Katarína Kerekesová: Aj pavúky riešia ľudské poklesky

Svet pavúkov je nevábny, no cez rozprávku sa v ňom dá nájsť to, čo vo svete ľudí často márne hľadáme.

Že vedia byť hrdinami a priateľmi, ukazuje tím tvorcov nového animovaného seriálu Websterovci, ktorý sa chystá chytať televíznych divákov do svojej siete počas vianočných sviatkov.

Producentka a režisérka KATARÍNA KEREKESOVÁ tvrdí, že seriál vznikol vďaka výnimočnej situácii v rozhlase a televízii na Slovensku.

Prečo ste vkročili práve do pavúčieho sveta? Milujete pavúky?

"Nie že by som oplývala láskou k nim, skôr ich obdivujem za to, aké sú neohrozené a neúnavné v pletení pavučín. Celý môj nápad vlastne vzišiel z neustáleho boja s pavučinami, ktoré vznikajú vytrvalo a všade. Bol to popud, aby som začala rozmýšľať o pavúčej rodine ako o paralele s ľudským svetom. Nakoniec som si tie príšerky normálne obľúbila."

Aká je vaša pavúčia rodinka?

"Žije vo výťahovej strojovni s výťahovým motorom a veľkým žltým kolesom, v pravom hornom rohu. Výťah, ktorý visí na mohutnom lane a pohybuje sa šachtou, je ich dopravným prostriedkom a predstavuje vlastne tiež akéhosi pavúka zaveseného na vlákne.

Naše pavúky sa presúvajú výťahovou šachtou po rôznych poschodiach, kde majú pre deti školu, pre ocka prácu, kde je welness, aj supermarket. Ocko pracuje v továrni na distribúciu muších konzerv, mamička je v domácnosti a je prísnou, ale zároveň éterickou bytosťou, ktorá si uvedomuje, že udržať mier a pohodu v pavúčej rodine vôbec nie je ľahké."

To je celkom odvaha – nechať v súčasnosti mamičku v domácnosti. Nechceli ste ju viac emancipovať?

"Je to tak, je v domácnosti. A má toho aj tak vyše hlavohrude! Navyše odvážne bolo možno aj rozhodnutie, že s rodinkou budú bývať aj starí rodičia. Zámerne som však chcela do príbehov dostať viacgeneračné pohľady.

Otvorilo to aj možnosti lepšie stavať humorné situácie, či ísť viac do histórie pavúčích predkov. Napríklad dedo Rafael je veterán Veľkého upratovania. Hoci tieto témy prídu na rad až v nasledujúcich dvoch rokoch."

Podľa čoho ste vymýšľali podobu pavúkov?

"Určujúca bola ich reálna biologická podoba, preto majú po osem končatín a viac očí. Na jednej strane je to pre animáciu výzva, lebo sa dá rozohrať viacero pohybov a situácií, zároveň sťažená situácia, lebo vlastne animujete namiesto šiestich charakterov dvanásť.

Veľa sme rozmýšľali aj o tom, ako animovať oči. Sme totiž zvyknutí komunikovať cez dve oči. Pavúky ich majú štyri, niekedy aj viac, a nemali by škúliť."

Pavučina je silný symbol. Ktoré témy vám otvoril?

"Páčilo sa mi, že život s pavučinou a v pavučine môžeme dať do rôznych kontextov – sociálneho, internetového, obchodného, a najmä do kontextu rodinných vzťahov. Dnes zažívame ich krízu, ale pavučina zostáva a je nesmierne potrebné ju udržať, lebo život bez pocitu, že žijeme pre druhých, stráca naplnenie."

Katarína Kerekesová. (zdroj: FOTO SME - JOZEF JAKUBČO)

Ako je to s pevnosťou vašej rodinnej siete?

"Ako v každej rodine, aj v tej našej sú diery a miestami je poštopkaná. O to viac vnímam jej krehkú silu. Žalostnou realitou dneška je, ako málo sa stretávame, aj preto som začala pracovať na fiktívnej pavúčej rodine. Obrazom mnohých dnešných rodín je aj to, že sú jej členovia rozlezení po svete."

Nové spôsoby spájania na sociálnych sieťach ovplyvňujú fungovanie nášho myslenia. V čom pomáhajú a v čom nie?

"Mne osobne veľmi pomáhajú napríklad pri kontakte s dcérou, ktorá študuje v zahraničí. Rozhovor cez skype je niekedy aj výdatnejší, ako keď bola doma. Dobré na takomto virtuálnom spojení navyše je, že sa už netýka len mladých ľudí, komunikáciu si vedia užívať aj staršie generácie.

Problém však prichádza so vznikom obrovského informačného smogu, ktorý nás zahlcuje nepodstatným. Môžeme len dúfať, že aj dnešné deti časom namiesto neuveriteľného množstva všelijakých správ, smajlíkov či grafických symbolov využijú technické možnosti povedzme aj na tvorivú spoluprácu."

Akú?

"Práve z tej skúsenosti so zahraničným univerzitným školstvom oceňujem, že tam študentov dokážu veľkou mierou primať k spolupráci. Musím však povedať, že podobná ambícia je napríklad aj na našej dedinskej základnej škole, čo sa mi mimoriadne páči. A snažíme sa ju aplikovať aj na VŠMU, kde pôsobím ako pedagogička.

V živote deti nebudú potrebovať len schopnosť vyhľadávať a zhromažďovať fakty, ale najmä dokázať pracovať v tíme, rozdeliť si úlohy, prevziať zodpovednosť za výsledok a dodržať termíny. Jednoducho spolupracovať a byť súčasťou tej svojej siete. A opäť sme pri sieti ako symbole."

Fungoval takto pekne aj tvorivý tím Websterovcov?

"Je istá paralela v tom, ako funguje výrobný proces a všetko okolo neho. Stále sa ukazuje, že najväčšou výzvou zostáva v spolupráci takého malého tímu pokryť všetky pozície a nájsť spoločne také kreatívne riešenia, ktoré budú vizuálne a technicky prijateľné a pritom divácky atraktívne. Chce to neustálu komunikáciu všetkými smermi."

V akých podmienkach ste začali?

"Systematická práca mohla prebiehať vďaka systematickej podpore. Websterovcov, rovnako ako predtým seriál Mimi a Líza, koprodukovala RTVS. Zároveň tu už pár rokov funguje dotačný systém Audiovizuálneho fondu.

Na Slovensku teda nastala skutočne výnimočná situácia, pretože sa vytvorila ‚sieť‘ dvoch zásadných fungujúcich inštitúcií, ktoré dokázali spolupracovať a dohodnúť sa na podpore animovanej detskej tvorby."