K čítaniu cez Shakespearovho Hamleta
Vo výmenníku na košickej Ulici obrody (vďaka projektu európskeho hlavného mesta kultúry sa z nich stali kultúrne centrá) na vyvýšenej plošine sedí v kruhu dvadsať mladých Rómok a Rómov vo veku od 15 asi do 23 – a čakajú, čo bude ďalej. Odovzdávame im Šebestove Bájky aj s prekladom do rómčiny, Rozenbergovej knihu Slobodu bažantom (aby čítali aj „inú ženskú“ literatúru) a Mäso od Košičana Soltésza.
Niektoré pätnásťročné dievčatá čítajú Mengeleho dievča, Denník Anny Frankovej a Vrbov román Utiekol som z Osvienčimu.
Medzi knihami a autormi prevláda ženská próza, ale takto redukovať ich záujem by bolo nefér – dievčatá čítajú aj historické romány, obľúbené sú aj autobiografie a knihy o druhej svetovej vojne. Spomíname najmä Rómky, hoci na stretnutí boli aj chlapci, tí sú však akísi zakríknutejší – videorecenzie robia takmer bez výnimky dievčatá.
V debate zisťujeme – decká takisto, že knihomoli sú vlastne rovnakí, aj ony sa čítaním presúvajú v čase a priestore, žijú iné životy a odstrihávajú sa od reality... Zaujímame sa, ako si vyberajú knihy, čo im dáva čítanie, ako na nich reaguje okolie – negatívne postoje typu, že sa vyvyšujú a chcú byť iné, sú zriedkavé, výrazne prevládajú sympatie. V niektorých rodinách vďaka deťom začali čítať aj rodičia; u starostu Luníka IX fičí skôr literatúra faktu, jeho syn Marcel je zasa fanúšikom sci-fi. Ľady sa lámu, decká sú zvyknuté diskutovať a nehanbia sa medzi sebou – idea klubu vznikla vlani v októbri a dievčatá odvtedy zjavne osobnostne povyrástli.
Na začiatku bol vlak
„Keby ste ich videli pred rokom, nepovedali by vám ani slovo, dnes sa s vami pokojne zhovárajú a odpovedajú na diktafón,“ hovorí šéfka knižného klubu Renáta Pankievičová, keď už mladí majú za sebou aj stretnutie s banskobystrickým Rómskym literárnym klubom.
Myšlienka rómskeho knižného klubu vznikla náhodou. „Išli sme z Bratislavy z konferencie so splnomocnencom vlády Ábelom Ravaszom a dievčatá si za vreckové od rodičov kúpili knihy,“ hovorí Renáta, „a keď si ich začali čítať vo vlaku, sprievodkyňa bola veľmi prekvapená čítajúcimi Rómkami. Vtedy mi napadlo, že by som ich mohla posmeliť a posunúť myšlienku od čítania k videorecenziám, aby prerozprávali obsah prečítaného iným deťom.“ Pôvodný nápad rozhovoru dvoch čitateliek o jednej knihe sa neujal, potom prešli na nakrúcanie videorecenzií. Na facebooku majú doteraz takmer sto nahratých videí, kde dievčatá hovoria základné informácie o knihe, krátky obsah aj prečo sa im konkrétne knihy páčia. Sledovanosť videí je úžasná – každé vidí niekoľko tisíc divákov.
Istú stereotypnosť videí si uvedomujú aj dievčatá a snažia sa ich spestriť – buď komiksom, zvláštnym prístupom (zavrite oči a počúvajte), alebo rôznymi grafickými prvkami, či zostrihom iných videí a sprievodným textom. O videách sa bavia aj medzi sebou a hoci reakcie na sociálnej sieti sú takmer bez výnimky kladné, vedia si povedať aj to, čo sa im na videách nepáči alebo čo by mohli zlepšiť.
Pozitívne reakcie na knižný klub sú pravidlom – dokonca niektoré školy oslovujú klub, aby dievčatá prišli k nim a kultivovali ďalších. Čítajúce tínedžerky vtedy stoja pred niekoľkými desiatkami rovesníkov a hovoria im o pozitívach čítania, niekedy aj čítajú z obľúbených kníh, hovorí Renáta a dodáva, že „párkrát sa nám aj stalo, že nám napísali riaditeľky škôl, pochválili projekt aj úspechy niektorých rómskych detí“.
