Zlo podľa režiséra RÓBERTA ŠVEDU už dávno nevidíme v erotických trileroch, skôr nás desí, v akej spoločnosti žijeme. Cez mnohé televízne krimi-projekty sa dostal až k príbehom v seriáli Za sklom, kde mu ako zdroj zločinu poslúžila reálna slovenská politická moc. Po tom, čo televízia Joj druhú sériu zastavila, ňu ju začiatkom budúceho roka chce vysielať v prime time.
Prečo je zaujímavé pracovať s takýmito scenármi?
"Lebo ponúkajú rôzne možnosti. Napríklad seriál Za sklom je iný typ kriminálky, ako keď sme nakrúcali Mesto tieňov. V seriáli Za sklom pracujeme so zločinom, ktorý nie je taký epizodický, zločinec je iný, istým spôsobom nepolapiteľný, boj s ním je na inej úrovni ako s klasickým vrahom alebo akýmkoľvek zločincom, ktorý koná násilnú činnosť. Súvisí to aj s náplňou práce Národnej kriminálnej agentúry, s ktorou spolupracujeme."
Vstupujete ako režisér do scenára?
"Tu som nevstupoval. Svoju ideu zadala televízia a producenti scenáristom Romanovi Olekšákovi a Valérii Schulczovej, tí vypracovali a vytvorili vyšetrovací tím a kauzy. Vstupujem do scenára až pri realizácii, teda zmena prichádza v interpretácii."
Aká dôležitá je pre dobrý seriál inšpirácia realitou?
"Opierať sa o realitu je vždy dôležité. Nič nevzniká z ničoho. Tak ako pri Meste tieňov aj pri seriáli Za sklom sme vychádzali z reálnych prípadov, okolností a charakterov, ktoré práve svojou podstatou, vnútorným konfliktom či dejinnými udalosťami alebo dramatickou situáciou dávajú podnet na výstavbu samotného príbehu.
Tým sa náš seriál ani nikdy netajil. Pre diváka však v tom druhom prípade rébus spočíva nie iba v tom, koho dolapia, ale aj v krokoch a lúštení prípadu. Pozadie zločinu je paralelná, rovnako podstatná línia a neviaže sa len na jednu epizódu."
Z príbehov sa dajú odčítať inšpirácie verejne známymi politickými kauzami. Nebol problém prenášať ich pred kameru?
"Politickým a spoločenským životom tu žije každý z nás, minimálne tým všetkým, čo sa udialo už od Mečiara. Divák má o zločine už nejakú vedomosť z minulosti a seriál pracuje s jeho pamäťou, či sa mu typ človeka, jeho výrok alebo gesto javia alebo nejavia podobne. Skúšame, nakoľko to odčíta."
Je to pre vás krehká hranica? Narážate na problém, že sa nejaký nedoriešený politický zločin ukáže príliš čitateľne?
"Ide o spôsob kódovania. V dialógoch citujeme výroky či detaily správania. Ako režisér ich na pozadí čítam, ale nechcem ich dávať príliš do popredia len preto, aby sa typologicky približovali reálnym osobám z politického a spoločenského života. Sú tam možno nejaké kostýmové podobnosti, prípadne malé náznaky istých charakterových čŕt, viac netreba, nepotrebujeme hľadať žiadnych dvojníkov. Keby sme hrali s celkom odhalenými kartami, tak sú príbehy v niečom vlastne menej zaujímavé."
Prečo si to myslíte?
"Istá miera fikcie je vždy lepšia. Napríklad, keď si vezmete seriál House of Cards, je to fikcia na amerického prezidenta. Rozmýšľate: je to pravda? Nie je? Je to v daných častiach Donald Trump, alebo hovoríme o bushovskej či clintonovskej ére?
Nie je to jasné. Pre diváka je zaujímavejšie niečo takto kódovať ako iba reprodukovať. Navyše poznám dosť veľa zlých príkladov, ktoré hrali s otvorenými kartami, a vlastne nič nedosiahli. Ale týkajú sa skôr politických filmových trilerov, nie seriálov."
Pavel Višňovský a Marián Mitaš v seriáli Mesto tieňov (2008), kde sa na pozadí fiktívnych vzťahov kriminalistov odohrávajú zločiny, ktoré sa reálne stali. (zdroj: FOTO - ČSFD)A čo slovenský film Únos?
"To je špeciálny prípad. Žánrovo je to triler, prepojil sa však s reálnym posunom v odhaľovaní zločinu a zároveň reflektoval jednu veľmi významnú udalosť v dejinách slovenskej politiky, ktorá je dodnes nedoriešená. Veľkú úlohu zohralo nastavenie spoločnosti, ktorá sa o tému aktuálne zaujímala. Tam sa naopak s otvorenými kartami muselo hrať, aby bolo jasné, kto je kto. Išlo práve o vierohodnosť, pravdivosť informácií."
