Martin Pollack: Smrť v bunkri (prekl. Michal Hvorecký, Absynt 2017)
Čo má robiť syn, keď sa dozvie, že jeho biologický otec bol esesák? Keď postupne zistí, že sa počas druhej svetovej vojny zúčastňoval na popravách nevinných ľudí, ktorí mali smolu, že patrili k Židom, Rusom či Poliakom na okupovaných územiach, alebo Slovákom po potlačení Povstania?
Ako sa má správať k svojej matke či starým rodičom, ktorí sa sústredili na príkoria páchané na nich po druhej svetovej vojne, ale na to, čo tomuto aktu spravodlivosti/pomsty/trestu predchádzalo, sa do konca života pozerajú so zhovievavým bagatelizovaním, bez akéhokoľvek náznaku sebareflexie či ľútosti? Ako v sebe stráviť tento pocit „dedičného hriechu“, ktorý je mimoriadne ťaživý, lebo krv nie je voda, lebo doba bola taká, lebo sme sa iba bránili proti slovinskej väčšine, lebo išlo o to, kto z koho... (Na tomto mieste sa mi nedá nepripomenúť diskusiu z denníka SME z čias po Mečiarovom návrate v roku 1994 – keď viacerí mladí prispievatelia do diskusie priznali, že ak dovtedy nechápali svojich rodičov a starých rodičov, ako mohli pripustiť také dlhoročné vládnutie komunistov, tieto voľby im ukázali, že jednotlivec je často bezmocný oproti mase ostatných, zmanipulovaných, zastrašených...)
Rakúsky spisovateľ Martin Pollack, známy v našich končinách knihou Americký cisár, urobil to, čo málokto z jeho generácie – dôsledne pátra po dejinách vlastnej rodiny, zisťuje kontext, v ktorom sa jeho biologický otec stal súčasťou gestapáckej mašinérie, stal sa kolieskom v mechanizme likvidujúcom všetkých nepohodlných, a to nie kolieskom, náhodne či systémovo zverbovaným a poslaným na východný front, ale prevodovou páčkou, ktorá ešte pred Hitlerovým nástupom k moci a anšlusom vedome a odhodlane smerovala do výťahu k moci.
Pollackov dôsledný reportérsky spôsob vyhľadávania a spracovávania získaných informácií vytvára pred čitateľom mnohorozmerný obraz slovinskej, rakúskej a veľkonemeckej spoločnosti, v ktorej patriť k SS znamenalo popierať všetky humánne aspekty vzťahu k iným, označeným za nepriateľov. „Prístup k pracovníkom na nútených prácach sa líšil podľa ich národnosti. K Francúzovi sa správali inak ako k Poliakovi alebo Rusovi. Gestapo najčastejšie vyšetrovalo drobné delikty ako krádeže (niekoľko zemiakov alebo napoly zhnitých kusov repy), porušenia pracovnej zmluvy (každé opustenie pracoviska sa bežne trestalo deportáciou do „pracovného prevýchovného tábora“ alebo koncentráku) a napokon intímne vzťahy s nemeckými ženami a dievčatami. Ak sa francúzsky robotník vyspal s Nemkou, väčšinou skončil s prísnym pokarhaním, nanajvýš s pár týždňami basy, no príslušník východných národov, Poliak, Rus či Ukrajinec, skončil v koncentračnom tábore alebo na šibenici. Prostí občania často ani nevedeli rozlíšiť, koho považovať za „inonárodného“ a koho nie, preto sa aj k tejto otázke pripravilo osobitné nariadenie: „Za našich príbuzných, preto nie za inonárodných, sa považujú príslušníci týchto germánskych národov: Flámi, Holanďania, Dáni, Nóri, Švédi. Všetci ostatní s výnimkou Švajčiarov sú inonárodní. Z inonárodných sú Taliani, Maďari, Slováci, Chorváti, Rumuni a Bulhari naši spojenci. Všetci ostatní patria k nepriateľským štátom.“ A toto ešte stále neboli extrémne situácie z vojnového frontu alebo z tyla tesne za ním.
Dištancovanie sa od činov svojho otca je vždy činom hraničným - ale niekedy nevyhnutným, ak si máte vážiť sám seba.
