Elena Ferrante: Temná dcéra (prekl. Peter Bilý, Inaque 2017)
Elena Ferrante sa ocitla v roku 2016 v stovke najvplyvnejších ľudí magazínu Time. Hlavnou príčinou jej úspechu je nepochybne skompletizované Neapolské kvarteto, štyri knihy sledujúce osudy dvoch priateliek od detstva až po starobu. Teraz sa objavil v slovenskom preklade ďalší autorkin zväzok pod názvom Temná dcéra. Kniha vyšla v origináli už v roku 2006, časovo teda predchádzala kvartetu. O svojej tvorkyni toto rané kompaktné dielko prezradilo veci, ktoré sú možno hlavnou príčinou toho, že dodnes uprednostňuje anonymitu.
K prameňom
Kto pozná spomínané neapolské knihy, rýchlo zistí, že číta základy, na ktorých autorka vybudovala svoju košatú tetralógiu. Hlavná postava Leda je akademička, ktorá vo veku necelých štyridsaťosem rokov zostáva sama potom, čo sa jej dospelé dcéry rozhodli odísť žiť a študovať do Kanady, kde žije ich otec. Leda, ktorá očakávala, že bude veľmi trpieť odchodom dievčat, s počudovaním zisťuje, že nový samostatný život jej padne ako uliaty. Bez pocitu zodpovednosti za druhých, riadiac sa len vlastnými vnútornými hodinami a záujmami, Leda úplne rozkvitne. Rozhodne sa, že leto strávi v prenajatom byte pri mori, opaľovaním a prípravou na nový semester na univerzite, kde učí. Počiatočná pohoda sa skončí, keď sa medzi dovolenkármi objaví veľká hlučná rodina z Neapola, jej rodného mesta. Leda nenávidí Neapol, jeho chudobnú a organizovaným zločinom presiaknutú časť, z ktorej ušla na štúdiá do Florencie. Od vulgárnych príbuzných sa odlišuje len krehká a krásna Nina. Mladá matka je pohrúžená do hier so svojou trojročnou dcérkou Elenou. Tá rovnakým dielom visí na svojej matke a na svojej bábike. Pohľad na ženu s dieťaťom spustí v prizerajúcej sa Lede vnútorný film spomienok na priebeh jej vlastného materstva, na to, ako sa odvíjal život jej vlastnej rodiny.
Mohla matkou aj nebyť?
Ferrante vo svojich knihách, v Temnej dcére prakticky na celej ploche diela, rieši vnútorný konflikt ženy, ktorá sa stala matkou ani nie tak z veľkej túžby po dieťati, ako skôr preto, že jej nikdy nenapadlo, že by ňou ako vydatá žena mohla aj nebyť. Až potom, keď sa ocitla v pevnom zovretí dvoch malých dievčatiek, si uvedomila alebo skôr s hrôzou pripustila, že život s nimi ju nenapĺňa. Leda sa krvopotne štúdiom dokázala vymaniť z primitívneho prostredia rodnej štvrte. Získala kvalitné vzdelanie podobne ako jej manžel, avšak kým on mal svet vedy otvorený dokorán, ona nemala čas napísať ani malú esej, hoci deti patrili im obom. Rastúca frustrácia časom spôsobila zlom a Leda opustila rodinu, aby odišla žiť s anglickým profesorom a nájsť svoje pravé ja. Tu akoby sa na chvíľu mihla Erica Jong so svojím strachom z lietania, ale Jongová bola v čase svojich experimentov bezdetná.
Ferrante sa nijako nesnaží urobiť svoju hrdinku pre čitateľa sympatickejšou. Leda sa síce vrátila k deťom, nakoniec ich vychovávala sama, ale celé jej rodičovstvo bolo hromadou úzkostí a omylov, pričom rozprávajúc v prvej osobe presviedčala a presviedča čitateľa o svojej láske k dievčatám. V čase, keď sa takpovediac hľadala, však s nimi tri roky vôbec nebola v kontakte. To zrejme mnohým príde odpudivé. Ferrante možnú antipatiu zaklincuje tým, že nechá Ledu, aby malej Elene na pláži ukradla jej milovanú bábiku a nevrátila ju, hoci dievčatko od žiaľu ochorelo a plačom celé dni týralo svoju uštvanú matku.
Bujónová kocka
Je možné, že hlavná postava knihy Temná dcéra je skôr prípadom pre psychológa ako pre recenzenta. Ten sa však môže sústrediť na porovnávanie s ďalšou tvorbou autorky. V knihe objaví motív Neapola, mafie, bábiky, stratenej dcéry aj opustených dcér, milenca, rivality, vzájomnej zrady priateliek, to všetko v kocke, v akomsi koncentrovanom bujóne, ktorý sa od roku 2011 začal rozpúšťať v štyroch objemných zväzkoch Neapolskej ságy. Ani toto zriedenie však neurobilo čítanie ľahším. Ferrante sa nesnaží o páčivosť, na to je príliš fanatickým patológom, plne zaujatým pitvaním ženskej duše. Ten mužský rod nie je náhodný, pretože ako sa pokúšal dokázať posledný veľký výskum, Ferrante môže pokojne byť aj mužom.
