Som špión, spáč, špiceľ, človek dvoch tvárí. Azda teda nie je prekvapivé, že som zároveň človek dvoch myslí. Hovorí hlavná postava románu Sympatizant. Dvojitý agent, sčasti Američan, sčasti Vietnamec, vidí svet zložito. Tak ako jeho autor, Viet Thanh Nguyen, nositeľ Pulitzerovej ceny za rok 2016.
Hlavná postava románu Sympatizant sa konfrontuje s dvoma (troma?) identitami – Severovietnamec, Juhovietnamec (a Američan či Francúz). Napokon, je to dvojitý špión. Vďaka tomu sa vám však podarilo vykresliť pozitíva aj negatíva všetkých bojujúcich strán vo Vietname. Predovšetkým negatívnych stránok, dodajme. Bol to zámer?
Jednoznačne áno. Prečítal som množstvo americkej a vietnamskej vojnovej literatúry a väčšina tejto literatúry vnímala vojnu len z jednej strany. Ak sa spisovateľ pokúsil nazerať na vojnu z druhej strany, teda z pohľadu nepriateľa, zvyčajne mu išlo o jeho humanizáciu. Ale čo ak nepriateľ bol humánny aj nehumánny súčasne? Skvelá literatúra, ktorá vnímala vojnu len z jednej strany, bola schopná povedať aj na svoju adresu, že bola ľudská aj neľudská. Mojou ambíciou bolo vyrozprávať príbeh, ktorý rozpráva o ľudskosti a neľudskosti všetkých strán, ktoré sú schopné nielen šľachetných činov, ale aj zverstiev. Myslím, že len takto môžeme odvrátiť vojnu; ak si neuvedomíme vlastnú neľudskosť, budeme stále v pokušení veriť, že môžeme viesť „dobrú“ vojnu.
Pozitívne z vášho obrazu napriek presvedčeniu protagonistu nevychádzajú ani príslušníci Vietkongu – čitateľovi chýbajú postavy, s ktorými by sa mohol stotožniť. Vám nie?
Stotožňujem sa so svojím rozprávačom, špiónom, ktorý je Francúz aj Vietnamec, ktorý vníma všetko z oboch strán. Nechcel som vytvoriť román, ktorý by obhajoval jednu stranu, napríklad, že na našom území pôsobil hrdinský Vietkong. Myslím si, že môj špión je sympatická postava, napriek tomu, že je dvojitý agent, klamár, alkoholik, sukničkár a, koniec koncov, aj vrah. Prečo by ho pre toto niekto nemal mať rád?
Archív SMEUtiekli ste zo severného aj južného Vietnamu a napokon skončili v USA – váš obraz Američanov, najmä ich vzťahu k vietnamským utečencom, nie je mimoriadne sympatizujúci, skôr naopak, vidíte ho ako prezieravý, skôr arogantný ako empatický. Prečo?
Vyrastal som medzi Američanmi a poznám ich aspoň tak dobre ako oni sami seba. Samozrejme, že som aj Američan. Ale som aj Vietnamec, aby som sa cítil iný ako ostatní Američania a bol schopný vidieť ich ako outsider. Aby som ich mohol tvrdo kritizovať, musím s nimi aj sympatizovať. Inak by moja kritika bola úbohá a nepriateľská. Namiesto toho je moja kritika plná takej pravdy, akú môže hovoriť len ten, kto je domáci aj outsider.
Vy sám ste súčasťou dvoch svetov, vietnamského aj amerického. Namiesto potenciálne autobiografického románu ste uprednostnili špionážny román. Rola dvojitého špióna logicky vedie k vyostrenému obrazu oboch svetov, možno nie celkom objektívnemu. Počítali ste s týmto rizikom?
Moja autobiografia je dosť nudná, to moji rodičia riskovali všetko. Ja som prežil emocionálne nevyrovnaný život utečenca, ktorý celkom nezapadol. V USA sa od príslušníkov menšín očakáva, že budú písať autobiograficky, pretože to je jediná pravda, ktorú údajne poznáme. To som však odmietol, hoci by to bola ľahšia cesta k uverejneniu. Riskoval som, keď som namiesto autobiografie napísal niečo, čo bolo kritické k Spojeným štátom (nehovoriac o Vietname alebo o vietnamských Američanoch). Riskoval som aj preto, že moja hlavná postava je dvojitý špión. Rovnako ako ja vidí každý problém z oboch strán. Autor je vystavený riziku atakovania zo všetkých strán, ale toto by mal každý spisovateľ podstúpiť.
Podľa The New York Times ste sa v románe „museli skrývať pod toľkými vrstvami, že ste si neboli istý, kým ste“. Je tento postreh presný?
