Keď v lete 1990 bola v časopise Dotyky zverejnená prvá poviedka Pavla Rankova, vnímavejší pozorovateľ musel zistiť, že prišiel autor so zaujímavým príbehom, premyslenou kompozíciou, prekvapujúcou pointou a nadštandardným množstvom tajomna, napätia, iracionálna až hororu.
Odvtedy to bolo už len lepšie viac, oveľa viac či tak akurát. S istým zjednodušením povedané, bol to magický realizmus karpatskej proveniencie.
Akceptujte autora
Spomínané ingrediencie, namiešavané v rôznych pomeroch, na rôznom pozadí a s rôznym akčným rádiom ma po prečítaní najnovšej Rankovovej knihy Miesta, čo nie sú na mape - a priznám, že aj po prekonzultovaní istých sporných, mnou nepochopených, rôzne interpretovateľných miest so samotným autorom – vedú k niekoľkým odporúčaniam.
Prvé znie, akceptujte autorovu hru s čitateľom, nech sa vám aj zdá manipulatívna či mystifikujúca – oplatí sa to.
Podobne ako fanúšik fantasy nebude špekulovať nad tým, či môžu draky lietať, či skutočne si trpaslíci tak principiálne nerozumejú s elfmi, lebo by nerobil nič iné, iba verifikoval autorove zámery a čitateľský zážitok by sa mu vytratil kdesi pri googlovaní vzorca, či sa nespália vnútornosti draka pri chrlení plameňa, ani Rankovov čitateľ by sa nemusel priveľmi zdržiavať pri uvažovaní, nakoľko môže dôverovať postave rozprávača.
Kto bol na besede Dada Nagya s Pavlom Rankovom, vie, že sám autor označil svojho rozprávača za nedôveryhodného – a teraz to o tom rozprávačovi už viete aj vy, takže posledná kapitola už nebude prehreškom proti autorskej dôveryhodnosti, ale potvrdením vysvetlenia, že interpretácií vyústenia príbehu Mareka a Natálie môže byť viac.
Druhé odporúčanie znie, nepozastavujte sa nad úvodnou kapitolou, ak ste ju v takmer nezmenenej podobe už niekde čítali. Je to fakt, autor sa tým netají, poviedka Dedina, čo nie je na mape, bola súčasťou knihy Na druhej strane, akurát Rankov teraz posunul dramatický príbeh dvanásťročného Mareka o niekoľko rokov neskôr (ani Lara Croft, ani Schwarzenegger zrejme nezasiahli proti rozdivočeným vidiečanom ozbrojeným sekerami), ale kto má rád márquezovsko-švantnerovskú atmosféru - Švantnera myslím Františka, nemýľte sa -, príde si na svoje.
Mne bolo osobne trošku ľúto, že v tomto úvodnom tóne autor nepokračoval v ďalšom texte, lebo ten kontrast juvenilného rozprávania a dusnej až hororovej atmosféry ma dostal do kolien, ale aj pokračovanie Marekových osudov a ich koncovka vás odmenia.
Odmena vás neminie
Niekto bude odmenený možno preto, že si bude vychutnávať texty v textoch, drobné námety poviedok, pripomínajúce niektoré koncentrované Borgesove texty, v ktorých je na ploche poviedky prezentovaný námet na román, inému zasa budú konvenovať literárnokreatívne vsuvky dvoch študentov všeobecnej lingvistiky a teórie komunikácie v kombinácii s umenovednými štúdiami, ktorí využívajú svoje vzdelanie pri diskusiách o rôznych námetoch, vhodných na literárne spracovanie.
Popri týchto vsuvkách, spomaľujúcich hlavnú líniu a odvádzajúcich pozornosť čitateľa na všetky strany je v texte trvalo prítomný signál, že sa udeje niečo skutočne brutálne – ak formulácia o odsadnutí od priateľky vo vlaku v poslednej kapitole nemusí byť vecnou informáciou, ale mystifikáciou na druhú (ako hlási môj zdroj, ktorý si neželá byť menovaný), dostane záver knihy neskutočné grády.
Hoci, ako povedal sám autor pred niekoľkými desiatkami svedkov, jeho rozprávač je veľmi nedôveryhodný.
Napokon, nie je to jedno?
