Keď v roku 1988 vyšiel v slovenskej edícii SPKK román amerického spisovateľa Jamesa Dickeya Vyslobodenie (Deliverance), ohlas bol minimálny. Meno autora nikto nepoznal, obálka bola odpudivá, názov nič nesľuboval.
Lenže tí, čo si knihu kúpili a prečítali, rýchlo zistili, že ide o výnimočné dielo, o príbeh, ktorý sa rozvíja pred očami a prináša nielen smrtonosnú akciu, ale aj výnimočnú atmosféru a básnický jazyk. A v druhom pláne aj otázku: ako sa človek zmení v hraničnej situácii?
Z románu sa na Slovensku žiadny bestseller nestal, o čom svedčí aj to, že dodnes si ho môžete pohodlne kúpiť v ktoromkoľvek antikvariáte. Vo svete je to však inak: Vyslobodenie zaradili editori magazínu Modern Library medzi 100 najlepších románov 20. storočia (obsadil 42. miesto) a v čase vydania v roku 1970 to bol v USA jeden z najpredávanejších bestsellerov, ktorý sa dočkal aj mnohých prekladov.
Básnik
James Dickey (1923 – 1997) je na Slovensku dodnes neznámy autor a neviem, či v preklade vyšlo aspoň niečo z jeho poézie. Áno, Dickey je predovšetkým originálny a rešpektovaný básnik, ktorý získal nielen množstvo ocenení, ale zároveň aj povesť človeka, ktorý si rád vypil a obháňal ženy.
V mladosti bojoval v druhej svetovej vojne a v Kórei, bol nadšeným športovcom, lukostrelcom a vodákom, vedel tiež výborne hrať na gitaru, čo všetko boli veci, ktoré tvoria základ Vyslobodenia. Hoci námet mal Dickey v hlave už dlho, do písania románu sa nehrnul.

Jeho najstarší syn Chris spomína, že otec im príbeh vždy rozprával, keď stanovali vonku v prírode a večer pri ohni prišli na rad rôzne strašidelné a napínavé historky. Z Vyslobodenia mali obaja synovia nočné mory, čo znamenalo, že príbeh funguje.
Až zlá finančná situácia však prinútila Dickeya, aby ho napísal, pretože veril, že bude mať úspech. Pracoval na ňom vyše štyroch rokov a ako sám spomína, „zbaviť rozprávanie balastu básnických obrazov a metafor bolo ako obliekať si drevený kabát“. Keď v roku 1970 román konečne vyšiel, Dickey mal 47 rokov a z románu sa naozaj stal bestseller.

Román pre mužov
Ak by v kníhkupectvách a knižniciach boli regály, na ktorých by bolo napísané „Romány pre mužov“, Vyslobodenie by v nich určite malo čestné miesto.
Zobrazuje čisto mužský svet – je dostatočne akčný, presný v popise násilia a smrti, riešenie vzniknutých problémov je tiež priamočiaro mužské a nevystupujú v ňom žiadne ženy.
Týmto nechcem odradiť prípadné čitateľky, určite nejde o mizogýnsky text, ale pohladenie pre dušu od tohto románu nečakajte.
Štyria štyridsiatnici, skôr krčmoví známi ako priatelia, sa rozhodnú stráviť predĺžený víkend splavením rieky Cahulawassee (severná Georgia). Kvôli stavbe priehrady sa hladina rieky onedlho zodvihne a zaplaví aj divokú prírodu, ktorá ju ešte kde-tu obklopuje. Muži si chcú túto divočinu vychutnať, hoci dvaja z nich v živote nesedeli v kanoe a ani nemajú skúsenosti s pobytom v prírode.

Všetko sa začne idylicky, no na druhý deň dvojicu vodákov prepadnú pri náhodnej prestávke miestni horali. Iným jazykom by sme povedali, že „vidláci“, zdegenerovaná spodina, ktorá v lese pytliači a tajne páli alkohol. „Vidláci“ najprv jedného z vodákov znásilnia, a keď sa chystajú na druhého, dorazí na kanoe druhá dvojica. Jedného z násilníkov zabijú, druhý im ujde.
A tak sa začne boj o prežitie, pretože vodákov čakajú nečakané prekážky na vode a z lesa ich puškou ostreľuje druhý horal. Toto je v skratke príbeh Vyslobodenia, ktorý možno nie je príliš originálny, ale je vyrozprávaný s presvedčivou autenticitou a naliehavosťou.
Dôležité nie je násilie a zabíjanie, zranenia a bolesť, ale skôr to, čo sa deje v duši a mysli človeka, ktorý žije v meste, živí sa ako reklamný grafik a vôbec si nevie predstaviť, že by raz vlastnoručne a chladnokrvne zabil iného muža.

