BRATISLAVA. Čo je dnes atraktívne na regionálnej tradičnej kultúre? Prečo sa znova a znova objavujú revivaly kultúrnej produkcie, ktorá už podľa všetkého v autentickej podobe takmer neexistuje?
Ľudové umenie, teda neprofesionálna, esteticky motivovaná tvorba zväčša vidieckeho obyvateľstva, vlastne už svoju historickú úlohu zavŕšilo. Od polovice 20. storočia môžeme hovoriť o definitívnom prieniku masovej priemyselnej produkcie a remeselná, ručná výroba aj u nás stratila svoje prirodzené opodstatnenie.
Aj tak sa však odvtedy vo viac či menej intenzívnejších vlnách k ľudovému umeniu vraciame nielen ako k predmetu etnografického výskumu. Ak ho spojíme s ideológiou, môže sa stať, že ľudové umenie bude viac ako čímkoľvek iným argumentom proti niečomu, v komunistickej rétorike malo byť liekom na meštiacky luxus a individualizmus, kapitalistickú komerciu a odcudzenosť, svojou podstatou malo byť vzorom pre novú socialistickú spoločnosť.
Tento experiment sa síce nevydaril, ľudová výroba mala však nadštandardnú oficiálnu podporu a príkra chuť tejto výlučnosti zostáva v časti verejnosti zakorenená dodnes.
Bio, retro, vintage
Ale či sa na to pozeráme generačne alebo nie, ľudové umenie ako pamäťový archív presvedčivých výtvarných riešení vždy bol pre schopného výtvarníka, dizajnéra, architekta opodstatnenou stratégiou.
Keď koncom 19. storočia Dušan Jurkovič v duchu karpatského vernakuláru postavil a zariadil turistické objekty na moravskej Radhošti, bol to jeho prvý komplexný autorský pokus zhodnotiť svoj hlboký záujem o ľudovú architektúru a umenie. V tamojšom vlastenectvom nasýtenom prostredí mu to prinieslo okamžitú popularitu, regionálny, domáci kód bol vtedy dôležitý aj v medzinárodných reformných pohyboch architektúry, umenia a dizajnu.
Dušan Jurkovič vo svojej pracovni zariadenej nábytkom podľa vlastného návrhu. (zdroj: Repro: Český svět )Pre Jurkoviča však bola ľudová lektúra niečím viac ako aktualitou, presvedčenie o umeleckom potenciáli tradičnej kultúry plynulo už z jeho rodinného zázemia, karpatské staviteľstvo a remeslo celý život sústredene mapoval, študoval a zbieral. Etnografický záujem bol preňho mostíkom, ktorý mu umožnil ľudové princípy organicky, dynamicky a s citom pre miesto a čas ukotviť vo svojej tvorbe.
Dnes sa lokálne, regionálne, premiešané s bio, retro či vintage skloňuje mimoriadne intenzívne, tradičné remeslo a kultúra sa znovuobjavuje s nadšením, ale často len ako nenáročný facelift. Ľudové je trendy, ale dohliadnuť za hranice prvoplánového svojrázu sa darí skôr výnimočne a mnoho realizácií sa uspokojí len s aktivistickým, konzervátorským alebo kopírovacím módom.
Potrebujeme nový jazyk
Preto si pripomeňme niekoľko slovenských dizajnérskych projektov, ktoré domácu tradíciu prehodnotili „z gruntu“. Dlhodobo fungujúcim a známym projektom, v ktorom sa autorke darí svojbytne pridávať do vrstiev domácej tradície nové, vlastné stopy, je textilno-odevná značka Puojd Michaely Bednárovej.
Medzinárodný úspech pre pár rokmi zaznamenal Tomáš Kompaník s knihou AHA – vzorníkom slovenskej ľudovej výšivky prerozprávaným nepatetickým a sebavedomým grafickým jazykom.
Emotívnosť a drsnosť tradičnej keramiky sprostredkovala svižným maliarskym gestom a neglazovaným povrchom objektov, ktoré ale nie sú realizované žiadnou klasickou/ tradičnou technikou. Precíznu a pravidelnú profiláciu nádob totiž dosahuje prostredníctvom digitálnej frézy – staré a nové tak do seba nenápadne a prirodzene zapadá.
Jedným z najnovších a najvýraznejších počinov je aktuálna keramická kolekcia od Simony Janišovej. Jej stolovací set nazvaný Anachronik vychádza z regionálnej keramickej skúsenosti, z ktorej Simona vylúpla priliehavú symbolickú skratku. Emotívne maliarske gesto zároveň v autorsky zrelej interpretácii previazala s precíznym jazykom digifrézovanej profilácie nádob a iných úžitkových prvkov.
Autorka je kurátorka a kunsthistorička
Slovenský dizajn
Slovenský dizajn nájdete od 8. do 10. decembra na Urban Markete v Bratislave, ktorý bude prebiehať v priestore Mlynica v Novom Meste.
