V ten tok prišiel čerstvý absolvent matfyzu Ján Blunár na Pohodu ako člen organizačného štábu. Festival, ktorý vznikol v roku 1997, už mal dobré meno, bolo preňho cťou zapojiť sa do jeho prípravy.
No keď videl, ako jeho kolegovia montujú v areáli tridsať spŕch, cynicky sa na nich uškrnul: Myslíte si, že ich niekto aj použije?
Zlý odhad mal chlapec. V ten rok bola Pohoda blatová.
Prišlo to hádam na sekundu presne: o 18.00 mal začať prvý koncert na hlavnom pódiu, o 18.00 sa spustil lejak. Ale strašný.
Na to sme v júli zvyknutí, no toto sa stalo ešte v čase, keď Pohoda nebola na betóne, ale na trávnatej ploche trenčianskeho výstaviska. A tá to dlho nevydržala. Po niekoľkých hodinách bola všade vrstva blata. Hlboké bolo minimálne dvadsať centimetrov, šliapalo sa ako kapusta. Kam mali ísť ľudia, keď chceli počuť koncert?
Kto sa odvážil, cítil sa ako rock star
"Tí príčetní sa nasťahovali na tribúnu a tlačili sa tam," spomína Ján Blunár. "No a tí ostatní? Mnohým to po čase začalo byť jedno. Válali sa v blate opití a v trenkách, k niektorým som sa radšej ani nepriznával, keď som išiel okolo. Toto je peklo, vravel som si."
Rok 2001: Odborníci si povedali svoje a potom si politici vymysleli osem krajov Čítajte Dnes už by so sebou zapolemizoval. Bol to najlepší ročník Pohody, myslí si.
Tí, čo sa odvážili zanechať sucho a pohodlie tribúny, vstúpili do blata a dostali sa pod hlavné pódium, sa zrazu ocitli v koži hudobníkov.
Stačilo, že sa otočili tvárou k tribúne, a pocítili, akú elektrizujúcu energiu vytvára dav, keď tlieska, kričí, šťastne skanduje.
Ján Blunár si blato vyskúšal tiež, ale on radšej využil netradičnú možnosť priamej komunikácie s kapelou, keďže okolo neho nebolo veľa ľudí, čo by vytváralo hluk. "Pamätám si, že keď hrali No Name, zakričal som: Spievaš falošne!"
Hoci je festival Pohoda úžasne premyslený do mnohých detailov, je občiansky angažovaný a civilizovane zabezpečený, zostáva pár drobností, ktoré doteraz nevie celkom ovplyvniť.
Dav divákov je sčasti opitý, sčasti zhúlený, a niekedy sa aj účinkujúci snažia na takú úroveň naladiť.
Ján Blunár. (zdroj: Archív J.B.)Sprcha je fajn, ale čo s teniskami?
Ján Blunár bol v ten pamätný rok poverený ubytovaním, staral sa o hostí, aby im tam nič nechýbalo. Boli medzi nimi vraj aj takí, čo si zažiadali o trávu.
Rok 2001: Pri zmene ústavy spievala koalícia i opozícia a pálili sa sviečky Čítajte "V ten rok sme sa však viac nanosili slamy," hovorí. "Zháňali sme ju, kde sa dalo, pretože bolo treba zachrániť aspoň minimálne podmienky v stanovom mestečku," hovorí.
Sprchy sa zišli, ale veľmi nepomohli. Ján je medzi kamarátmi známy tým, že si rád kupuje tenisky. A kto ho pozná dobre, ten vie, že vždy sa mu s nimi niečo stane. Stratí ich, alebo mu ich niekto ukradne.
"V ten rok som si priniesol zo Štátov krásne biele," hovorí. Nosil ich len krátko, keď sa vybral do Trenčína.
Pohoda. (zdroj: TASR)
