BRATISLAVA. Na javisko vkráčal s kamennou tvárou a s uvoľneným telom, ktoré vykazovalo len minimum pohybov. Sálala z neho absolútna flegma, na napäté publikum pod sebou sa díval ako kráľ, ktorý sa zľutoval nad svojimi poddanými a prišiel ich pozdraviť.
Potom chytil mikrofón, pevne sa rozkročil - a z hrdla vydal hlas, ktorým by mohol búrať hrubé múry. Francúzi šaleli, keď ním bolestne zahučal: Que je t´aime, que je t´aime, que je t´aime. Ako veľmi ťa ľúbim.
Johnny Hallyday bol pre Francúzsko tým, čím je dnes v Spojených štátoch Bruce Springsteen alebo čím bol kedysi Elvis Presley. Národná inštitúcia, monument.
Mal postavenie, ku ktorému by sme v našom regióne ťažko hľadali porovnateľného partnera. Sčasti aj preto, že my nemáme vrodený taký zmysel pre pátos a oddanosť. Alebo preto, že sme na hudobnej scéne nikdy nemali človeka, ktorého by milovalo 60 miliónov ľudí.
Johnny Hallyday zomrel v stredu vo veku 74 rokov, posledné mesiace trpel rakovinou pľúc. Vo Francúzsku hádam nebolo človeka, ktorý by si ho nevážil. Ak nie za hudbu, tak potom za spôsob, akým vystupoval.
