„Keby ktokoľvek zvonka posudzoval náš príbeh, musel by sa spýtať: Prečo sa vy tak sťažujete? Veď je to príbeh úspechu, pretože ste za štvrťstoročie stihli toľko, koľko to iným krajinám trvalo niekoľko desaťročí. Lenže my, čo žijeme v tejto republike, vieme, že v rámci tohto úspechu nájdeme aj množstvo príbehov zlyhaní. Príbehy zlyhania spočívajú v tom, že my najlepšie vieme, čo všetko mohlo byť inak, čo mohlo byť lepšie, vieme, kde už sme mohli byť, nebyť systémových, opakovaných zlyhaní založených na tom, že si politické elity nerobili svoju robotu, ale že robili veci, ktoré vyhovovali im. Preto hovorím o príbehu zlyhania v príbehu úspechu.“
Hovorí Marián Leško v odpovedi na prvú otázku Tomáša Gálisa a zvyšok knihy Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej je dôsledným, vyargumentovaným vydokladovaním tohto tvrdenia na príbehoch vlád Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu, Ivety Radičovej a Roberta Fica.
Odstraňovanie bielych miest
Posledný rok je nadštandardne úrodný na knižné produkty slovenských novinárov – po Marekovi Vagovičovi (Vlastnou hlavou. Ako predal Fico krajinu oligarchom), Arpádovi Šoltészovi (Mäso. Vtedy na východe) a Karolovi Sudorovi (Fedor Gál: Ešte raz a naposledy. Koniec príbehu) prichádza so svojou verziou posledných 25 rokov Marián Leško. Ako novinár som veľmi rád, že práve novinári aj na tejto knižnej úrovni vypĺňajú informačnú priepasť o tom, v akej spoločnosti žijeme, ako sme do súčasného štádia dospeli a čo sa s tým dá robiť - a či vôbec.
Iste, obyčajní pozorovatelia a konzumenti každodennej mediálnej produkcie dostávajú množstvo informácií o tom, čo sa stalo – a jedným z následkov tejto lavíny môže byť, že pod obrovským tlakom množstva informácií si síce veľmi dobre uvedomia, ako vyzerá strom či líška v ňom, ale uniká im, ako vyzerá les. Obyčajný konzument produkcie médií vidí, čo sa včera stalo, ale už menej vníma, čo sa deje. V dennej produkcii totiž veľmi často chýba kontext, nebývajú odhaľované korene, príčiny, záväzky, vývinové trendy, skutočné zákulisie a jeho prepojenie s bábkohercami na javisku, slepé uličky, návnady, manipulácie – čo je logické, lebo ponúkaný priestor tento kontext neumožňuje. Práve preto sú dôležité práve také knihy, aké ponúkli posledne traja menovaní.
Knihy Mareka Vagoviča, Arpáda Šoltésza a Mariána Leška sú odlišné žánrom – jedna je dôslednou analýzou politicko-ekonomického systému, aký u nás vznikol po roku 1989, druhá je excelentným beletristickým príbehom, ako vyzerá tento systém premenený na drobné premyslene organizovanej skupiny, kde ťahajú za jeden koniec povrazu polícia, tajná služba, justícia a mafia. Do tohto prostredia prichádza dvojica novinárov Marián Leško a Tomáš Gális – lebo na tom, ako pôsobivo vyznieva tento príbeh ponovembrového Slovenska, má veľký diel Gális - vie sa pýtať, pýta sa k veci, načúva Leškovým odpovediam a je dobre pripraveným partnerom Mariána Leška. Čo nie je jednoduché, lebo tak, ako ľudia z literárnej obce poznali knižnicu Kornela Földváriho, ľudia z médií vedia, akým skvelým archívom disponuje Marián Leško a ako koncepčne s ním vie narábať a ako ťažko je mu byť partnerom.
Kniha rozhovorov je vystavaná ako príbehy vlád troch premiérov (a Radičovej) – presnejšie ako príbehy väčšej či menšej dezilúzie z vlád troch premiérov (a Radičovej). Skepsa čitateľa môže byť logickým výsledkom prečítania tohto textu – nikto však nebude môcť povedať, že po tejto knihe rozhovorov nebol dobre informovaný. Ako základ na minimalizovanie budúcich premárnených príležitostí a zlyhaní to nie je práve málo.
