Ľuďom na Slovensku podľa nej stačí zistiť, že im cudzinec neodhryzne ucho, a dajú mu šancí viac než dosť.
Všetko som už povedala, privítala nás v hoteli, kde sme sa s ňou stretli ešte v novembri, deň pred finále súťaže Let´s Dance.
Ako porotkyňa v tanečnej súťaži bola vždy tou, ktorej hodnotenie vyvážili svetové skúsenosti. Najvzletnejší tanec najviac bolí, tvrdí tanečná pedagogička TATIANA DREXLER.
Za svojím tanečným snom odišla ešte pred pádom železnej opony a vďaka húževnatosti spojenej so šťastím ho aj dosiahla.
Pri spomienke na pád železnej opony sa neubránila slzám.
Ako vnímate slovenskú spoločnosť, keď sa sem spoza hraníc vraciate?
"Na Slovensko sa vraciam celkom pravidelne, takže nevidím zmeny krajiny vo veľkých skokoch. No tým, že tu nežijem a nepracujem intenzívne, mám aj menší okruh ľudí, s ktorými sa stretávam.
Mám tu zopár kamarátov a kamarátok, najmä z Martina, kde som sa narodila, a potom ľudí, s ktorými sa stýkam v súťaži Let´s Dance. Myslím si však, že oni mi pravý obraz spoločnosti nedávajú. Takže je mi ťažko hodnotiť.
Ale mohla by som povedať, že poznám Slovensko zo zahraničnej tlače."
A to v akom svetle?
"Že patrí medzi popredné nacionalizmom trpiace spoločnosti, že je príliš uzavreté, má veľký strach z cudzincov a zo straty identity. A že ľudia nie sú príliš ústretoví."
Čo si o tom myslíte?
"Keď to čítam, mám pocit, že hovoria o celkom inej spoločnosti. Udržiavanie identity považujem za dobrú vec, ale ak sa dostane až do roviny budovania nepriateľských vízií, prudko sa ohradzujem.
Ľudia na Slovensku sa hromadným pojmom cudzinec naozaj nechávajú strašiť. Potom, keď prekonajú svoje bariéry, vedia byť veľmi milí a nápomocní. Dokonca keď vidia, že im cudzinec neodhryzne ucho, dajú mu aj šance, možno aj viac, ako by dostal niekde inde."
Čo myslíte tým, že celebrity v Let´s dance netvoria obraz spoločnosti?
"Slovo celebritná im podľa mňa dosť ubližuje. Sú to milí, pracovití a húževnatí ľudia, ktorí v živote veľa dokázali, vážia si to a majú pokoru. Každopádne majú viac skúseností ako ľudia, čo sa narodili niekde pánubohu za chrbtom, nikde neboli a sú tam dodnes.
Nie všetci majú to šťastie, odvahu a chuť pozrieť sa do sveta a otvoriť sa aj iným názorom."
Zároveň však sedia pri televíznom programe, ktorý im celebrity pripravujú. Čo by ešte tieto skupiny ľudí mohlo spájať?
"Dobrý právny a daňový systém. Tí, čo v spoločnosti zarábajú veľké peniaze, by mali v prvom rade riadne platiť dane a systém by ich mal naučiť deliť sa o ne.
Len tak sa dá byť slušným človekom. Ľuďom na Slovensku by som dopriala Angelu Merkelovú, ženu, ktorá netrpí velikášstvom, ako sa to často deje mužom, nie je útlocitná, vie dobre myslieť za celok a kým niečo povie, poriadne si to rozmyslí."
“Dodnes si pamätám v učebnici marxizmu-leninizmu vedľa seba dva obrázky. Na jednom zlí kapitalisti sypali pomaranče do rieky a na druhom boli chudobní ľudia, ktorí by ich tak veľmi chceli, ale tí bohatí im nedoprajú.
„
Pochádzate z prostredia, kde sa v minulosti silno upevňovala slovenská identita. Čo pre vás pôvod znamená?