Podporujú ich všetci
Knihy pre knižný klub získala Renáta v podstate jednoducho – poprosila o ne slovenských spisovateľov. Momentálne majú od 105 autorov vyše 150 kníh a v tejto komunikácii pokračujú – napríklad Aničke po pozretí jej videa jedna autorka poďakovala a poslala ďalšiu knihu aj s venovaním. Knihy napokon ostávajú dievčatám a tie si hrdo budujú vlastné knižnice, rady sa pred nimi odfotia alebo nahrajú video.
Knihy si dievčatá navzájom odporúčajú a vymieňajú - aby sme sa mohli o nich pozhovárať, vysvetľuje Nikola. Práve ona obohatila recenzie o verziu komiksu – s čím jej pomohla dvanásťročná sestra navštevujúca výtvarný krúžok. Nikola napísala texty v slovenskom aj v anglickom jazyku a sestra tomu dodala výtvarnú podobu. Nikola sa naučila čítať ešte pred vstupom do školy, po období ženských a historických románov dnes uprednostňuje autobiografie. Zmaturovala vlani a chcela by ísť na vysokú študovať anglický jazyk. Jej brat predtým nečítal, ale keď mu dala Kto chytá v žite, stal sa z neho pravidelný čitateľ.
Fascinujúca je aj úprimnosť a nadšenie týchto dievčat – odštartovala to ešte v pôvodnej kolektívnej diskusii Miška, ktorú k čítaniu dostal Shakespearov Hamlet. „Z Hamleta mala byť písomka. Chodila som na strednú školu v Prešove, čo trvá asi hodinu, tak som knihu prečítala počas cesty,“ dodáva neskôr. „Veľmi sa mi páčila a to bol impulz, aby som čítala. Predtým som nečítala vôbec. Vo Vranove mali v kníhkupectve výpredaj, tak som tam vošla a nakúpila kopec kníh. Vtedy som začala intenzívne čítať,“ hovorí ďalšia maturantka v knižnom klube. Miška číta rôzne žánre, nedávno dokonca aj Krajinu kanibalov od Marka E. Pochu.
Podnetov a postrehov ponúkajú títo mladí veľmi veľa – základným pocitom je, že sú knihomoli a knihomili, čítajú všetko a všade (u Nikolky a Aničky už spolužiakov neprekvapí, že počas prestávok sú zahľadené do kníh). Knižný klub im dáva pocit súdržnosti, lebo v prostredí nerómskej väčšiny, kam sa dostávajú pre dobré študijné výsledky, občas zažijú rôzne nelichotivé poznámky. Tu sú si rovnocenné a spája ich láska ku knihám. Vďaka knihám si zlepšujú slovnú zásobu, učia sa formulovať myšlienky, premýšľajú aj nad problémami, aké by im neprišli na um.
Úplne nečakaným zjavom je pätnásťročná Barbora – pre jej fascináciu knihami o druhej svetovej vojne a holokauste, ku ktorým sa dostala cez otca a dedka. Mladučká Vivien prišla zo Spišskej Novej Vsi aj s mamou. Ustavične sa vrtí na stoličke a najradšej by ušla pred otázkami - k čítaniu kníh najmä o láske ju dostala staršia sestra, jedna z troch zmaturovaných dievčat. Lukáš nedávno dočítal Kraskovo Nox et solitudo; vždy sa snaží dozvedieť viac o autorovi, vie, že nielen Štúr, ale aj Krasko to mal v živote ťažké. Na najbližšej súťaži bude recitovať Plachý akord.
Kamera?!
Čo by vám pomohlo najviac, pýtame sa Renáty na záver. Najväčším problémom sú pre nás peniaze, hovorí, potrebovali by sme kameru, aby sme skvalitnili nahrávanie videorecenzií. Požiadali síce o grant, na budúci rok sa chcú uchádzať aj o dve percentá z daní - ale všetko robia fakticky iba na kolene. V tento deň boli v klube už od deviatej, bez občerstvenia, podvečer hladní ako spisovateľ. Úžasné!