Film
Výnimočný text rýchlo oslovil aj filmárov. V súboji o autorské práva zvíťazil britský režisér John Boorman (1933), u nás známy najmä vďaka historickej rozprávke Excalibur (1981). Oslovil Dickeya, aby mu knihu prepísal do scenára, podarilo sa mu získať dve herecké hviezdy (Jon Voight a Burt Reynolds) a už v roku 1972 mala premiéru filmová verzia Vyslobodenia.
Režisér Boorman necítil potrebu k príbehu niečo pridávať alebo uberať, natočil poctivý akčný film s dôrazom na realizmus a netušiac tak položil základy hororového žánru, nazývaného hixploitation. Tento žáner je postavený na tom, že tupí a primitívni dedinčania s radosťou mučia a vraždia mestských panáčikov, ktorí sa dostanú na ich územie.
Keby to Dickey tušil, zrejme by Vyslobodenie nenapísal, na druhej strane, filmové Vyslobodenie sa stalo obrovským úspechom, ktorý získal štyri nominácie na Oscara. O filme putuje internetom legenda, ktorú nedokážem overiť, ale čosi naznačuje o sile knihy aj filmu: podľa nej sa z rieky Chatooga, na ktorej nakrúcali Vyslobodenie, stal po premiére veľký vodácky hit a postupne sa tu utopilo 31 ľudí, ktorí ju chceli splaviť a napodobniť tak hrdinov filmu.

Koniec básnika
James Dickey už svoj prozaický úspech nezopakoval a ďalej pokračoval v kariére ako básnik, pijan a sukničkár, charizmatický rečník a recitátor, ktorý cestoval po celých Spojených štátoch a prednášal na univerzitách.
Po rokoch napísal jeho syn Christopher knihu nazvanú Summer od Deliverance, v ktorej popísal dva mesiace nakrúcania filmu Vyslobodenie, na ktorom sa ako dvadsaťročný zúčastnil aj s otcom. Zároveň však dôsledne zachytil rozpad celej rodiny Dickeyovcov, ako sa jeho otec aj matka v tom čase ponorili do hlbokého alkoholizmu (matka na jeho následky zomrela v roku 1976), ale aj svoj hlboký vzťah k otcovi.
Hoci je James Dickey u nás neznámy a zabudnutý autor, jeho Vyslobodenie nezostarlo a dodnes je inšpiratívnym a vzrušujúcim čítaním.

Vyslobodenie (úryvok)
Bradatý zmizol za mnou. Uvoľnil opasok, ktorým som bol pripútaný ku stromu a ja som spadol doluznačky. Vysoký mi strčil pod nos pušku, bol to veľmi čudný pocit, keď som si uvedomil, že môj mozog v tomto okamihu myslí na Deana a Marthu a zároveň aj na to, že v nasledujúcej sekunde sa možno rozprskne po lístí a konároch.
– V ústach nemá chlpy, – poznamenal ten druhý.
– Máš pravdu, – prikývol vysoký. Obrátil sa ku mne, pušku podával kumpánovi, zbraň visela vo vzduchu, na konci jeho vystretej ruky. Potom ma oslovil: – Hoď sa na kolená, chlapče a pomodli sa. Dobre sa pomodli.
Kľakol som si. Keď som sa kolenami dotkol zeme, začul som akýsi zvuk. V lese čosi luplo, ako keď sa roztrhne guma, alebo niekto rýchlo zatne kosákom. Ten starší stál, v tvári ešte vždy ten istý hlúpy výraz prevahy a uprostred hrudníka mu odrazu trčal polmetrový jasnočervený šíp. Zjavil sa tam z ničoho nič, ani čo by mu vyrástol z tela.