohral Saunders fantastické divadlo pozostávajúce z prepletania reality a dialógov 166 duší ľudí, pochovaných na cintoríne, ktorí z rôznych dôvodov stále zotrvávali v spomínanom medzistave.
Podať závažné obdobie dejín Severnej Ameriky, tesne pred vypuknutím občianskej vojny takým svojráznym spôsobom, ukázať realitu prostredníctvom priesvitných úst chrliacich rôzne žaloby a príbehy, chce skutočného majstra. George Saunders Man Bookera rozhodne nedostal žiadnou zaoceánskou intrigou. Aj tak sa však oplatí dočítať všetky spomínané knihy, pretože finálová šestka je vždy zárukou kvality.