V prípade môjho špióna to je správne. Otázka znie, v čo verí. Verí v komunizmus, ale takisto má rád kapitalizmus. Verí vo Vietnam, ale má rád aj Ameriku. Tieto postoje nie sú v tom historickom čase zmieriteľné. Nemožno byť revolucionárom, ak vidíte problémy z oboch strán. Revolucionári sú najúspešnejší, keď veria v jednu vec. Tento konflikt bude jeho tragédiou, ale pramení v jeho schopnosti empatie pre všetkých.
Postava dvojitého špióna je častá v špionážnych trileroch – ste ich čitateľom? Niektorí autori majú aj konkrétne skúsenosti so spravodajskými službami (Le Carré, Forsyth...). Ako ste sa vyrovnávali s deficitom tejto konkrétnej skúsenosti, lebo vaša postava dvojitého špióna je veľmi presvedčivá?
Milujem špionážne romány a čítal som Le Carrého aj Forsytha a mnoho ďalších autorov, ako Joseph Conrad a Graham Greene. Všetci títo autori majú osobné skúsenosti s dobrodružstvom, dokonca so špionážou. Ja nie. Ak je môj román presvedčivý, som spokojný. Myslím, že na úspechu románu sa podieľajú sympatie s hlavnou postavou, moje hlboké znalosti amerického a vietnamského sveta a dôsledná príprava.
Vyostrenie ústredného vietnamsko-vietnamsko-amerického konfliktu je zrejme ďalšou príčinou príťažlivosti knihy. Všetci zainteresovaní sa súčasne môžu cítiť ako obete, rovnako sú aj násilníkmi voči druhej strane. Bez pochopenia tejto dvojitej roly, obete aj násilníka, však asi nemôže dôjsť k akémusi zmiereniu oboch etník.
Verím, že väčšina ľudí nie sú len obete alebo len násilníci, ale sú schopní byť v oboch rolách. Niekedy ľudia popierajú, žeby kedykoľvek niekomu ublížili, ale mohli to urobiť nepriamo alebo pasívne ako spolupáchatelia. Nemecko je jednou z mála krajín, kde to uznávajú. Nie všetci Nemci počas druhej svetovej vojny zabíjali Židov, ale ako celok boli spoluvinníkmi. Spoluvina - a pasivita – je jedným z veľkých zločinov, ktorými sa môj román zaoberá. Mnohí ľudia odmietajú spoluvinu, popierajú pasívnu účasť a vidia seba a svoje krajiny iba ako obete. Keď došlo k útoku 11. septembra, Američania sa považovali za obete, ale vôbec nebrali do úvahy kontext komplikovanej globálnej histórie, keď si sami Američania vybrali za obete iné populácie. Keď sa Američania považovali za obete, okamžite reagovali pomstou. Mnohí z tých, ktorí sa považujú len za obete, nikdy nedokážu vidieť, ako by mohli škodiť iným. Budú v tom pokračovať a zmierenie nie je možné.
Tento kritický postoj vám zrejme nevyniesol veľa sympatií v oboch čitateľských skupinách. Ako reagovali na vašu knihu?
Mnohí čitatelia amerického a vietnamského pôvodu reagovali celkom pozitívne. Povedali mi, že kniha zobrazuje vojnu pravdivo. Samozrejme, existujú čitatelia, ktorí sú na moju knihu nahnevaní. Vietnamská vláda by ju mohla cenzurovať. Niektorí vietnamskí utečenci nechcú čítať nič, kde vystupuje ako hrdina komunistický špión. Niektorí Američania mi hovoria, miluj Ameriku alebo odíď! V každom prípade, títo ľudia sa boja čítať čokoľvek, čo by narušilo ich jednostranný svetonázor.
Kniha Sympatizant má otvorený koniec a žiada si pokračovanie. Pracujete na ňom? Budete sa venovať otázkam zo záveru knihy? „Čo si ľudia bojujúci s mocou počnú, keď ju získajú? Čo si počne revolucionár, keď revolúcia zvíťazí? Prečo tí, čo sa dovolávajú nezávislosti a slobody, odopierajú nezávislosť a slobodu iným?“
Začínam tam, kde sa Sympatizant končí, a pokračujem príbehom v Paríži v osemdesiatych rokoch. Môj rozprávač je napoly Francúz a napoly Vietnamec. Pokračovanie skúma francúzsku líniu jeho dedičstva a francúzsky problém pri kolonizácii. Navyše, román sa bude aj naďalej zaoberať otázkami, ktoré spomínate. Sympatizant je román o vytriezvení, o tom, ako veľkolepé revolučné myšlienky zlyhávajú. Ale zaoberám sa aj tým, ako sa dá evolučný idealizmus obnoviť a možno aj udržať. Aj keď nejaká konkrétna revolúcia zlyhá, znamená to vo všeobecnosti, že k revolúcii nemôže dôjsť? Nemôžeme sa poučiť z vlastných chýb? A presne s týmto je môj rozprávač nútený sa konfrontovať – vytriezvieť z rozčarovania, kým sa snaží nájsť ďalší spôsob, ako vyjadriť svoje revolučné túžby pre spravodlivosť pre všetkých.
