Na Jozefa Kariku by ste to na prvý pohľad nepovedali. Skáče od mysterióznych románov, ktoré aj v menej žičlivej atmosfére k žánrovej literatúre dokážu strhnúť intelektuálnu elitu, k masívnym politicko-spoločensko-historickým románom. Kadencia jeho autorskej produkcie je obdivuhodná a odkazuje na profesionálnych zahraničných autorov. Písanie je preňho relax, možno aj preto patrí k jedným z mála, ktorí sa u nás písaním dokážu (veľmi slušne) uživiť.
Nevyzerá ako niekto, kto dokáže z dvoch nadávok napísať dialóg, pričom zakaždým má nadávka odlišný význam a dokonale reflektuje sociálnu skupinu, ktorú by nemal poznať ani z autobusu. Nevyzerá ako niekto, kto sa dokáže tak vierohodne vcítiť do natoľko odlišných charakterov. Jozef Karika je autor, ktorý nesymbolizuje len aktuálnu vrcholnú slovenskú fantastiku, ale azda aj budúci Mináč a Hečko, expresívne zobrazujúci beštialitu celej jednej dekády slovenských dejín. Posledný román Čierny rok. Vojna mafie potvrdzuje jeho kvality autentického a mimoriadne precízneho autora. Azda aj preto je tento, Karikov v poradí už desiaty román, rozsahovo najväčším slovenským románom za posledných päťdesiat rokov.
Brutálne deväťdesiate
„Každá moc, aj tá najmenšia, existuje iba vo svojich prejavoch; prežíva, len ak sa neustále potvrdzuje. A čím je moc väčšia, tým viac potvrdzovania vyžaduje.“
Ostro, horko aj slastne chutí moc hrdinom v najnovšom románe Jozefa Kariku Čierny rok. Postavy, ktoré prežili prvý diel s názvom Čierna hra. Vláda mafie, sa ocitajú v brutálnych deväťdesiatych rokoch a sú súčasťou divokých privatizácií, výbuchov náloží pod autami a otvorených mocenských hier, v ktorých ide o život. Hrdinovia nie sú typizovaní, sú to ľudia s výraznými individualistickými črtami, i keď všetci sú si v čomsi podobní. Každý má svoje túžby, ktoré ho ženú konať sebecky, vo svoj prospech a ísť doslova cez mŕtvoly. Keď sa jeden z hrdinov z týchto motívov vymkne, zaniká.
Karika to vie. Dokáže sa vcítiť do jednotlivých postáv, vidí im do hláv, a preto v každej časti rozprávač vystupuje presne tak ako hrdina, ktorému kapitola patrí. Čierna hra je preto literárne zaujímavá nielen obsahom, ako reflexia danej doby, ktorá nám s odstupom času pripadá až neuveriteľná, ale aj formálne, jazykovo, ako odraz ľudí v konkrétnej epoche.
Na krste knihy koncom októbra v kníhkupectve Martinus v Bratislave Jozef Karika povedal aj to, že do svojich románových hrdinov sa pri písaní tak vžíva, že následne potrebuje nejaký ventil. Podobne ako u hercov, aj on príbehy postáv prežíva. Možno preto pôsobia reálne, uchopiteľne, s detailmi typu boľavého zuba Zola Čonku, či hypersenzitívnych vnímaní pachov a zvukov u Alexandra Vokoša. Jedným z Karikových ventilov sú potom horory. Za ten posledný, Trhlinu, zožal Cenu čitateľov v Anasoft litera. Ani Čierna hra by však porote nemala uniknúť.
Krst čiernym pieskom
Obľúbených mysterióznych motívov sa však Karika nevzdal ani v poslednom románe. V častiach venovaných narkomanovi Dominikovi, synovi prednostu mestského úradu Vokoša, sa prejavujú najintenzívnejšie. Maďarská skladba Chmúrna nedeľa, po vypočutí ktorej ľudia spáchajú samovraždu, tieňoví ľudia nútiaci živých robiť hrozné činy, čierne labute ako symbol skazy paradoxne nevyznievajú tak hrozivo ako skutočné udalosti. Vymyslené strachy blednú pred tými reálnymi. Milan Kňažko na krste spomenul, že toto zlo sa nestratilo. Len sa prenieslo kamsi inam, je sofistikovanejšie a viac skryté. Ale stále je tu.
V ten večer sa krstilo čiernym pieskom. Knihu symbolicky pochovávali publicista a komentátor Marián Leško a herec, expolitik Milan Kňažko. Piesok zasypal Štarcha, Ostrého, Vokoša, Zola Čonku, Boba s Labom, Beátku, Kardiša s jeho slabnúcou mocou, aj jeho nasledovníkov. Kniha by však zapadnúť nemala. Až priveľmi vierohodne ukazuje to, akí sme skutočne boli, ako sme žili, čo sme akceptovali, čím sme prešli. Či sa tomu dalo vyhnúť, je otázne. Každá zmena so sebou prináša chaos, v ktorom sa zorientujú tí najpriebojnejší s minimom škrupúľ. Prečo však podobné, i keď už nie také zjavné zlo akceptovať teraz, je otázne. Aj tieto otázky zaznievajú pod povrchom Karikovho románu a vkrádajú sa do mysle čitateľa.
Riaditeľka vydavateľstva Ikar Valéria Malíková má radšej Karikove horory. Nebojí sa vraj pri nich až tak ako pri jeho spoločenských románoch. A o tom to celé je. Človek sa snaží zaplniť si myseľ vymyslenými príšerami, aby vytlačil tie skutočné. Tie tu však vždy budú. A najväčší paradox je v tom, že akokoľvek beštiálne môžu tieto príšery pôsobiť, stále sú to len ľudia. Práve schopnosť zobraziť tieto paradoxy v komplexnom vývoji jednotlivých postáv je Karikovou silnou stránkou. U čitateľa vzbudí emóciu spolu so spomienkou a ten zostáva lapený a bezmocný.
Čas ukáže, či sa Čierny rok spolu s knižným predchodcom stanú novou slovenskou klasikou, na ktorej budú rodičia a starí rodičia deťom a vnúčatám demonštrovať, aké to bolo za ich mladých čias.
Profil
Jozef Karika debutoval v roku 2005 knihou Zóny tieňa. Neskôr sa presadil úspešnými mafiánskymi románmi V tieni mafie, V tieni mafie II: Čas dravcov a Nepriateľ štátu. Obdobiu druhej svetovej vojny a vojnovej Slovenskej republiky sa venoval v dvojdielnom románe Na smrť. Je aj autorom trilerov Strach, Tma a Trhlina (získala cenu čitateľov Anasoft litera 2017). Román Čierny rok. Vojna mafie nadväzuje na knihu Čierna hra. Vláda mafie.