"Neviem porovnať, aké by to bolo, keby som bola z iného mesta ako z Martina, napríklad z Košíc. Mojou identitou sú pre mňa plnohodnotní ľudia, medzi ktorými som v detstve vyrastala a doteraz medzi nimi mám výborných priateľov.
No práve preto, že žijem v cudzine, veľa rozmýšľam o tom, čo je to vlastne domov a čo človek vníma ako domov, aký je to pocit, ktorý nechce stratiť a ide s ním celý život. Sú to pre mňa predovšetkým konkrétni ľudia.
Detstvo v rodisku je minulosť, niečo, čo sa nedá vrátiť, preto nežijem z tejto nostalgie. Aj človek, ktorý v jednom dome prežije celý život, je v dospelosti už niekde celkom inde."
Veľa ľudí sa do detstva stále vracia ako do obdobia, ktoré bolo lepšie vďaka socialistickej politike. Do akej miery to pripúšťate?
"To si vôbec nemyslím, aj keď na svoje detstvo a bezstarostný život spomínam veľmi rada. Ako dieťa som totiž nepocítila, že žijem v totalite a že nemám slobodu. Povedzme si pravdu, nie sú to témy, ktoré by deti zvlášť zaujímali. Nič mi nechýbalo."
Kedy to prišlo?
"Zhruba v pätnástich som chcela vedieť viac, než som sa mohla dozvedieť od rodičov. O tom, či je socializmus správny, som potom začala pochybovať zároveň s tým, ako som túžila dostať sa ako tanečníčka do sveta, od ktorého sme boli odrezaní."
Prečo to nakoniec bolo také silné, že ste za hranicami aj ostali?
"S mojím vtedajším tanečným aj životným partnerom sme boli v tom čase zasnení a zaľúbení, túžili sme veci zmeniť k lepšiemu. Navyše sme boli stále zvedavejší, ako to na Západe vyzerá.
Na univerzite do nás tlačili dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia, v hrubej knihe venovali asi päť stránok kapitalizmu, ktorý nám predostierali ako obraz bohatej buržoázie, ktorá nedá chudobným najesť.
Dodnes si pamätám v učebnici marxizmu-leninizmu vedľa seba dva obrázky. Na jednom zlí kapitalisti sypali pomaranče do rieky a na druhom boli chudobní ľudia, ktorí by ich tak veľmi chceli, ale tí bohatí im nedoprajú. Poburovalo ma to, stále mi to vŕtalo v hlave. A tak sme sa rozhodli, že emigrujeme."
Ako to prebiehalo?
"Obaja sme skončili univerzitu v elitných smeroch, za matematické vzdelanie som dodnes vďačná. Čakali sme s odchodom, kým dokončíme štúdium. Zdalo sa nám voči rodičom fér doštudovať. Medzitým sme si odchod plánovali. Veľmi sme chceli skúsiť, či by sme sa ako tanečníci vedeli dostať ďalej a zlepšovať sa.
Boli sme mladí, krásni, presvedčení, že nám patrí svet, a ako sa hovorí, nevedeli sme, čo od dobroty. Zároveň sme boli presvedčení, že budeme patriť medzi tých, čo zmenia veci k lepšiemu."
Aký obraz sa vám naskytol, keď ste prekročili hranice?
"Keď som prišla do Nemecka, bola som zmätená. Všetci ľudia vyzerali v pohode a vôbec som nevedela, podľa čoho rozoznám zlých od dobrých. Nemecko odvtedy vnímam ako veľmi sociálnu krajinu.
Dokonca vidím ako správne, že keď tam ľudia nepracujú, môžu získať strechu nad hlavou a môžu sa dobre najesť. Zároveň považujem za dobrú šancu a výhodu môcť platiť vysoké dane a podržať tých, čo veľa peňazí nezarábajú. Som za schopnosť platiť vysoké dane vďačná a je mojou povinnosťou podeliť sa."