Okrem toho, že učíte, pôsobíte aj ako editor blogu diaCRITICS a venujete sa aj umeleckej tvorbe vietnamskej komunity v USA. Aké témy a spôsoby zobrazenia reality sú typické pre túto komunitu?
Je ťažké generalizovať, ale myslím, že jej umelecká produkcia má dva trendy. Ten hlavný sa usiluje o potvrdenie vietnamskej kultúry v USA, buď v tradičnej podobe, alebo hybridnej -spev, tanec, hudba, filmy a podobne. Menší vedľajší trend sa usiluje nájsť u vietnamských utečencov perspektívu, ktorá je vždy premenlivá, vždy proti moci, vždy kritická. Ja sa pohybujem v tomto vedľajšom trende. Nechcem propagovať vietnamskú kultúru, pretože vietnamská kultúra bola v USA odmietnutá. Nechcem propagovať kultúru utečencov, pretože vietnamská vláda zanevrela na ľudí, ktorí odišli. Chcem sa pozrieť na tieto momenty odmietnutia a likvidácie a zmeniť to na princíp – že by sme vždy mali odmietnuť popieranie a zanevrenie, že by sme si mali vždy dávať pozor na útlak, nech už ide o kohokoľvek.
V Európe vzniká množstvo problémov s moslimskými komunitami, s generáciou detí a vnukov, ktorá sa nevyrovnala s identitou súčasnej krajiny, z čoho vzniká množstvo problémov a konfliktov. Ako je to na tom vietnamská komunita pri začleňovaní sa do americkej spoločnosti?
Na rozdiel od niektorých moslimských komunít v Európe mala vietnamská komunita v USA výhodu v tom, že bola založená vzdelanými prozápadnými utečencami, ktorí prichádzali z vojenského a politického prostredia. Vedeli niečo o americkej kultúre, pracovali s Američanmi vo Vietname a patrili k strednej triede. Neprispôsobovali sa americkej spoločnosti ľahko, ale mnohí z nich uspeli alebo v tom podporovali svoje deti. Americká migračná politika vo všeobecnosti je zameraná na výber ľudí, ktorí majú schopnosť sa prispôsobiť, a americká spoločnosť potom podporuje menšinové kultúry a možnosť pluralitnej spoločnosti z rozličných kultúr. Tieto podmienky umožnili vietnamskej komunite prosperovať.
Ako s odstupom času hodnotíte rozhodnutie USA bojovať vo Vietname – bolo to správne rozhodnutie, ale vedené často nesprávnymi prostriedkami?
Nie, myslím si, že to bolo zlé rozhodnutie vedené zvyčajnými prostriedkami, ktoré vo Vietname jednoducho nefungovali. Zvyčajne hovorím, že Spojené štáty majú dlhú históriu zasahovania do iných krajín, čím myslím napadnutie alebo ich okupáciu, alebo sponzorovanie prevratov atď. Tieto stratégie často fungujú. Nie však vo Vietname, čo viedlo Američanov k otázkam, kde urobili chybu? Američania potom argumentujú, že zlyhali ich ušľachtilé zámery, čo je len odvracanie pozornosti od amerického imperializmu. Môžem poukázať na Filipíny a Kóreu, kde boli Spojené štáty úspešné a konali v súlade so svojimi záujmami, a na Afganistan a Irak ako na miesta, kde Spojené štáty neboli také úspešné. Tento nedostatok úspechu vyvolal krízu amerického sebavedomia.
(prekl. Matej Kotian)
Profil
Viet Thanh Nguyen (1971) je vietnamsko-americký spisovateľ. Narodil sa vo Vietname ako syn severovietnamských rodičov, ktorí v roku 1954 emigrovali na juh. Po páde Saigonu jeho rodina utiekla do USA. Vyštudoval na univerzite Berkeley. V súčasnosti pôsobí ako profesor na University of Southern California. Jeho debut Sympatizant bol v roku 2016 ocenený Pulitzerovou cenou za najlepší román, ale aj mnohými ďalšími cenami. Jeho najnovšou knihou je zbierka krátkych poviedok s názvom The Refugees (Utečenci), v ktorej odkrýva témy imigrácie, identity, ale aj lásky a rodiny.