Pri ktorom trileri máte pocit, že sa hra s realitou nepodarila?
"Napríklad keby sa pri českom filme Kájínek viac pracovalo s fikciou a nie s presnou skutočnosťou, mohlo to dramaticky ponúknuť oveľa zaujímavejší príbeh."
Ako ste sa v kriminálnom žánri vyvíjali?
"Každý zo seriálov, ktorý sme robili, bol v niečom iný, skúsenosti prichádzali postupne. Žánre tohto druhu sa na Slovensku v posledných rokoch len vytvárajú."
Nakoľko sa to odzrkadľuje v sledovanosti?
"Síce sa javí, že Slováci by mohli mať kriminálky radi, ale stále sa ukazuje, že predsa len majú radšej pri televízore ľahšiu a menej namáhavú zábavu. V Česku je krimi žáner viac udomácnený, hoci tiež dlho ťažil iba z postavy „socíkovského“ kriminalistu.
Nová éra krimi žánru v Česku sa začala v podstate Kriminálkou Anděl, ktorú sme natočili pre Novu. Scenárista Tomáš Feřtek priznáva, že sme týmto seriálom spustili novú éru ovplyvnenú západným formátom. Odvtedy v Česku každý rok vzniká niekoľko kriminálok."
Prečo sme u nás menej naladení na tento žáner?
"Sme melodramatickejší národ, skôr telenovelová kresťanská spoločnosť, ktorá viac tiahne k vzťahovým ohováračkám. Aj v krimi žánri nás preto viac oslovujú témy, ktoré sú viac prepojené napríklad s mafiánskym prostredím, so zločineckou chobotnicou, alebo kde funguje akési spojenie s diablom. Nesledujeme čistý rozmer zločinu, ale zlo, ktoré je istým spôsobom neuchopiteľné a presahuje naše možnosti."
To pre žáner nemusí byť vôbec zle, nie?
"Je to jedna z možností. Napokon, severská kriminálka – akokoľvek by sme ju vedeli všeobecne špecifikovať – má tiež svoj diabolský a spoločensko-politický rozmer. Čiže nielen šialenec, čo vraždí niekde na severe na fjordoch, ale aj temná politická sila v pozadí, ako ju ukazujú napríklad knižky Larsa Keplera alebo trilógia Milénium."
Ako sa dá pri spolupráci s televíziami žáner cibriť?
"Závisí od podmienok, mnohé ovplyvní vysielanosť, ktorá je časovo odstupňovaná. Keď pripravíte kriminálnu sériu do hlavného vysielacieho času, má inú podobu, ako keby ju vysielali po desiatej večer. Pravá severská krimi séria určite do prime-timu nie je vhodná.
To je presne aj prípad seriálu Za sklom. Keď sme ho natáčali, plánoval sa do hlavného vysielacieho času, čiže stále treba nad mierou krvavosti rozmýšľať doslova po minútach a konzultovať, či reklamné brejky už predĺžili čas a je po desiatej hodine večer, alebo ešte nie, a kedy si môžeme dovoliť viac."
Lákalo by vás nakrúcať krvavejšie scény?
"Vždy je to iba vecou toho, čo scenár potrebuje. Je pravda, že žijeme v čase, keď sme z internetu presýtení brutalitou a aj samotné produkty z médií dokazujú to, že nás treba stále viac a viac atakovať a je to viac a viac na efekt, ale nemám potrebu to preháňať.
Len si stále uvedomujem, že nemôžem robiť niečo, čo divák už stokrát videl a potrebuje nový, silnejší vnem, aby prehlušil to, čo bolo predtým. Pritom nesmiete prekročiť hranicu, ktorú prekračujú už len psychopati."
Je to pri tejto hranici pre tvorcu v niečom ešte profesionálna výzva?
"Je to vždy o tom, že pracujem so žánrom. Každý projekt, na ktorom som zatiaľ robil, bol formálne iný, neboli identické v postupoch. Nedá sa porovnávať Rex a Juraj Bača, ktorý je stelesnením dobrého kamaráta a pohybuje sa v neagresívnom prostredí, ktoré neublíži detskému divákovi od osem rokov, so seriálom Mordparta natočeným v severskom duchu s príslušnou mierou brutality typu mŕtvoly v chladničke či prestrelenej hlavy s realistickým maskovaním."
Kedysi ste začali pracovať na filme o vrahyni Irene Čubírkovej. Neskôr zakapal, aké má šance?
"Mal to byť film noir, ale začali sme ho pripravovať v období, keď sa na Slovensku hľadal len artový film. Čiže boli sme s komerčným projektom v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.
